Staroveký Rím: Rozdiel medzi revíziami

'''Staroveký Rím''' je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v [[8. storočie pred Kr.|8. storočí pred Kr.]] na [[Apeninský polostrov|Apeninskom polostrove]] v dnešnom [[Rím]]e ako mestský štát, postupne ovládol celé [[Stredomorie]] a v roku [[395]] po Kr. sa rozpadolrozdelil na [[Západorímska ríša|Západorímsku ríšu]] (zanikla [[476]] po Kr.) a [[ Byzantská ríša|Byzantskú ríšu]] (zanikla roku [[1453]] po Kr.). Od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako '''Rímska ríša'''.

Zo starovekého Ríma pochádza moderné právo, kresťanské náboženstvo, rôzne technické vymoženosti, moderne organizovaná armáda, časti modernej filozofie a mnohých iných vied, ako aj základy dnešného štátneho zriadenia mnohých štátov.

Okolo roku 1400 pred Kr. začali polostrov obsadzovať [[Indoeurópania|indoeurópske]] kmene [[Italikovia|Italikov]], ktorí už okolo 2000 pred Kr. prišli do Pádskej nížiny. Boli to pastieri a roľníci. Okolo roku 1200 pred Kr. prišli tiež Venéti a ostatní Ilýri. Okolo roku 1000 pred Kr. neznámo odkiaľ prišli (možno z MalejAnatólie) Ázie vyspelí [[Etruskovia]] (neindoeurópania). Postavili kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od [[Gréci|Grékov]]. Boli obchodníci, žili v mestských štátoch a stavali známe veľké hrobky. Okolo roku 750 pred Kr. napokon prišli [[Gréci]] a [[Feničania]] (Kartáginci). Gréci si založili najmä kolónie [[Kumy]] (prvá grécka kolónia vôbec), [[Neapolis]], [[Tarent]] a [[Syrakúzy]], odkiaľ čerpali kultúru práve Etruskovia počas obchodovania. V mestách Etruskov sa nachádzali stavby gréckeho slohu.

Pred príchodom [[Kelti|Keltov]] (pozri ďalej), t.j. okolo roku 400 pred Kr., bolo osídlenie polostrova takéto: V Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a Neapolv okolí gréckeho Neapolu žili Etruskovia. Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia. Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom. Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova (špicu „čižmy“) až hore po Neapol a Kumy, ako aj východné pobrežie SicílieSicíliu. Ilýri žili na východnom pobreží polostrova. Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie. Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie(Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri). Venédi žili n severovýchodnej Itálii.

Roku [[753 pred Kr.]] podľa povesti kráľ [[Romulus]] s bratom [[Rémus|Remom]] založili mesto Rím na [[Sedem pahorkov Ríma|siedmich pahorkoch]] na ľavom brehu rieky [[Tiber]], ktorá oddeľovala územie Etruskov a italickýchitalického kmeňa [[Latinov]]. Archeológovia tento dátum približne potvrdili, ale v skutočnosti na niektorých z uvedených pahorkov sídlili italické kmene Latinovia (vrch Palatin) a na iných italické kmene [[Sabinovia]] (vrchy Kapitol, Quirinal a Esquilin), pričom sedem ich vytvorilo federáciu, základ mesta, ktorým sa Rím však stal až neskôr za etruských kráľov (pozri ďalej). V 7. storočí (podľa povesti roku 616 pred Kr.) sa Ríma totiž zmocnili Etruskovia.

* [[senát]] (senatum) - aristokratický poradný zbor kráľa, v podstate rada starších

Kráľmi boli podľa legendy: [[Romulus]], potom [[Numa Pompilius]], [[Tullus Hostilius]], [[Ancus Marcius]], [[Tarquinius Priscus]], [[Servius Tullius]], a napokon [[Tarquinius Superbus]]. Poslední traja boli Etruskovia. Titul kráľov bol rex a boli doživotne volení s najvyššími poctami. Symbolmi moci u Etruskov, ktoré prevzal Rím a používal ich počas celej existencie, bol zväzok prútov so zaťatou sekerou – fasces, kráľovské žezlo, kráľovský trón a tóga. Avšak či vôbec títo králi existovali je stále otázne.

Tarquinia Superba pre jeho povahu (Znásilnil ženu na schodoch pred senátom) vyhnali aj s rodinou z Ríma. Keď sa Tarquinius pokúsil zmocniť Ríma, bol porazený. Podľa povesti sa o jeho vyhnanie postaral Brutus. Rimania vyhlásili kráľovský titul (rex) za prekliaty a už nikdy ho nepoužili. Niektorí neskorší panovníci sa za kráľa vyhlásiť chceli, ale boli čoskoro zavraždení.

