{{citát|Nemá v obyčaji naša kráľovská dôstojnosť zatvárať náručie lásky svoje tým, ktorí sa pokusili k nemu s dôverou uchýliť v nadeji na získanie milosti. Vašej žiadosti tada, ktorou nás zvete na kráľovstvo Poľské, s ochotným duchom radi teraz vyhovieme…|Václav II.<ref name="Vác170">''Václav II.'', s. 170</ref>|200}}
Samotná Václavova výprava bola úspešná. Za pomoci väčšiny veľkopolské nobility a [[rád nemeckých rytierov|Rádu nemeckých rytierov]] sa podarilo získať podstatnú časť Lokietkových území.{{#tag:ref|Teda [[GdaňskGdansk]]é [[Východné Pomoransko|Pomorie]], Veľkoposko, Sieradzsko, Kujavy Breštské a Lenčice.<ref name="Zahr219">''Zahraniční politika krále Václava II.'', s. 219</ref><ref>''Zahraniční politika krále Václava II.'', s. 236, 237</ref>|group="pozn."}} Sám veľkopoľský knieža sa s Václavovým vojskom nestretol a namiesto toho utiekol z krajiny. Na jeseň{{#tag:ref|Dátum korunovácie je datovaný niekedy medzi 19. október a 26. november.<ref name="Zahr224">''Zahraniční politika krále Václava II.'', s. 224</ref>|group="pozn."}} roku 1300 [[Gniezno|hniezdenský]] arcibiskup korunoval Václava za poľského kráľa. Časť poľskej šľachty nasledovala svojho pôvodného pána do exilu a po celý zvyšok roku pokračovali drobné vojenské zrážky so zvyšnými Lokietkovými am. Na novozískanom území bol tak ako v Malopoľsku zavedený úrad starostu, alebo zemského hejtmana.<ref name="Zahr247">''Zahraniční politika krále Václava II.'', s. 247</ref>
V tom istom roku sa s Eliškou (Richenzou) Rejčkou oženil.
