Alfred Redl: Rozdiel medzi revíziami

'''Alfred Redl''' (*[[14. marec]] [[1864]], [[Ľvov]], [[Halič (región)|Halič]], [[Rakúsko-Uhorsko]] (dnes [[Ukrajina]]) - [[25. máj]] [[1913]], [[Viedeň]], [[Rakúsko-Uhorsko]] (dnes [[Rakúsko]])) bol [[plukovník]] rakúsko-uhorskej armády a veliteľ generálneho štábu VIII. zboru ([[Praha]]) a špión. Vo svojej predošlej kariére pracoval zväčša v riadiacej pozícii rakúsko-uhorskej vojenskej spravodajskej služby [[Evidenzbureau]] ({{slk|Evidenčná kancelária}}). Kvôli jeho homosexualite bol vydierateľný, čo využila ruská tajná služba, ktorá ho naverbovala ako špióna. Tým, že mal prístup k takmer všetkým tajným armádnym dokumentom sa stal najdôležitešímnajdôležitejším špiónom [[Ruská ríša|cárskeho Ruska]]. Ku koncu kariéry poskytoval tajné dokumenty aj talianskej a francúzkejfrancúzskej tajnej službe. Po odhalení bol donútený spáchať samovraždu.

Alfred Redl sa narodil v roku [[1864]] v meste [[Ľvov]], vtedajšom hlavnom meste rakúskej provincie (korunnej krajiny) [[Halič (región)|Halič]]. Jeho rodičia boli Franz a Mathilde Redl. Alfredov otec začal najprv kariéru dôstojníka, ale ako 31 ročný musel armádu opustiť, nakoľko nedokázal zložiť k svatbesvadbe potrebnú svadobnú kauciu.{{#tag:ref|Pokiaľ sa chcel dôstojník rakúsko-uhorskej armády oženiť, potreboval nato zvolenie svojho nadriadeného. Považoval tento jeho partnerku za neprimeranú (k stavu dôstojníka) mohol takýto sobáš zakázať resp. určiť výšku kaucie po ktorej zložení by bol sobáš možný. Ak si chcel dôstojník partnerku aj napriek tomu zobrať za ženu, musel buď zaplatiť plnú výšku určenej kaucie alebo armádu bez zaplatenia kaucie opustiť. Kaucia pravdepodobne fungovala ako donucovací prostriedok na udržanie dôstojníka v armáde.|group=pozn}} Následne sa mu podarilo získať adekvátne zamestnanie v [[c. k.]] ''Carl Ludwig Bahn''{{#tag:ref|Železnica bola záchytnímzáchytným táborom pre bývalých vojakov, hlavne poddôstojníkov. Medzi dôstojníkmi vo vtedajšej armáde prevažovali hlavne takzvané historické národy, teda Nemci, Maďari, ČešiČesi a Poliaci. Chorváti, Srbi, Taliani a Rumuni a Slováci iba v tom prípade, ak boli maďarizovaný. Redlov otec a Alfred Redl mali ako Rusíni sťažené podmienky.|group=pozn}}, v ktorej časom postúpil na pozíciu vrchného inšpektora železníc. Deti Franza Redla boli úspešné. Dvaja z jeho synov sa stali dôstojníkmi, jeden architekt, ďalší právnik. Obidve dcéry sa stali učiteľkami. Aj skutočnosť, že deti vyrastali trojjazyčne - poľsky, rusínsky a nemecky; zohrala v Alfredovej kariére rozhodujúci význam. Ako 15-ročný nastúpil na c. k. Školu pre kadetov Karthaus, ktorá sa nachádzala na predmestí Brna. Existuje domienka, že tento čisto mužský svet v kombinácii s dominantnou výchovou jeho matky jeho homoerotické sklony ešte viac stupňoval. Pokiaľ by sa jeho orientácia a tieto sklony dostali na verejnosť bol by zo štátnej správy prepustený, čakalo by ho súdne konanie a spoločensky by bol odpísaný. V roku [[1883]] v Karthaus-e skončil ako kadet - dôstojnícky nástupca s vyznamenaním. Po štvorročnom nasadení v pozemnej pechote 9. regimentu v Ľvove ho dôstojnícky zbor uznal ako vhodného na povýšenie do dôstojníckej hodnosti poručíka. S nadpriemerne dobrým posudkom od nadriadeného sa so stovkami iných uchádzačov, uchádzal o miesto výcviku na [[c. a k.]] Vojenskej škole pre dôstojníkov generálneho štábu. Nielen to, že výberové konanie ako absolvent obyčajnej školy pre kadetov zvládol pozitívne, ale aj to že v roku [[1894]] s 25 ďalšími dôstojníkmi úspešne ukončil svedčí o jeho mimoriadnych schopnostiach. Hlavne v technických predmetoch dosahoval nadpriemerné výsledky. Pred povolaním ku generálnemu štábu sa musel liečiť na [[lues|syfilitické ochorenie]].{{#tag:ref|Pred objavením antibiotík tieto ochorenia prebiehali chronicky a často končili smrťou. Obhliadka Redlovho tela po samovražde dokázala nielen to, že bol chronicky chorý, ale aj to, že by na následky syfilisu čoskoro umrel.|group=pozn}}<ref name=Markus>Georg Markus: ''Der Fall Redl'' Amalthea, Wien 1984, ISBN 3-85002-191-2, s.&nbsp;33-35 {{deu icon}}</ref>

