Supravodivosť: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d robot Pridal: vec:Supercondutività |
d kúsok z histórie |
||
Riadok 1:
{{pracuje sa2}}
[[Obrázok:CERN-cables-p1030764.jpg|300px|thumb|right|Supravodivá kabeláž]]
'''Supravodivosť''' je [[Kvantová mechanika|kvantovo mechanický]] [[jav]], pri ktorom materiál nekladie takmer žiadny zaznamenateľný [[Elektrický odpor|odpor]] prechodu [[Elektrický prúd|elektrického prúdu]], neuvoľňuje sa žiadne ohmické [[teplo]] a materiál emituje [[magnetické siločiary]], čím odpudzuje vonkajšie [[magnetické pole]] a pri prechode
== História ==
▲'''Supravodivosť''' je [[jav]], pri ktorom materiál nekladie takmer žiadny zaznamenateľný [[odpor]] prechodu elektrického prúdu, neuvoľňuje sa žiadne ohmické [[teplo]] a materiál emituje [[magnetické siločiary]], čím odpudzuje vonkajšie [[magnetické pole]] a pri prechode [[prúd]]u sám okolo seba vytvára veľmi silné magnetické pole.
Počiatky myšlienky poklesu elektrického odporu pri nízkych teplotách siahajú do druhej polovice [[18. storočie|18. storočia]], keď [[Škótsko|škótsky]] chemik a fyzik [[James Dewar]] spolu s [[Angličania|Angličanom]] [[John Ambrose Fleming|Johnom Ambrose Flemingom]] prepovedali že v [[Absolútna nula|absolútnej nule]] bude odpor čistých [[kov]]ov taktiež nulový (aj keď Dewar neskôr svoje tvrdenie poopravil s tým, že odpor nezanikne úplne, len sa bude blížiť k nule). Praktický výskum vodivosti kovov pri nízkych teplotách začali [[Poliaci]] [[Zygmunt Florenty Wróblewski]] a [[Karol Olszewski]] a približne v roku [[1880]] aj zdokumentovali tento jav. Tragická nehoda Wróblewskeho v roku [[1888]] (zomrel na následky popálenia [[petrolej]]om) však pokusy ukončila.
Skutočnú supravodivosť pozoroval až [[Heike Kamerlingh Onnes]] v roku [[1911]], ktorý uskutočnil sériu meraní elektrickej vodivosti čistých kovov pri veľmi nízkych teplotách. Onnes spočiatku experimentoval s [[Platina|platinou]] a [[zlato]]m, ktoré ponáral do tekutého [[Hélium|hélia]] (sám v roku [[1908]] objavil proces jeho skvapalňovania), no neskôr oba kovy nahradil [[ortuť]]ou (lepšie sa čistila). Pri teplote pod 4,19 K pozoroval náhle ''„zmiznutie“'' odporu ortuti, ktorého hodnota sa obvykle blížila k tísícke, no po ochladení pod túto teplotu neboli prístroje schopné zaznamenať žiaden eletrický odpor. Onnes publikoval na tému straty odporu viacero článkov, zaviedol termín supravodivosť a za tento objav bol ocenený [[Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziku|Nobelovou cenou za fyziku]] v roku [[1913]].
Od Onnesovho objavu bola postupne objavená supravodivosť u ďalších približne 30 [[Chemický prvok|prvkov]]. výška kritickej teploty sa postupne zvyšovala ([[1913]] to bolo 7 K pre [[olovo]] a v roku [[1941]] už 16 K pre nitrid nióbu). Rekordérom ostal materiál so vzorcom Nb<sub>3</sub>Ge a s kritickou teplotou 23,3 K.
== Zdroje ==
* {{Preklad|en|History of superconductivity|267453762}}
* Gustáv Plesch, Základy materiálovej chémie vysokoteplotných supravodičov
== Iné projekty ==
| |||