STS-51-L: Rozdiel medzi revíziami

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie [[Tracking and Data Relay Satellite|komunikačnej družice TDRS-B]], ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Družica TDRS-B mala byť druhá zo skupiny družíc, ktoré mali zaisťovať lepošielepšie spojenie nízkoletiacichnízko letiacich družíc a teda aj raketoplánov so Zemou. Aby sa TDRS-B po vypustení z raketoplánu dostala na dostatočne vysokú, [[geostacionárna dráha|geostacionárnu dráhu]], bola pripojená na raketový stupeň [[Inertial Upper Stage|IUS]] (Inertial Upper Stage).

V rámci programu ''Učiteľ vesmíru'', ktorý vyhlásil prezident [[Ronald Reagan]] [[27. august]]a [[1984]] sa na palubu raketoplánu dostala aj učiteľka Christa McAuliffeová. Mala svojich žiakov vyučovať priamo z obežnej dráhy prostredníctvom televíznych prenosov. Označovali ju ako „prvý cestujúci do vesmíru“ a jej prítomnosť na palube budila mimoriadnu pozornosť. Vybrali ju z z viac než 11 000 záujemcov. Neskôr sa okruh zúžil na 114 záujemcov, z ktorých vybralo riaditeľstvo [[NASA]] 10 finalistov, 6 žien a 4 mužov. [[22. júl]]a [[1985]] oznámilo riaditeľstvo NASA vo [[Washington (D.C.)|Washingtone]], že do vesmíru poletí Christa McAuliffeová a jej náhradníčkou mala byť [[Barbara Morganová]]. Funkcia Christy McAuliffeovej ako člena posádky dostala nové označenie - účastník kozmického letu (SFP - Space Flight Participant).

Príprava raketoplánu Challenger na misiu začala, ako obyčajne, v hangári [[Orbiter Processing Facility|OPF]] na [[Florida|Floride]]. Na Floridu sa [[družicový stupeň raketoplánu]] dostal prostredníctvom transportného [[lietadlo|lietadla]] [[Boeing]]-747SCA z [[Kalifornia|Kalifornie]], kde uskutočnil svoje posledné pristátie. V hangári do nákladového priestoru raketoplánu vložili laboratórium Spacelab-D1 a špeciálnu úchytnúzáchytnú konštrukciu na družicu TDRS-B. Na orbiteri boli vymenené jeho hlavné vzletové motory SSME (Space Shuttle Main Engines) aj manévrovacie motorčeky RCS (Reactive Control System). [[16. december|16. decembra]] [[1985]] bol Challenger premiestnený do montážnej haly [[Vehicle Assembly Building|VAB]]. Tam k orbiteru pripojili hlavnú palivovú nádrž [[Space Shuttle External Tank|ET]] a pomocné motory [[Space Shuttle Solid Rocket Booster|SRB]]. Z haly putovala štartovacia zostava na rampu [[štartovací komplex 39|39-B]]. Začiatkom januára do nákladového priestoru vložili družice TDRS-B a Spartan/Halley. Prvý dátum štartu bol stanovený na [[22. január]]a [[1986]].

V ten deň bolo na [[Mys Canaveral|myse Canaveral]] veľmi chladné počasie. [[teplota|Teploty]] boli veľmi nízke, ráno namerali −4 °C, v noci až −17 °C. V takýchto podmienkach neboli motory nikdy ani skúšané. Teplotu vo vnútri motorov SRB odhadovali na −14 °C. Na rampe sa tvorila námraza a početné cencúle. Niektoré z nich boli dlhé až pol metra a musel ich odstrániť špeciálny tím. Kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne závady. Niektorí pracovníci firmy [[Thiokol]] upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť [[teflón]]ového tesnenia motorov SRB, ktoré malo zabrániť vytlačeniu [[tmel]]u zo spoja motora [[tlak]]om spálených [[plyn]]ov. Tmel sa nachádzal na spoji dvoch častí každého motora SRB, pretože motory sú na [[Kennedyho vesmírne stredisko]] dopravované po častiach a až v montážnej hale sa spájajú. Niektorí inžinieri proti štartu dokonca protestovali a upozorňovali, že mráz mohol toto tesnenie poškodiť. Z tohoto dôvodu sa pred štartom odohrala dvojhodinová [[tlačová konferencia]]. Tlak termínov bol však príliš silný. Kvôli odkladom predchádzajúcej misie sa posunul aj pevný termín štartu Challengera, ktorý bol sám napokon niekoľkokrát zemenýzmenený. Ďalší raketoplán [[Columbia (raketoplán)|Columbia]] musel bezpodmienečne štartovať už [[6. marec|6. marca]], takže v tomto natesnanom programe boli ďalšie odklady veľmi nežiadúce. Riaditeľ NASA [[Jesse Moore]] prehlásil, že predstavitelia NASA aj ich dodávatelia považujú podmienky za prijateľné. Nikto z vedenia firmy Morton Thiokol navyše nemohol predložiť vedeniu NASA dosť presvedčivý argument o tom, že štart treba bezpodmienečne odložiť.

