Buzuki: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d iné projekty, kat. |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 8:
Okolo r. 1900 boli v mestách Smyrne a Konštantínopole otvorené Grécke taverny s typickou maloázijskou gréckou hudbou.
V Smyrne bola populárna taverna Kafé Áman. Počas Grćko-Tureckej vojny v nasledujúcich rokoch bola Grécka armáda porazená, a Grécko a Turecko podpísalo v r. 1921 výmenu obyvateľstva. Anatólski Gréci sa teda po 3000 rokoch vrátili do materského Grécka. Gréci z Konštantínopolu a zo Smyrny priniesli do Grécka tradičnú mestskú kultúru a aj buzuki. Spočiatku bola táto hudba populárna v Gréckom podsvetí, no už čoskoro sa stalo Buzuki populárnym nástrojom aj u bežného ľudu. Vznikol hudobný štýl Rembetiko, prvý buzuki štýl. Významným predstaviteom tohto štýlu bol Markos Vamvakaris a neskôr aj Tsitsanis a Manolis Chiotis.
Vamvakaris sa preslávil pesničkami hranými na Buzuki ako Frangosyriani, Tama tu kladu, či Diaziogo. Po druhej svetovej vojne bolo Buzuki populárne u väčšiny ľudu. Jeho vhľad sa upravil. Buzuki má dlhý krk a hlboké brucho, čím sa docieli jemný zvuk.
Z Buzuki sa vyvynulo i Baglamas (akési menšie Buzuki). Buzuki sa preslávilo i vo filme Grék Zorbas. Zo starého Gréckeho hudobného štýlu Syrtos sa v šesdesiatych rokoch vyvznulo tzv. Syrtaki, hrané na Buzuki. Slávne sú najmä piesne Siko chorepse Syrtaki, I Margarita I Margaro, či Oniro demeno. V nasledujúcich rokoch sa preslávili najmä skladatelia Theodorakis(zložil pieseň Zorbas), Bithikotsis, Loizos, Chatzidakis (preslávil sa piesňou Milise mu), Xarchakos, Kujumtzis, Jinis (známy slávnou pesničkou Dirlada) a spevák Jeorjos Dalaras. Dnes je Buzuki v Grécku veľmi populárne a vznikol i populárny orientálny štýl Tsifteteli, akýsi návrat ku klasickej Maloázijskej Gréckej hudbe.
Od Grékov prevzali Buzuki dokonca aj Íri. Buzuki sa popri tradičnej Gréckej hudby stalo dnes najpopulárnejším Gréckym hudobným nástrojom a používa sa takmer vo všetkých hudobných štýloch Grécka. Používa sa aj v populárnej modernej hudbe. Nástroje podobné Buzuki sú hlavne turecké, arabské a indické citary, ale aj balkánske mandolíny, ako aj chorvátska Tambura a mandolína z Talianska.
| |||