Po vyhnaní Etruskov vznikla Rímska [[republika]] so svojimi špecifickými inštitúciami (najmä dvoma konzulmi, senátom a viacerými ľudovými zbormi). Spočiatku, do roku [[287 pred Kr.]] , sa odohrávali boje medzi patricijami a plebejcami. Plebejci boli takí nespokojní, ktoréže sa skončilichystali hromadne odísť z Ríma a založiť si vlasté mestá. Senát teda v roku 287 pred Kr.úplným vyhlásil úplné zrovnoprávnením oboch vrstiev. a vznikomVznikom tzv. [[nobilita|nobility]] , čiže úradníckychúradnícki šľachticovšľachtici - vplyvnýchvplyvní patricijovpatricijovia a plebejcovplebejci- , ktoráktorí bolaboli na sklonku republiky označovanáv politickej strane označovanej ako [[optimáti]]. Plebejcov zastupoval tribún ľudu, ktorý mal dokonca právo veta. Súčasne, v rokoch 493 - 265 pred Kr. prebehloVznikla tak výborná organizácia štátu, podobná ako v starovekých Aténach. Prebehlo aj ovládnutie [[Itália|Itálie]] (t. j. Apeninského polostrova) Rímom. po bojoch so Samnitmi a s gréckym kráľom Pyrhom.

Ovládnutie Stredomoria ukončil grécky kráľ z [[Pergamon]]u Attalos, ktorý roku 133 pred Kr. odkázal svoju krajinu vo svojom závete Rímu.

* občianska vojna medzi [[Gaius Marius|Gaiom Mariom]] a [[Cornelius Sulla|Corneliom Sullom]] v rokoch 83-82 pred Kr. Zatiaľ, čo Marius reprezentoval plebejcov, Sulla stál na strane aristokracie. Marius síce vyhral, no zkrátko zomrel a nasledovnátak nasledovala [[diktatúra]] víťazného Sullu do roku [[79 pred Kr.]]

* [[Spartakovo povstanie]] otrokov v Kapuiskej otrokárni Lentulla Batita sa rozšírilo na celú Itáliu. Nakoniec Spartaka porazil Marcus Licinius Crassus (73-71 pred Kr. ), ktoré bolo porazené.

* občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom v rokoch 49-45 pred Kr., z ktorej vyšiel Caesar ako neobmedzený vládca po bitke pri Farsale (48 p.n.l) a po zavraždení Pompeia Seleukovským kráľom Ptolemaiom.

Občianske vojny a republika sa skončili porážkou spojených vojsk Antonia a egyptskej kráľovnej [[Kleopatra VII.|Kleopatry]] v roku [[31 pred Kr.]], v námornej bithe pri myse Aktios, ktorou bol [[Egypt]] pripojený k Rímskej ríši. Octavianus (od roku 27 pred Kr. zvaný Caesar Augustus) sa stal rímskym cisárom.

* [[principát]] (31 p.n.l-284 n.l.)

* neskorá antika, ([[dominát]] (284-476/486).

[[Octavianus Augustus]], zakladateľ [[Juliovsko-klaudiovská dynastia|juliovsko-klaudiovskej dynastie]], vládol do roku [[14]] po Kr. Bol absolútnym vládcom, okrem iného mu bola zverená moc nad všetkým, t. j. [[impérium|impériom]] (= súhrn správnej, súdnej a vojenskej moci). Jeho vláda bola zlatým obdobím rímskej literatúry a došlo k rozvoju kultúry a architektúry. Posunul hranice až k [[Dunaj]]u, vďaka generálom Tiberiovi, Germanicovi a Drusovi. začal budovať opevnenú rímsku hranicu [[limes Romanus]]. Za jeho vlády, najneskôr roku [[6]] po Kr., sa Rimania prvýkrát dostali na naše územie a asi v roku [[6 pred Kr.]] sa narodil aj [[Ježiš Kristus]], zakladateľ [[kresťanstvo|kresťanského náboženstva]] - nového náboženstva v ríši. kríza natala v roku 9, keď boli 3 légie pod velením Quintília Varra zničené Germánmi, pod vedením kráľa Cheruskov Arminia v Teutuburskom lese. Avšak tieto légie boli čoskoro doplnené novými.

Pokračovateľmi juliovsko-klaudiovskej dynastie boli [[Tiberius]] ([[14]]-[[37]]), [[Caligula]] ([[37]]-[[41]]) a [[Claudius]] ([[41]]-[[54]]), ktorý okrem iného dobyl južnú [[Británia|Britániu]] pod velením gen. Suetonia Paulina. Nasledoval [[Nero]] ([[54]]-[[68]]), ktorý so svojou matkou údajne stál za ktoréhosmrťou Claudia. Za jeho vlády boli zo založenia veľkého požiaru v Ríme roku [[64]] obvinení kresťania a začali sa ich prvé prenasledovania. Nero bol krutý tyran, ktorý okrem iného zavraždil svoju matku Agrippinu, svojho učiteľa Senecu, prvú manželku a druhú manželku-známu krásavicu Poppaeu Sabinu, ktorú ako tehotnú dokopal na smrť. Nero proskriboval mnoho ďalšich ľudí.

