Josip absolvoval v roku [[1819]] vojenskú tereziánsku akadémiu. Potom pôsobil ako vojenský dôstojník rakúskej armády – v rokoch [[1825]] – [[1830]] v [[Halič (región)|Haliči]], [[1831]] – [[1835]] v [[Taliansko|Taliansku]] a neskôr v pohraničných plukoch v [[Chorvátsko|Chorvátsku]]. V roku [[1841]] získal hodnosť [[plukovník]]a a v roku [[1848]] [[generál]]a. Jelačič bol zastáncazástanca pravého krídla [[Chorvátske národné hnutie|chorvátskeho národného hnutia]]. [[23. marca]] [[1848]] sa stal bánom, veliteľom všetkých vojsk v Chorvátsku a na vojenskej hranici. V apríli [[1848]] bol oporou nedôsledného riešenia revolučných premien v [[Poddanstvo (roľníci)|poddanskej]] otázke, potlačil hnutie chorvátskych roľníkov a revolučných demokratov, ktorí žiadali dôslednú likvidáciu poddanských povinností. Narastajúce rozpory medzi [[Viedeň|Viedňou]] a [[Pešť]]ou využíval na riešenie štátoprávneho postavenia Chorvátska a čiastočne aj iných slovanských národov v monarchii. Bol jedným z hlavných predstaviteľov a veliteľov protirevolučnej cisárskej armády, ktorá potlačila októbrové postavenie vo Viedni a bojovala proti [[Uhorská revolúcia|maďarskej revolúcii]]. Po skončení revolúcie sa stal stúpencom politiky [[Bachovský absolutizmus|bachovho absolutizmu]], aj keď sa jeho pôvodné plány na riešenie chorvátskej otázky takmer nerealizovali.
