Jozef Marko (generál): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
štylistika |
defsort, čiastočná úprava |
||
Riadok 5:
Popis = [[Slovensko|slovenský]] generál, účastník [[SNP]] |
Dátum narodenia = [[8. jún]] [[1904]] |
Miesto narodenia = [[Zeleneč]], [[Rakúsko-Uhorsko]], dnes [[Slovensko]] |
Dátum úmrtia = [[22. máj]] [[1981]] |
Miesto úmrtia = [[Bratislava]], [[Česko-Slovensko]], dnes [[Slovensko]] |
}}
'''Jozef Marko''' (* [[8. jún]] [[1904]], [[Zeleneč]] – † [[22. máj]] [[1981]], [[Bratislava]]) bol [[Slovensko|slovenský]] generál, účastník [[SNP]].
==
V rokoch [[1914]] - [[1922]] študoval na reálnom gymnáziu v [[Bratislava|Bratislave]] a v [[Trnava|Trnave]]. V štúdiu pokračoval na [[Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]], ktorú z materiálnych dôvodov nedokončil. Od [[1. október|1. októbra]] [[1924]] do [[15. august|15. augusta]] [[1926]] absolvoval Vojenskú Akedémiu v moravskom meste [[Hranice na Moravě]]<ref>[http://vojenskaakademiehranice.ic.cz/index.html Vojenská akadémia Hranice] (po česky)</ref>. 1. októbra [[1926]] bol povýšený na [[poručík]]a spoj. z povolania, v roku [[1936]] do hodnosti [[kapitán]]. V prvých rokoch slúžil ako veliteľ čaty najprv v tel. práp. v Trnave, od roku [[1929]] v [[Kutná Hora|Kutnej Hore]], od roku [[1933]] ako veliteľ roty v [[Týn nad Vltavou|Týne nad Vltavou]], v rokoch [[1935]] - [[1936]] v Kutnej Hore a v [[Brno|Brne]]. Na jeseň 1936 nastúpil ako pedagóg do Vojenskej Akadémie v Hraniciach, kde pôsobil až do rozpadu republiky. Po vzniku Slovenského štátu sa stal veliteľom spoj. vojska na MNO v Bratislave. Dňa [[1. máj|1. mája]] [[1939]] bol povýšený do hodnosti [[major]]. Zároveň bol ustanovený za veliteľa spojovacieho práporu 1 v [[Turčiansky Svätý Martin|Turčianskom Sv. Martine]]. Okrem toho mal vybudovať tiež miestne spojovacie učilište. V čase príprav na vojnu proti Poľsku v druhej polovici augusta 1939 sa jeho veliteľstvo presťahovalo do [[Spišská Nová Ves|Spišskej Novej Vsi]], kde sa podieľal na budovaní spojovacieho ústredia pre velenie slovenskej armády. V máji [[1941]] sa stal popri svojej funkcii v Martine referentom CPO v Bratislave. [[1. január|1. januára]] [[1944]] bol spolu s týmto úradom premiestnený do Banskej Bystrice. [[1. jún|1. júna]] 1944 bol popri tomto zaradení menovaný tiež za veliteľa spojovacieho oddelenia v štábe VPV v Banskej Bystrici. Kontakty s odbojovými pracovníkmi začal budovať už v roku [[1940]]. Výrazne sa zaslúžil o budovanie kontaktov medzi SNR a predstaviteľmi armády. Z poverenia SNR osobne rokoval s dôstojníkmi slovenskej armády. Zabezpečil tiež priame spojenie s [[podplukovník|podplukovníkom]] [[Ján Golian (1906)|Jánom Golianom]] s ktorým udržiaval pravidelné konšpiratívne styky, ako i ďalšími do odboja zainteresovanými dôstojníkmi. Po vzniku VÚ v apríli [[1944]] sa stal jedným z jeho najužších spolupracovníkov. Na starosti mal styk s partizánmi a záležitosti spojenia. Pôsobil ako styčný dôstojník VÚ so SNR. Spolu so [[stotník]]om M. Polákom zabezpečoval kontakty VÚ s čs. MNO v Londýne. V júli 1944 zabezpečil styk medzi VÚ a spravodajcami — parašutistami (príslušníkmi čs. vojenských jednotiek v ZSSR), ktorých na Slovensko vyslala Československá vojenská misia v Moskve. [[27. júl|27. júla]] 1944 sa zúčastnil pri [[Čremošné|Čremošnom]] porady Člen SNR a VÚ, kde sa prediskutovali vojenské a politické otázky príprav Povstania, a [[13. august|13. augusta]] 1944 porady medzi pplk. Golianom a partizánskym veliteľom, pôsobiacim v [[Kantorská dolina|Kantorskej doline]], [[Piotr Alexejevič Veličko|Piotrom Alexejevičom Veličkom]]. Partizánske hnutie pomáhal aj materiálne zásobovať. Prispel tiež k zabezpečeniu prechodu francúzskych vojnových zajatcov z Maďarska k partizánom v Turci. Po vypuknutí povstania sa stal veliteľom spojovacieho vojska 1. čs. armády na Slovensku. Podieľal sa na technickej príprave a zapojení Slobodného slovenského vysielača. Po jeho vyradení z činnosti nepriateľom 2.9. 1944 prispel k jeho obnoveniu prostredníctvom mobilného vojenského leteckého vysielača. 12.9. 1944 sa stal členom Rady na obranu Slovenska, ako jeden zo štyroch zástupcov armády. Spolu s nimi sa prostredníctvom tejto inštitúcie pokúšal dosiahnuť súčinnosti medzi velením armády a partizánmi. Prispel k odletu spojeneckých letcov - bývalých vojnových zajatcov z povstaleckého územia na ich vojenské základne v Taliansku. Pred pádom Banskej Bystrice budoval na Donovaloch a okolí novú spojovaciu sieť vel. 1. čs. armády na Slovensku. So spiatočnou platnosťou od 1.5. 1944 bol povýšený na plukovníka. Do hôr odišiel [[28. október|28. októbra]] spolu so skupinou osvetových dôstojníkov. Spočiatku sa skrýval nad obcou Hiadeľ v priestore výšiny [[Kozí chrbát]]. V decembri odcestoval cez Ružomberok a Trnavu za rodinou, vydávajúc sa za evakuanta z východného Slovenska. Až do prechodu frontu sa skrýval vo svojom rodisku Zelenči blízko [[Cífer]]a. V rokoch 1945 - 1948 pôsobil ako veliteľ spoj. na MNO v Prahe. V roku 1945 sa podieľal na vzniku organizácie Zväz vojakov SNP a krátky čas bol predsedom jej pražskej expozitúry. 19.2. 1947 bol povýšený na brig. gen. 27. 3. 1948 zbavený činnej vojenskej služby a poslaný na zdravotnú dovolenku. 1. 9. bol preradený do zálohy. V priebehu rokov 1949-1950 bol z politických dôvodov zatknutý a väznený. V rokoch 1951 - 1952 bol zamestnaný ako pracovník Správy spojov, 1953 - 1955 Montážnej správy spojov, 1955 - 1956 Spojprojektu, 1957 - 1958 Krajského zväzu výrobných družstiev. V roku 1958 bol opäť zatknutý. 25. marca 1959 ho Krajský súd v Bratislave v procese s tzv. Karvašovou skupinou odsúdil na 14 rokov väzenia za velezradu. Na slobodu sa dostal v septembri 1963 vďaka amnestii prezidenta republiky. ŠtB ho však naďalej pozorne sledovala a podozrievala z nepriateľskej činnosti proti republike. V rokoch 1963 - 1968 bol pracovníkom Ľudového družstva invalidov v Bratislave. Na dôchodok odišiel v roku 1968. V tomto roku bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin velezrady. V Čase „pražskej jari“ sa verejne angažoval v Slovenskej organizácii na obranu ľudských práv. Jeho pokusy o vrátenie hodnosti generála však boli neúspešné. Naopak, v dôsledku normalizácie ŠtB obnovila jeho sledovanie. Úplne rehabilitovaný bol až po smrti v roku 1991, keď mu bola priznaná hodnosť generálmajor in memoriam.
▲Vyznamenania;
Československá vojenská medaile za zásluhy 1. st. (1945), Rad Slovenského národného povstania 1. tr. (1945), čs. medaila
Za chrabrosť pred nepřítelem (1946), Československý válečný kříž 1939(1946), Légion ďHonneur - Chevalier (1948)
Řádek 62 ⟶ 21:
Pochovaný je v Bratislave.
== Referencie ==
{{Referencie}}
{{Biografický výhonok}}
Řádek 70 ⟶ 32:
[[Kategória:Osobnosti SNP|Marko, Jozef]]
[[Kategória:Slovenskí generáli]]
{{DEFAULTSORT:Marko Jozef}}
|