Ako sa neskôr ukázalo, už krátko po štarte zaznamenali sledovacie kamery niečo, čo nebolo celkom v poriadku. Jednalo sa o malý obláčik čierneho dymu (viď obrázok) z netesnosti, ktorý sa objavil v čase +0,445 sekúnd. Nachádzal sa zhruba v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s nádržou ET. Podľa počítačových simulácií v tomto mieste došlo k najväčšiemu prúdeniu [[vzduch]]u a tým pádom aj k najväčšiemu poklesu teploty na povrchu raketoplánu. Netesnosť spôsobila strata pružnosti gumových krúžkov medzi jednotlivými segmentamisegmentmi motora. Do takto vzniknutej štrbiny vnikli spaliny a začali prepaľovať jednak gumové tesnenie a jednak vonkajší kryt motoru. Tento dym sledovali kamery až do 12. sekundy letu, kedy sa škára pôsobením aerodynamických síl sama na chvíľu utesnila.

* '''T + 62,5 sekúnd''': Autopilot prvýkrát vychýlením trysiekdýz motorov SSME korigoval odchýlku od stanovenej dráhy. Odchýlka bola spôsobená poklesom tlaku v motore SRB. Challenger letel rýchlosťou zhruba 500 m/s.

* '''T + 72,564 s''': Citlivý autopilot raketoplánu sa snažil nečakané pôsobenie síl napraviť vychýlením trysiekdýz SSME na maximum. Zároveň klesal tlak na vstupe pohonných hmôt a v márnej snahe zastaviť jeho ďalší pokles sa otvorili [[ventil]]y záložného tlakovania.

* '''T + 73,137 s''': Špica motoru SRB sa zaborila do nádrže ET, ktorú okamžite roztrhla. Z nádrže začal unikať kvapalný [[vodík]] a [[kyslík]]. PrepážkaPriehradka medzi kyslíkovou a vodíkovou časťou nádrže ET sa preborila.

Prvou stopou po telesných pozostatkoch posádky bol vyplavený kus modrej ponožky so stopami ľudského [[tkanivo|tkaniva]]. Kabína pre posádku však bola nájdená až po viac než mesiaci, [[7. marec|7. marca]]. Ležala na dne [[oceán]]u v tridsaťmetrovej hĺbke. Okamžite bola vyzdvihnutá na palubu záchranného plavidla. Vo vraku kabíny boli nájdené telesné pozostatky členov posádky. Táto oblasť bola naposledy preskúmaná [[12. apríl]]a. Dvojtonová časť pravého motora SRB, ktorá definitívne potvrdila teóriu prehorenia spoja medzi segmentamisegmentmi, bola z [[Atlantický oceán|Atlantického oceána]] vytiahnutá [[13. apríl]]a. Pátranie po troskách bolo ukončené zhruba po troch mesiacoch. Za ten čas sa podarilo nájsť 45 % konštrukcie orbitera, takmer tretinu hlavnej palivovej nádrže a 50 % trosiek motorov SRB.

Členov posádky nechránili nijaké [[skafander|skafandre]], z tohoto dôvodu oficiálne stanovisko NASA znelo: "Posádka pravdepodobne, nie však celkom iste stratila vedomie v priebehu niekoľkých sekúnd po rozpade raketoplánu a to v dôsledku zmeny [[atmosférický tlak|atmosférického tlaku]] vo vnútri ťažko poškodenej kabíny." Prvý dôkaz, ktorý veľmi spochybnil toto tvrdenie sa objavil po skúmaní trosiek kabíny. Na dne oceánu sa našli 4 dýchacie prístroje PEAP (Personal Egress Air Pack), pričom 3 z nich boli použité. Pri dvoch z nich odborníci dokonca zistili množstvo spotrebovaného vzduchu, ktoré bolo 75 až 90% celkových zásob. Toto množstvo zodpovedalo asi 4 až 5 minútam pokojného dýchania, ale keďže kabína tak dlho ani nepadala, je skôr pravdepodobnejšie, že astronauti v dôsledku strachu dýchali rýchlo a prudko a teda museli byť pri vedomí. Množstvo vzduchu spotrebované z prístrojov zodpovedalo množstvu vzduchu vydýchynémuvydýchanému za krajne vypätých podmienok v priebehu 2 a pol minúty. Možnosť, že by sa prístroje spustili samovoľne, je vylúčená. Taktiež bývalý astronaut a lekár [[Joseph Kerwin]] skonštatoval: "Som presvedčený, že prinajmenšom veliteľovi Scobeemu a pilotovi Smithovi bolo jasné, v akej beznádejnej situácii sa nachádzajú." Rodina Michaela Smitha požadovala od NASA odškodné vo výške 15 miliónov dolárov, vedenie NASA sa však napokon s pozostalými dohodlo mimosúdnou cestou.