V rokoch [[68]]-[[69]] vládli tzv. [[vojenskí cisári]] a(Galba,Otho, vVitelius), pričom každý z nich sa dostal k moci po zavraždení druhého. V rokoch [[69]]-[[96]] s k moci dostala tzv. [[flaviovská dynastia]]. Jej zakladateľom bol [[Flavius Vespasianus]] ([[69]]-[[79]]), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej [[Palestína|Palestíne]] ([[Židia|Židom]]) povolali do Ríma za cisára. PostavilVespasianus so svojimi generálmi obsadil Aquileu a pri Cremone Viteliove vojská porazil. Vitelia potom zradil generál Caecina. V Ríme sa spory medzi cisármi vyhrotili až natoľko, že príslušníci oboch strán po boji podpálili chrém na Kapitole. Následne na to obsadil Rím vespasianovci, Vitelius bol zavraždený. Vespasianus v r. 80 postavil [[Koloseum]] v Ríme. Za vlády jeho syna [[Titus|Tita]] ([[79]]-[[81]]) vybuchol [[Vezuv]] a boli zničené [[Pompeje]]. Posledným Flaviovcom bol despotický [[Domitianus]] ([[81]]-[[96]]). Všobecne sa vláda Vespasiana a Tita berie ako zlaté obdobie, no Domitianus bol krutý, podobne ako Nero.

V roku [[96]] nastúpil na trón [[Nerva]] ([[96]]-[[98]]), starý senátor, ktorý bol zvolený senátom, aby urovnal pomery. Adoptoval človeka, ktorého pokladal za vhodného nástupcu - [[Traján]]a. Podobne potom postupoval Traján a jeho nasledovníci. Obdobie [[98]]-[[180]] preto nazývame obdobím štyroch adoptovaných cisárov. Bola to zlatá doba rímskej ríše, ale aj začiatok nájazdov barbarov. Traján ([[98]]-[[117]]) bol prvý netalianskyneitalský cisár. Pochádzal z Hispánie, cisárikonkrétne poz ňommesta užItalica, boliako Netalianipotomok kolonistov z Itálie. Za neho ríša dosiahla najväčší rozsah (pripojenie [[Dácia|Dácie]], [[Mezopotámia|Mezopotámie]] (115) a pod.) a došlo k všestrannému rozvoju. Snáď najslávnejšia je jeho vojna s Dákmi. Nerva sa totiž zaviazal platiť Dákom ročný tribút, čo Traján neakceptoval a v dvoch vojnách porazil ich kráľa Decebala a dobyl hlavné mesto- Sarmisegetuza, ktoré sa odvtedy nazývala Ulpia Traiana Sarmisegetuza. Za [[Hadrián]]a ([[117]]-[[138]]) už bolo treba prejsť k obranným vojnám, cisár sa vzdal Arménska a bola porazená vzbura Židov pod vedením vzbúrenca Šimeona Bar Kochbu, ktorý Júdeu držal 3 roky ([[132]]-[[135]]). Za vlády [[Antonius Pius|Antonina Pia]] ([[138]]-[[161]]) zavládol mier a spravodlivosť. PoslednýAntoninus adoptovanýje vnímaný ako najlepší cisár vôbec. Mal dokonca väčší rešpekt u nepriateľov, ako Traján či Hdrián. Partského kráľa zastavil v plienení iba dopisom a svojou autoritou. Voči kresťanom vystupoval mierne, zniesol kritiku a za jeho vlády nebol nikto nespravodlivo odsúdený. Potom nastúpili na trón spoločne cisári [[Marcus Aurelius]] ([[161]]-[[180]]), tzv. „filozof na tróne“ a Lucius Verus (161-175). Zatiaľ čo Marcus bol skromný filozof, bojovalLucius sa rád oddával hýreniu. Vraj počas jednej oslavy minul 6 000 000 sesterciou. Tieto činy zosmutňovali Marca. Cisári bojovali s Parthmi, kde osobne išiel Lucius, avšak namiesto boja iba oslavoval v Antiochíi. Rimania nakoniec vyhrali. Potom nasledovala vojna s [[Markomani|Markomanmi]] a [[Kvádi|Kvádmi]], počas ktorej Lucius zomrel na mŕtvicu. Marcus potom pokračoval bojovať aj na území [[Slovensko|Slovenska]]. Na vojenskej výprave prenikli jeho vojská až k [[Trenčín]]u, kde prezimovali v zime [[179]]-[[180]]. Pamiatkou na ich pobyt je nápis na trenčianskej hradnej skale. Nové provincie založiť nestihol, na mor zomrel vo Viedni.

