Janko Matúška: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 5 485 bajtov ,  pred 12 rokmi
 
Matuškovo literárne dielo neuzrelo ako celok svetlo sveta za básnikovho života. Usporiadal a vydal ho až po národnom oslobodení Slovákov v Československej republike osobný ctiteľ Janka Matúšku, Jaroslav Vlček, pod názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické (MS, Martin, 1921). Pripomenul tak nielen 100. výročie básnikovho narodenia, ale preukázal i vernosť Matuškovej pamiatke, ktorú oživoval aj ako účastník pietnej spomienkovej slávnosti pri príležitosti odhalenia pomníka na jeho dolnokubínskom hrobe v roku 1879, keď z úst básnikových najbližších nesmela zaznieť burcujúca Nad Tatrou sa blýska. Od tých čias — so „srdcom úprimným" vytesané vyznanie „svoji svojmu" na Matuškovom pomníku akoby nevdojak odpovedalo básnikovi na jeho dumu:
Pamätnej jari roku 1844 patril k dvadsiatim trom vzbúrencom, ktorí na protest proti zákazu pedagogickej činnosti svojho profesora Ľudovíta Štúra opustili bratislavské evanjelické lýceum. Pre dolnokubínskeho rodáka Janka Matúšku to nebolo ľahké rozhodnutie: Na jednej strane nechcel sklamať staršieho brata – evanjelického kňaza, ktorý ho popri rodičoch, finančne podporoval. Takisto sa bál otcových i matkiných výčitiek – veď okrem neho museli živiť ešte ďalších dvoch mladších bratov a dve sestry (Janko bol druhorodeným synom) Na Druhej strane dúfal aspoň v ich morálny súhlas, veď nemohol sklamať hŕstku verných priateľov, ktorí sa zoskupili okolo najobľúbenejšieho lyceálneho profesora – ten sa stal svetielkom nádeje nielen pre generáciu slovenských študentov a mladých vzdelancov, ale pre celý utláčaný národ. A práve vtedy sa v jeho hlave popri myšlienkach „pre a proti“ začali splietať verše našej budúcej hymny. Skladal ich na melódiu piesne Kopala studienku, ktorú poznal z detstva. Mimochodom, okolo prvej slohy sa už niekoľkokrát v histórii viedli diskusie – pamätáme si predsa, že donedávna sa text spieval „zastavme sa bratie“. Neskôr ho „logicky“ upravili na „zastavme ich bratia“ , no zdá sa, že ani to nebol najšťastnejší krok. Na obale knihy Pokiaľ pravda stojí..., ktorú v roku2001 vlastným nákladom v Dolnom Kubíne vydal Peter Huba, je vytlačené faksimile originálneho rukopisu. Ten jednoznačne svedčí, že Janko Matuška napísal prvú slohu /uvedené v pôvodnom pravopise/ Ponad Tatrú blíská, hormi ďivo bijú: Postavme sa Braťja, Weď sa oni straťja! Slováci ožijú!
 
Teda „postavme sa“ (im) ani „zastavme ich“ ako znie oficiálny text slovenskej štátnej hymny dnes /takáto verzia sa objavila až v revolučnej úprave z roku 1849.
 
Nepochybujem o tom, že by vás zaujímalo, aký bol Matúškov vzťah k ženám. Takmer celá generácia štúrovcov sa snažila riadiť zásadou svojho hlavného predstaviteľa – nedeliť vlastnú energiu medzi lásku k žene a lásku k národu, ale všetky sily venovať výlučne národnej veci. Toto heslo nemalo uplatňovať len v básnickej tvorbe, ale i (a či najmä) v osobnom živote. Vieme, že sa vyskytli výnimky, no Janko Matúška sa snažil nevybočiť z radu. Pociťoval preto veľkú vinu a trápili ho nesmierne výčitky, keď spozoroval, že v jeho srdci si našla miesto istá jeho dospelá žiačka, dcéra zámožného bratislavského obchodníka. Rozvíjajúci sa úprimný vzťah však prekazila jej matka, keď rumenejúcemu mládencovi oznámila, že sa rozhodla dcéru vydať, ba našla jej už i ženícha. Mohlo by sa zdať, že Štúrovmu nasledovníkovi tým vyriešila dilemu, no nebolo to tak. Smutné verše, ktoré v tom období poslal svojej sestre, svedčia o opaku. Pravda, z pochmúrnych myšlienok ho nakoniec vytrhali závažnejšie udalosti. Tie súviseli s protestným odchodom skupiny slovenských študentov z evanjelického lýcea.
 
Preletel sokolík nad tichým Dunajom, zaplakalo dievča za svojím šuhajom. Vyšvihla sa rybka nad tichou vodičkou, smutno šuhajovi za svojou Aničkou. Dve srdiečka plačú v slzách sa kúpajú, bolestne sa lúčia, že sa nezhliadajú. Či čuješ tie hlasy aj zhora, aj zdola? To mňa vlasť strápená do tábora volá.
 
Nasledujúce roky neboli pre mladého literáta prechádzkou ružovým sadom. Živil sa ako vychovávateľ a súkromný učiteľ, až neskôr získal miesto vládneho adjuktanta v Trestnej a napokon nie veľmi významnú úradnícku stoličku v rodnom Dolnom Kubíne.
 
Počas povstania v rokoch 1848-49 bol aktívny v protimaďarskom hnutí a za svoje postoje mu hrozilo žalárovanie. Ešteže niektorí páni už aj vtedy hrali na "dve strany". Podžupan Aristíd Abaffy ho všas vystríhal, že má naň zatykač - aby okamžite ušiel z mesta. Istý čas sa skrýval v horárni nadlseného Ondreja Murčica v Mútnom, no aj tam mu hrozilo nebezpečenstvo. Na úteku takmer prišiel o život z choroby, do ktorej následkom vysilenia a podchladenia upadol, sa už nikdy celkom nevystrábil. Ani atmosféra, ktorá nastala po potlačení povstania, ba i zrada, ktorej sa Slováci dočkali od cisárskeho dvora, mu na pohode nepridali. Básne, presiaknuté pesimizmom a melanchóliou, svedčia o jeho priam bezvýchodiskovej situácii.
 
Ach vy rieky, Tatry riek, strápených sŕdc voľné lieky, Hojte rany, krieste sily, zmyte rod váš zhanobilý. Čierne hory, dujné háje, kto vás z poroby odkľaje? všetko kvitne kvetom novým, len žiaľ poľom Slovákovým.
 
A napriek tomu predsa aspoň v jeho intímnom živote zasvietilo ešte jedno svetielko. Bola ním Žofia Veselovská, sestra podzámockého lekára, v ktorého rodine básnik vyučoval. na ich úprimnom vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že Janko Matúška si dobre uvedomoval, ako veľmi potrebuje kohosi, kto by sa oň staral v chorobe, ba ani to, že samotná Žofia tiež už nebola najmladšia a tušila svoju poslednú šancu na vydaj. 14. februára 1851 uzavreli sobáš - len štyri dni predtým oslávil ženích svoje 30. narodeniny. S vernou manželkou prežil bez 3 dní 26 rokov - zomrel 11. januára 1877 v Dolnom Kubíne, kde ho aj pochovali. V tom čase už na Orave vychádzala hviezda ďalšieho básnika, ktorý sa mal onehdlho stať najväčším bardom slovenskej poézie.
 
== Tvorba ==
Anonymný používateľ