V systéme pomerného zastúpenia možno rozlišovať tri druhy kandidátnych listín, a to podľa kritéria, aké má právo volič zasahovať do štruktúry tejto listiny:
• '''prísne viazaná kandidátna listina'''": volič nesmie nijak s listinou manipulovať – nesmie škrtať kandidátov, nesmie meniť poradie kandidátov. Tento typ listiny sa využíval v Československu v 1. a 3. republike. Snáď najostrejšie poňatie tejto kandidátnej listiny predstavujú voľby, v nich sa hlasuje len o straníckych listinách bez mien kandidátov, ako v Izraeli
• '''viazaná kandidátna listina''': volič smie na jednej kandidátnej listine strany, hnutia či koalície, ktorej odovzdáva svoj hlas, robiť čiastkové úpravy, a to spravidla využitím zásady preferenčného hlasovania: voliči získavajú možnosť meniť poradie kandidátov na kandidátnych listinách jednotlivých strán či koalícií. V prípade Holandska a Dánska môžu takto označiť jedného kandidáta, v Grécku, Nórsku a Českej republike majú právo označiť viacerých kandidátov
• '''voľná kandidátna listina'''": pri tomto chápaní kandidátnej listiny smie volič buď robiť zásadnejšie úpravy na jednej kandidátnej listine strany, hnutia či koalície, ktorej odovzdáva svoj hlas – napríklad formou škrtania či prepisovania kandidátov alebo prevádzať voľbu priamo výberom kandidátov z kandidátnych listín rôznych strán, hnutí či koalícií. Niekedy sa o tomto spôsobe hlasovania hovorí ako o kvázilistinnom. Všetky hlasy pre kandidátov určitej strany sú potom sčítané, a tak sa určí, koľko ktorá strana získava mandátov a aké je poradie kandidátov v rámci jednotlivých politických strán. Tento systém je známi z Fínska a Chile spred roka 1973. Platí zákonitosť, že čím je počet mandátov vo volebnom obvode väčší, tým viac ich rozdelenie zodpovedá rozdeleniu názorov voličov. Voľné kandidátne listiny sú typické pre švajčiarsky volebný systém, v ktorom majú voliči pri voľbách do federálnej Národnej rady jednoznačne najväčšiu voľnosť. Napriek tomu túto možnosť využíva len veľmi malé percento z nich.