Dvestoročnú éru úpadku ríše (roky [[180]] - [[395]]) začal cisár [[Commodus]] ([[180]]-[[193]]), rozmaznaný syn Marca Aurelia, ktorý sa venoval viac hýreniu ako vládnutiu. Vystupoval ako gladiátor, zločinmi a oslavami prekonal i Nera, dal zavraždiť vlastnú sestru Lucillu. Nakoniec ho zabil jeden z jeho sluhov. V rokoch [[193]]-[[284]] nasledovala vláda tzv. vojenskýchseverovskej cisárovdynastie, z ktorých prvý bol [[Septimius Severus]] ([[193]] - [[211]]). VypukolSeverus chaosporazil uzurpátorov a bojovalo sa s [[Germáni|Germánmi]] a Partmi, no cisár ich úspešne porazil.

V treťom storočí vyvrcholila kríza principátu. Vládla tzv. vojenská anarchia, ktorá započala smrťou Alexandra Severa. Príčinami chaosu bol nedostatok otrokov (lebo vojny už neboli výbojné), šírenie kresťanstva, [[inflácia]], vzbury ľudí proti vlastnej armáde, lebo im brala potraviny,. aleTlak barbarov sa zo všetkých strán stupňoval a Rimania ich už viac zadržiavať nemohli. najmäVznikol [[kolonát]]. Kolonát bol drobný nájom veľkostatkárskej pôdy kolónom - chudobným roľníkom, bezzemkom a otrokom. Od tretieho storočia museli kolóni nájomné platiť namiesto v peniazoch v [[naturálie|naturáliách]] a začali utekať z prenajatých pozemkov a stávali sa lupičmi. Na druhej strane vznikali [[domény]] - veľkostatky s vlastnou remeselnou výrobou, na ktorých pracovali kolóni. Domény boli nezávislé od mestských remeselníkov a niekedy aj celého štátu. Veľkostatkári dokonca často mali i vlastnú armádu. Kmene Gótov opustili svoje sídla pred strachom z Hunov a nebezpečne dotierali na ríšu. Vyplienili i bohaté grécke mestá v Anatólii. Nakoniec ich však cisár Claudius II., zvaný Gothicus (gótsky) porazil. V tomto storočí s do légii dostávalo barbarské obyvateľstvo, čo zapríčinil edikt cisára Caracallu z r. 212, ktorý zrovnoprávnil všetkých slobodných obyvateľov v ríši. Nepokoje sa vyostrili, keď Peržania zajali a neskôr zabili v zajatí cisára Valeriána. Východ uzurpovala Palmýrska uzurpátorka, Grékyňa Zénóvia. Gáliu, Britániu a Hispániu ovládol vzdorocisár Postumus. Vyzeralo to, že sa večná ríša rozpadne. Avšak pomery urovnal cisár Aureliánus, ktorý porazil Zénóviu aj tzv. Galské cisárstvo. Znovu teda zjednotil ríšu. Stratebá ostala iba časť Germánie a Dácia. Okolo Ríma postavil hradby, čo bol znak defenzívy.

Za tejto situácie cisár [[Dioklecián]] ([[284]]-[[305]]) úplne vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus - odtiaľ pojem dominát). Jeho opatrenia, ktoré však mali len dočasnú účinnosť, boli [[devalvácia]] meny (znížením váhy mince), určenie maximálnej ceny výrobkov a najmä administratívne rozdelenie ríše na západnú a východnú. Podľa vzoru perzskích kráľov sa obliekal do orientálnych šiat, nosil perleťovú korunu a vystupoval ako deus (boh). V každej časti vládol jeden „august“„augustus“ (on sám na východe) a každý augustaugustus mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Toto sa nazýva aj „vláda štyroch“ (tetrarchia). Západ riadil augustus Maximianus a cézar Constantinus Chlorus, východ augustus Diocletianus a cézar galerius. Rím prestal byť sídelným mestom. Ostal však hlavným mestom. Dioclecián vládol v Nikomédii, Maximianus v Auguste Treverorum. Dioklecián prenasledovalviedol najväčšie prenasledovanie kresťanov. V staršej historiografii sa obdobie po Diokleciánovych reformách označuje ako [[dominát]]. Podľa nových výskumov však zmeny neboli až také radikálne, preto sa uprednostňuje pojem „neskorá antika“. Avšak cisársky dvor ostal definitívne orientálnym. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a žil ďalej v [[Split]]e, kde si postavil palác kolosálnych rozmerov. Na tomto paláci vznikol stredoveký Split.