Okolo prelomu storočí [[Ruská ríša]] postavila vojenskú špionáž na nové základy. Zahraničná špionáž podliehala ruskej štátnej polícii [[Ochrana (Rusko)|Ochrana]], ktorá prevádzkovala kancelárie v [[Moskva|Moskve]], [[Petrohrad]]e a vtedajšej ruskej [[Varšava|Varšave]]. Ochrana úzko pracovala s "Oddelením pre výzvednú činnosť" cárskeho generálneho štábu. Rakúsko podliehalo oddeleniu Ochrany vo Varšave, v ktorom pracovalo 50 osôb a 150 rezervistov. Šéfom výzvednej služby bol plukovník Nikolaj Stepanovič Batjuschin, ktorý v roku [[1901]] do Viedne poslal perfektne nemecky hovoriaceho "dovolenkára" z [[Pobaltské štáty|Pobaltia]] menom Pratt, s úlohou naverbovať podľa možnosti čo najvyššie postaveného konfidenta z viedeňskéhoviedenského Evidenzbuereau. Pri skúmaní súkromného života týchto dôstojníkov s cieľom nájsť slabé miesta, našiel v roku [[1903]] kapitána Redla, ktorý v tom čase udržoval [[homosexualita|homosexuálny]] kontakt s [[poručík]]om Meterlingom z [[Dragúnsky regimet číslo 3|Dargúnskeho regimentu č. 3]]. Pratt napísal Redlovi nasledovný list:

Dňa [[18. október|18. októbra]] [[1912]] bol Alfred Redl prevelený do Prahy, kde nastúpil ako náčelník generálneho štábu VIII. c. a k. armádneho zboru. V novej funkcii bolo priam nemožné sa nenápadne stretávať so styčnými ľudmi nepriateľskej strany, preto boli peniaze posielané väčšinou poštou v balíkoch. Jednu z [[poste restante]] uložených zásielok peňazí, ktorá bola adresovaná na istého Nikona Nizetasa a nebola načas vyzdvihnutá, Hlavný poštový úrad Viedeň, odoslal po uplynutí úložnej lehoty s poznámkou príjmateľprijímateľ neznámy späť na poštový podací úrad v mieste [[Černyševskoje]] ({{deu|Eydtkuhnen}}) vo [[Východné Prusko|Východnom Prusku]]. Tam potom ako list otvorili, z dôvodu pátrania po adresátovi, bolo v liste objavených 6000 [[Koruna (Rakúsko-Uhorsko)|korún]] a niekoľko adries. List postúpili [[Abteilung III b|nemeckej tajnej službe]]. Major [[Walter Nikolai]] z nemeckej tajnej služby našiel v liste dve Prusom a Rakúšanom známe špionážne adresy a informoval o tom majora v generálnom štábe [[Maximilian Ronge|Maximiliana Rongeho]] z Evidenzbureau. Na jeho prosbu Nikolai poslal list späť do Viedne a šéf rakúskej štátnej polície [[Edmund von Gayer]] nechal priečinok s uloženými zásielkami vyše mesiaca sledovať. Keď Redl list [[25. máj]]a [[1913]] vyzdvihol, sledovali ho a podľa podacieho a príjmacieho lístku, ktoré odhodil bol jednoznačne identifikovaný.

Pre šéfa c. a k. generálneho štábu [[Franz Conrad von Hötzendorf]]a, ktorý bol ako šéf sporný pre Uhorsko a aj pre Ministerstvo zahraničných vecí, to bol dvojitý úder. Okrem vyzradenia tajných skutočností mu hrozil trápny proces ohľadom pochybenia pri výberových konaniach dôstojníkov pre kľúčové pozície, ktorý by Uhorsku dodal množstvo "munície", ktorá by mohla viesť k jeho odvolaniu. Z tohto dôvodu nariadil najvyšší stupeň tajnosti. Zostavil delegáciu dôstojníkov, ktorá mala Redla tajne navštíviť v jeho hotely (viedeňskýviedenský Hotel Klomser v ulici [[Herrengasse (Viedeň)|Herrengasse]]) a naznačiť mu, aby spáchal [[Samovražda|samovraždu]]. Delegácia dôstojníkov pozostávajúca z audítorov Vorlicek, Urbanski, Conrad a zástupcov Höfler a Ronge, našla Redla, ktorý tušil svoje odhalenie, v jeho hotelovej izbe pripravújúcehopripravujúceho sa na samovraždu. Svojmu bývalému spolupracovníkovi dôstojníkovi Ronge podal priznanie, že "v rokoch [[1910]] a [[1911]] vo veľkom poskytoval informácie cudzím štátom", a že pracoval bez komplicov.<ref name="Pethö229">Albert Pethö: ''Agenten für den Doppeladler. Österreich-Ungarns Geheimer Dienst im Weltkrieg.''; Stocker, Graz 1998, ISBN 3-7020-0830-6 {{deu icon}}</ref> Následne mu odovzdali pištol a ampulku s jedom a stiahli sa do úzadia, aby "zločincovi umožnili ukončiť život ráznym spôsobom s rýchlym koncom".<ref name="Pethö229"></ref>

Delegácia bola bezodkladne poslaná do Prahy, aby preskúmala Redlove ubytovanie a zaistila stopy. Dorazili tam v poludňajších hodinách dňa samovraždy. KedžeKeďže to bolo v nedeľu, [[Zámočník|zámočníka]] zo štátnej kľúčovej služby, ktorý by bol schopný otvoriť dvere a schránky, sa zohnať nepodarilo. Preto objednali civilného zámočníka, ktorý tieto práce vykonal. Tento zámočník patril k futbalovému družstvu [[DBC Sturm Prag]] a kvôli tejto objednávke zmeškal dôležitý zápas, za čo ho čestný predseda klubu a zároveň miestny reportér nemeckypíšucichnemecky píšucich pražských novín [[Bohemia]] [[Egon Erwin Kisch]] karhal. Keď sa Kisch dozvedel pravý dôvod chýbania so všetkými detailamydetailami, rozpoznal súvislosť s správou v novinách o smrti Alfred Redla a domyslel si, že sa jednalo o byt plukovníka Redla. Podľa údajov zámočníka sa jednalo o špionáž a homosexualitu. Z dôvodov cenzúry mohol túto senzáciu uverejniť len ako [[dementi]], správa bola uverejnená hrubotlačou na titulnej strane pondelkového vydania ''Bohemie'':