Na druhej strane, systém PEAK nebol skonštruovaný pre prípad straty tlaku v kabíne a v kabíne sa nachádzal len pre prípad, že by posádka ešte pred štartom musela urýchlene opustiť raketoplán cez spaliny jedovatých plynov. V prípade dekompresie kabíny by nemal zabrániť strate vedomia astornautovastronautov a ich zaduseniu. V prípade explozívnej dekompresie, ktorá by nastala napríklad prerazením okien, by posádka stratila vedomie už v priebehu 6-15 sekúnd.

Misia STS-51-L však nebola prvá misia, pri ktorej sa ukázala nespoľahlivosť motorov SRB. Už pri misii [[Discovery (raketoplán)|Discovery]] [[STS-51C]] došlo k vážnemu poškodeniu dvoch tesnení medzi segmentamisegmentmi. Ďalšia vážna porucha nastala pri lete Challenger [[STS-51B]]. Vtedy sa porušilo prvé tesnenie a z poškodeného miesta začali šľahať plamene, našťastie, všetky smerom od raketoplánu a preto nedošlo k ďalšiemu poškodeniu. Aj na základe týchto faktov sa ešte dávno pred katastrofou Challengera objavili prvé varovania. "Dospeli sme k záveru, že pokiaľ prvé tesnenie nesplní svoju funkciu, môže zlyhať aj druhé tesnenie." Napísal v roku 1985 jeden z odborníkov na motory SRB, [[Irwing Davids]] vedúcemu letových operácií Moorovi. Firma Morton Thiokol napokon pod tlakom znepokojivých analýz navrhla NASA, že zaháji výrobu nového typu tesnenia. Vďaka zdržaniam a váhaniu zo strany NASA však prvé skúšky novej varianty motoru mali začať až v roku 1986 a do prevádzky mali byť nasadené najskôr v roku [[1987]]. Medzitým však neboli vykonané žiadne zvláštne bezpečnostné opatrenia pre zvýšenie spoľahlivosti tesnenia.

Systém kozmického raketoplánu prekonal vyše 400 zmien, ďalších 105 zmien sa týkalo štartovacích komplexov a boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Pomocné motory SRB, ktoré boli príčinou nehody, prešli 155-timi zmenami. Najvýraznejšou z nich bolo to, že medzi segmentamisegmentmi motoru sa namiesto dvoch tesniacich krúžkov začali používať tri a kvôli zmene izolácie steny spaľovacej komory už medzi segmentamisegmentmi nebola žiadna štrbina. Objavili sa aj návrhy na úplne novú konštrukciu motorov, či dokonca na úplne nové pomocné motory, ale z finančných dôvodov boli tieto návrhy zamietnuté a ostalo sa pri motoroch SRB. [[Armáda]] po havárii výraznilevýrazne obmedzila využívanie raketoplánu na vojenské účely a zvýšil sa jej záujem o klasické [[nosná raketa|raketové nosiče]]. Raketoplány prestali vypúšťať aj komerčné družice, ktorých štatyštáty prevzali súkromné firmy s klasickými raketami. Okrem toho raketoplány prestali vynášať tiež raketové stupňestupne [[Centaur (raketový stupeň)|Centaur]] a družice a sondy, ktoré boli vypustené z raketoplánu, museli byť urýchlené menej výkonnými raketovými stupňami. Jeden z najvážnejších postihov si odniesla [[Galileo (kozmická sonda)|sonda Galileo]], ktorá v dôsledku menej výkonného raketového stupňa po svojom vypustení musela zamieriť k svojej cieľovej planéte, [[Jupiter]]u, po oveľa zdĺhavejšej a nebezpečnejšej dráhe. Na tejto dráhe došlo k poškodeniu hlavnej antény. Odložený bol tiež štart [[Hubbleov vesmírny ďalekohľad|Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu]].