Kontinentálna zemská kôra: Rozdiel medzi revíziami

Jej okraje označované ako [[šelf]], do hĺbky asi 200 m sú zaliate morom, v [[čas v geológii|geologickej minulosti]], tomu tak nebolo vždy, napr. v strednej [[Jura (geologickégeochronologická obdobiejednotka)|jure]], kedy dosahovala morská [[transgresia]] jedno z svojich maxím boli zaliate až 2/3 kontinentálnej kôry. V súčastnosti existuje asi 7&nbsp;[[Miliarda|miliárd]]&nbsp;km³ kontinentálnej kôry, ktoré tvoria okolo 64% celkového objemu zemskej kôry<ref name="Krist">Krist, E., Krivý, M., 1985; ''Petrológia.'' Alfa, Bratislava, 464 s.</ref>.

V protiklade s relatívnou nezničiteľnosťou (nemožnosť [[subdukcia|subdukcie]]) kontinentálnej kôry, sa jej tvar a počet platní v geologickej histórii výrazne menil v dôsledku procesov [[platňová tektonika|platňovej tektoniky]], keď sa jednotlivé kontinenty [[Rift|rozpadávali]], [[Rozchádzanie oceánskeho dna|pohybovali]] a [[orogenéza|kolidovali]]. Zachovanie kontinentálnej kôry malo za následok že na nej možno nájsť najstaršie horniny na Zemi. Väčšina z nich sa nachádza na [[kratóno]]ch - starých jadrách [[kontinent]]ov, ktoré sa nazývajú [[štít (geológia)|štíty]]. Najstaršie horniny oceánskej kôry sú [[rula|ruly]] [[súbor Acasta|súboru Acasta]] z [[Kanada|Kanady]], ktoré sú staré asi 4,01 miliardy rokov. Naproti tomu, najstaršie horniny oceánskej kôry, ktorá je postupne recyklovaná majú len okolo 180 miliónov rokov ([[juraJura (geologickégeochronologická obdobiejednotka)|jura]]). Kontinentálna kôra a vrstvy hornín, ktoré na nej ležia sú hlavným objektom štúdia geológie a umožňujú vedcom lepšie poznať históriu [[Zem]]e.