Viliam III. Oranžský: Rozdiel medzi revíziami

chýba zhrnutie úprav
 
===Miestodržiteľ===
Villiam III. sa narodil roku [[1650]], osem dní po smrti svojho otca [[Viliam II. Oranžský|Viliama II. Oranžského]] a preto hneď po narodení získal titul oranžského princa, ktorý zároveň zabezpečoval post miestodržiteľa v [[Holandsko|holandských]] provinciách. Jeho matka Mária, anglická princezná, o neho nejavila príliš záujem, zdržiavala sa väčšinou vo [[Francúzsko|Francúzsku]]. O Viliama sa starali rôzni opatrovníci. Kazateľ Cornelis Trigland v ňom vypestoval silnú kalvinistickú vieru. Na jeho vzdelávaní sa podieľal aj fyzik [[Christiaan Huygens]]. Od roku [[1659]] navštevoval univerzitu v [[Leyden]]e. Nebavilo ho štúdium filozofie a literatúry, zaujímal sa však o umenie, najmä maliarstvo a architektúru, ktoré v tom období v Holandsku prekvitali.{{bez citácie}} Matka ho tesne pred svojou smrťou zverila do opatery jeho strýkovi, anglickému královi [[Karol II. (Anglicko)|Karolovi II.]], aby získal zručnosti potrebné pre vládnutie. Karol však začal zasahovať do holandských záležitostí, žiadal najmä zlepšenie postavenia svojho synovca. Spory sa prehĺbili počas anglicko-holandských vojen. Výsledkom týchto vojen bola aj dohoda vo [[Westminster]]i roku [[1654]], ktorá okrem iného odobrala rodu z Orange titul miestodržiteľa. Viliam bol vymenovaný za generála a mal sa stať aj miestodržiteľom. Moc mal však v rukách [[Johan de Witt]], ktorý vydal edikt, podľa ktorého generál nemohol zastávať post miestodržiteľa v žiadnej z provincií. Tieto neskôr sami zrušili post miestodržitela a museli odsúhlasiť platnosť ediktu. No keďže Viliam ako hlavný vojenský veliteľ mohol predstavovať nebezpečenstvo, de Witt sa rozhodol menovať ho za člena štátnej rady. V provincii [[Zealand]] získal Viliam post najmocnejšieho šľachtica, čo sa de Wittovi samozrejme nepáčilo. Viliam sa neskôr viackrát stretol so svojim strýkom [[Karol II. (Anglicko)|Karolom II]]. Ale z ich dohôd o dosadení Viliama na post miestodržiteľa napokon zišlo. Jeho moc však narastala, získaval významné pozície aj v ostatných provinciách. Roku [[1672]] bolo [[Holandsko]] napadnuté Francúzmi. Tí postupne zabrali niektoré provincie. Francúzi žiadali peniaze. Viliam bol okamžite uznaný ako miestodržiteľ .Francúzsky kráľ [[Ľudovít XIV.]] mu však ponúkol oficiálny titul princa ak kapituluje. Viliam odmietol a zastavil postup francúzskej armády. [[Karol II. (Anglicko)|Karol II.|]] poslal Viliamovi list podľa ktorého mieru medzi obomi krajinami stál v ceste de Wittov vplyv nad provinciami. Viliam žiadal strýka o pomoc pri získaní titulu princa a za to mu ponúkol kolónie, no [[Karol II. (Anglicko)|Karol II.]] nahnevaný odmietol a podozrieval ho, že tajne rokuje s predstavitelmi “Whigs”. De Witt už nebol schopný zastávať svoju funkciu, neskôr bol zavraždený. Viliam sa stal generálom-admirálom celého Holandska a v provinciách nahradil 130 správcov svojimi stúpencami. Ďalej pokračoval v bojoch proti Francúzsku a Anglicku, dokonca uzavrel spojenectvo so Španielskom. Nakoniec dosiahol úspech, Utrechtskou dohodou v roku [[1674]] ukončil spory s [[Karol II. (Anglicko)|Karolom II.]] a francúzska armáda sa tiež stiahla z väčšiny územia okrem privincie [[Maastricht]]. [[26. apríla]] [[1674]] mu bol definitívne priznaný dedičný titul miestodržiteľa.
 
===Anglický trón===
Roku [[1677]] sa oženil s [[Máriou]], dcérou neskoršieho anglického kráľa [[Jakub II. (Anglicko)|Jakuba II.]] Toto manželstvo posilnilo jeho moc a získal aj právo nárokovať si anglický trón. [[Karol II. (Anglicko)|Karol II.]] aj uvažoval o jeho nástupníctve, aby zabránil nástupu svojho katolíckeho brata Jakuba. Roku [[1685]] [[Karol II. (Anglicko)|Karol II.]] zomrel a kráľom sa stal [[Jakub II.]] Anglickí [[protestanti]] s ním nesúhlasili, rovnako ani s jeho katolíckou manželkou Máriou Beatrix d´Este z Modeny. Viliam najskôr váhal s inváziou. Bál sa totiž konfliktu s Francúzmi. Mal pocit, že [[Ľudovít XIV.]] sa nevzdal myšlienky o ovládnutí Holandska.{{bez citácie}} No keď sa Jakubovi narodil syn, ktorý by po ňom dedil trón, [[protestanti]] sami pozvali Viliama. Proti Jakubovi sa postavilo aj sedem biskupov, ktorým sa nepáčili jeho praktiky zavádzané do cirkvi. Viliam pristál na juhozápade Anglicka [[5. november|5. novemberanovembra]] [[1688]]. Jakubova podpora začala klesať. Protestankí vojenskí velitelia a šľachtici sa okamžite pridali na stranu útočníkov. Jakub sa pokúšal o odpor, no nakoniec rezignoval. Ušiel do Francúzska a už nikdy sa nevrátil. Viliam ešte nemal úplnú istotu o svojom nástupníctve. Trón mal patriť jeho manželke Márii, dcére Jakuba II. Viliam chcel ostať kráľom aj po jej prípadnej smrti, nielen počas jej života, ako navrhovala toryovská strana. Mária s návrhom tiež nesúhlasila, lebo ostala verná manželovi. [[Parlament]] V roku [[1689]] vydal deklaráciu, kde po zosadení Jakuba II. trón pridelil Márii a jej manželovi. Korunovaní boli v opátstve vo Westminsteri londýnskym biskupom. Arcibiskup z [[Canterbury]] nesúhlasil s Jakubovým odstránením. Neskôr ich uznal aj škótsky parlament za vládcov.
 
=== Vláda ===