Mandžusko: Rozdiel medzi revíziami

Po tom, ako Mandžuovia ovládli Čínu, [[dynastia]] Ming bola nahradená mandžuskou dynastiou Čching. Mandžusko bolo síce s ostatnými oblasťami Číny vo formálnom zväzku, qingskí vládcovia však nikdy plne nezačlenili ich vlasť do Číny. Hoci sa mandžuskí vládcovi neskôr silne sinizovali, v polovici 17. storočia ustanovené právne, a do istej miery aj etnické, rozdelenie pretrvalo až do obdobia slabnutia moci čchingskej dynastie v 19. storočí.

Ako sa oslabovala moc [[Peking|Pekingu]], veľa periférnych oblastí sa buďto osamostatnilo (ako napríklad [[Kašgar]]) alebo prešlo pod kontrolu imperialistických mocností. Na severné oblasti čchingskej dynastie si v priebehu 19. storočia robilo najväčšie nároky cárske [[Rusko]]. V roku [[1858]], po Pekingskej konvencii, ktorá ukončila Druhú ópiovú vojnu, bola oslabená Čína prinútená vzdať oblastí severne od rieky [[Amur]]. Toto sa odohralo v intenciách Aigunskej zmluvy a Rusko získalo kontrolu nad obrovskou časťou zeme nazývanou Vonkajšie Mandžusko. Rusko to však neuspokojilo a s postupným slabnutím čchingskej dynastie vyvinuli ďalšiu snahu o nadobudnutie kontroly nad zvyšnými časťami Mandžuska. Silný ruský vplyv prenikol do Mandžuska spolu s vybudovaním Východočínskej železnice v 90tych rokoch 19. storočia, ktorá spojila Čínu s ruským ďalekým východom cez Harbin do [[Vladivostok|Vladivostoku]].

Výsledkom rusko-japonskej vojny zo začiatku 20. storočia (1904-1905) bolo nahradenie ruského vplyvu japonským vo Vnútornom Mandžusku. V roku [[1906]] Japonci vybudovali Južnú mandžuskú železnicu do Porth Arthuru. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou sa Mandžusko stalo politickým a vojenským bojiskom medzi Ruskom, Japonskom a Čínou. Roku 1917 vtrhli Japonci do Vonkajšieho Mandžuska v reakcii na chaos, ktorý sprevádzal revolúciu v Rusku. Úspechy sovietskych vojsk spolu s americkým ekonomickým tlakom prinútili Japoncov sa z oblasti stiahnuť, Vonkajšie Mandžusko sa však plne vrátilo pod sovietsku kontrolu roku [[1925]].