Tibet (historické územie): Rozdiel medzi revíziami

[[Súbor:Flag of Tibet.svg|thumb|right|Tibetská vlajka použivanápoužívaná v rokoch 1912-1950. V súčasnosti vlajka Tibetskej exilovej vlády.]]

[[Súbor:Potala Palace PD.jpg|right|thumb|Palác [[Potala]], [[Lhasa]]. Do roku [[1956]] sídlo dalajlámu]]

Vláda Čínskej ľudovej republiky oficiálne pripúšťa existenciu tohto etnického a lingvistického Tibetu, ktorý sa rozprestiera aj v provinciách Amdo a Kham. Vlastne celé tibetské územie, ktoré leží smerom na sever a východ od Tibetskej autonómnej oblasti, zodpovedá "Tibetským autonómnym prefektúram" (C'č'čou; pchinjin: zìzhìzhōu; po tibetsky: bod rigs rang skyong khul), ktoré majú zvláštny administratívny štatút. Autonómne prefektúry sú súčasťou administratívneho členenia Čínskej ľudovej republiky, zodpovedajú menšiemu územiu ako provincie alebo autonómne oblasti. Boli vytvorené na zoskupenie jednej alebo viacerých etnických menšín. Nachádzajú sa prevažne v západných oblastiach Číny. Celkovo existuje 11 tibetských autonómnych prefektúr, ku ktorým treba ešte pridať dva autonómne tibetské okresy. Toto územie je však súčasťou štyroch čínskych provincií (S'čchuan, Čhing-chaj, Kan-su a Jün-nan), čo sťažuje viditeľnosť tohto VýchodnehoVýchodného a Severného Tibetu z geopolitického hľadiska. Územie týchto autonómnych tibetských prefektúr možno od tradičného čínskeho alebo hanského územia ľahko odlíšiť ako územie vo vysokej nadmorskej výške a územie vrchov s náhornou plošinou. Tibetské autonómne prefektúry sa zväčša nachádzajú v nadmorskej výške viac ako 3000 m, niekedy viac ako 4000 m. Okrem nadmorskej výšky a okolitého rázu krajiny, architektúra, fyzické črty obyvateľov, ich odev a tradičná strava ako aj mnoho iných prvkov pripomína, že tieto oblasti nie sú čínske (hanské), ale tibetské.

Tibet sa nachádza na [[Tibetská náhorná plošina|Tibetskej náhornej plošine]], ktorá má priemernú nadmorskú výšku 5 000 [[m n. m.]]. V Tibete taktiež leží väčšina pohoria [[Himaláje|Himalájí]]; najvyšší vrch [[Mount Everest]] leží na hranici s [[Nepál]]om. V oblasioblasti pramenia mnohé významné ázijské rieky ([[Jang-c'-ťiang]], [[Žltá rieka]], [[Indus]], [[Mekong]], [[Brahmaputra]], [[Ganga]]).

Jazyková situácia v Tibete je dosť zložitá. Tibetský literárny jazyk je spoločný pre celú autonómnu oblasť Tibet a jedenásť autonómnych tibetských prefektúr, neexistuje však jednotný hovorový jazyk pre všetky tieto oblasti. V skutočnosti sa jedná o neuveriteľnú mozajkumozaiku nárečí a dialektov.

V autonómnej oblasti sa prirodzeným spôsobom vyvinula štandartnáštandardná forma tibetštiny[[tibetčina|tibetčiny]], ale tento štandartnýštandardný jazyk doposiaľ nemá politickú podporu zo strany čínskej vlády. Dialekty vo Východnom a v Severnom Tibete a štandartnáštandardná tibetštinatibetčina autonómnej oblasti nie sú navzájom zrozumiteľné.

V máji 2006 sa v Chengdu (hlavnom meste provincie S’čchuan) stretli politici a predstavitelia zodpovední za vzdelávanie zo všetkých tibetofónnych oblastí a spoločne sa rozhodli oficiálne podporiť rozvoj štandardnej tibetštiny vo všetkých tibetofónnych oblastiach (autonómna oblasť Tibet a jedenásť autonómnych tibetských prefektúr). Toto rozhodnutie však doposiaľ nebolo následovanénasledované konkrétnymi krokmi.

Viac ako 80 % Tibeťanov neovláda literárnu tibetštinutibetčinu. Toto vysoké percento [[analfabet|analfabetismuanalfabetizmu]] vyplýva z toho, že sa tibetštinatibetčina stala až tretím vyučovacím jazykom, a to po čínštine a angličtine.

Na prvom stupni základných škôl ešte tibetštinatibetčina zaberá pomerne významné miesto, ale situácia je už celkom iná na druhom stupni, na stredných školách a na univerzite, kde je dominantným jazykom čínština. Posledný pokus na gymnáziu, kde sa vyučovalo len v tibetštinetibetčine, bol pozastavený v roku 1996. Vo všetkých administratívnych a verejných inštitúciách má dominantnú pozíciu čínština a používanie tibetštinytibetčiny postupne zaniká.

V roku 2002 bol Ľudovým snemom autonómnej oblasti Tibet prijatý zákon na ochranu tibetského jazyka. V tomto texte zákona sa uvádza, že tibetský a čínsky jazyk majú rovnaký štatút v administratívnych inštitúciách a že treba v nábore uprednostniť bilingválnych občanov. Text zákona tiež nabádal Číňanov (hanského etnika) a ostatné „menšiny“ učiť sa po tibetsky. V roku 2006 vyšiel aplikačný dekrét tohto zákona, ale v ňom prijaté opatrenia sú ešte menej naliehavé ako text zákona z roku 2002 a umožňujú administráciamadministráciám uprednostniť len jeden z týchto dvoch jazykov.