{{citát|(2) Z vyšších úradných miest nás požiadali upresniť niektoré chybné domienkydomnienky, že nie je správne, že plukovník generálneho štábu Alfred Redl spáchal samovraždu kvôli špionáži pre Rusko, skúmali sa pochybenia úplne iného druhu.}}

Potom ako sa v Redlovej pozostalosti našli vojnový Ordre de Bataille ({{slk|Zoznam veliteľov armády}}), plány mobilizácie v eventuálnych prípadoch (teda zoradenia vojakov vo vážnych prípadoch, postupy hlásení, kto bude informovaný ako prvý a ako), príručku rezervistov (akým spôsobom budú rezervisti upovedomení a zmobilizovaní), súbor opatrení voči špionáži v [[Halič]]i, krycie adresy cudzích generálnych štábov, špionážnu korešpondenciu, dokumenty výzvednej služby a mnoho ďalších sa vychádzalo z najhoršieho možného scenária - vyzradenia rakúskeho plánu zoradenia proti Rusku (nájdené dokumenty popisovali množstvo jednotiek k zahájeniu vojnových operácií a ich prerozdelenie v priestore). Túto domienkudomnienku ruskí historici potvrdili. Keď sa aféra okolo A. Redla dostala na svetlo aj napriek jeho samovražde, pokúšala sa tajná služba zo všetkých síl na verejnosti aféru bagatelizovať. Prvý náznak špionáže exisovalexistoval údajne v marci [[1912]], Redlova zvýšená potreba finančných prostriedkov daná do súvislosti s jeho osudovou vášňou - [[mužská prostitúcia|mužskou prostitúciou]] a zverejnením výsledkov obdukcie bola na mozgu skonštatovaná chorobná zmena. Zároveň sa najvyšším tempom pracovalo na zmene plánu roszostaveniarozostavenia proti Rusku, pričom sa nepriateľovi sugerovalo, že plány rozostavenia ostali nezmenené a pôvodný plán v platnosti. Predpokladá sa, že Redlova zrada výrazne prispela k porážkam počas začiatku prvej svetovej vojny, pretože prezradené plány boli rozsiahle a medzi samovraždou a vypuknutím vojny sa ich podarilo prepracovať len z časti. Okrem toho Redl prezradil rakúskych a nemeckých špiónov v Rusku a zo všetkých síl zavádzal informáciami o ruskom zbrojení, takže rakúsko-uhorská armáda mala príliš optimistickú predstavu o rozložení síl. Rakúsky poslanec [[Ríšska rada (Rakúsko)|Ríšskej rady]] gróf Adalbert Sternberg sa po prvej svetovej vojne vyjadril (a v súvislosti so zradou na ruskom plukovníkovi generálneho štábu Kyrilla Petrowič Laikowa){{citát|Tento naničhodník Redl denuncoval každého rakúskeho špióna, prípad ruského plukovníka Laikowa sa opakoval viackrát. Redl prezrádzal naše tajomstvá Rusom a zabraňoval získavaniu ruských tajomstiev prostredníctvom špiónov. Tým pádom Rakúšania a Nemci v roku [[1914]] nevedeli o existencii 75 ruských [[divízia|divízií]], čo presahovalo celkovú veľkosť rakúsko-uhorskej armády. Pokiaľ by sme v týchto veciach mali jasno, naši generáli by dvorných hodnostárov neboli dohnali k vyhláseniu vojny.<ref>KISCH, E. E::''Der Fall des Generalstabschefs Redl''; Klett-Cotta, [[1988]] {{deu icon}}</ref>}}