Dejiny slovenčiny: Rozdiel medzi revíziami

Roku 1867 sa uskutočnilo tzv. rakúsko-uhorské vyrovnanie, ktoré znamenalo pre nemaďarské národnosti v Uhorsku koniec sľubným perspektívam. Na Slovensku sa po tejto politickej zmene dokorán otvorili brány maďarizácii. Matica slovenská nestačila splniť svoj program, pretože ju roku 1875 zatvorili. Ešte predtým zrušili slovenské gymnáziá. Tieto násilné zásahy mali, pochopiteľne, negatívny vplyv na ďalší rozvoj spisovnej slovenčiny. Jej posledná kodifikácia i norma sa značne rozkolísali. Nerovnomerne sa začalo používať napríklad ä (hlädať, zemän), písmená y, ý (ližica, blískať sa, kryk, pytvať a iné), nedôsledne sa označovala mäkkosť ď, ť, ň, ľ (Jeleň, popoľ a podobne). V tvarosloví bola nejednotnosť, v lexike sa nadmieru začali objavovať rusizmy. Ba v niektorých tlačených dielach sa začali uplatňovať nekodifikované pravopisné pravidlá (napríklad vo vydaniach tvorby S. ChalúpkuChalupku). Prirodzene, takáto prax sa čoraz viac stávala predmetom kritiky. Odborne fundovaná bola najmä kritika slovenského jazykovedca S. CzamblaCzambela. Jeho vystúpením v prospech konsolidácie spisovnej slovenčiny sa začalo nové obdobie vývinu spisovnej slovenčiny — obdobie martinského spisovného úzu.