Caligula: Rozdiel medzi revíziami

|Miesto úmrtia =

|}}

 

Pri nástupe na trón bol medzi obyvateľmi dosť populárny, ale hýrivým životom čoskoro minul všetok [[Tiberius|Tibériov]] (čiže štátny) majetok. Tento majetok nahradzoval konfiškáciami majetku [[senátori|senátorov]]. Jeho politické metódy sa stávali čoraz výstrednejšími. Zaviedol procesy za velezrady a mnohí ho označovali za blázna.

Caligula bol syn Germanica, synovca a adoptívneho syna [[Tiberius|Tiberia]]. Narodil sa 31. augusta roku 12. Od útleho detstva sa so svojím otcom pohyboval po vojenských kasárňach a bol vojakmi zbožňovaný. Tiež od nich dostal meno, pod ktorým vošiel do dejín. Keď sa ako päťročný chlapec objavil po otcovom boku na triumfálnom vojenskom voze, oblečený v kompletnej legionárskej uniforme, začali mu vojaci hovoriť Caligula, čo v latinčine znamená vojenská topánka. Keď bolo Caligulovi sedem, zomrel jeho obľúbený otec, zanechal Tiberia v podozrení z otravy. Od tej doby bol Caligula nútený čeliť stále sa zvyšujúcej Tibériovej nevraživosti.

 

 

Ťažko povedať, čo všetko prebehlo Caligulovi hlavou, keď ho 18. marca [[37]], po smrti Tiberia, vyhlásili za principa – cisára, a dvadsaťtriročnému mladíkovi bola vložená do rúk absolútnu moc. Spočiatku skutočne plnil rolu múdreho a láskavého vládcu, ktorý miluje svoj ľud. Vedený svojimi skúsenými poradcami, predovšetkým veliteľom prétoriánov Macronom, upevňoval až obdivuhodne svoju autoritu a popularitu. Ihneď po nástupe dostal titul imperátora, ale vrátil [[senát (staroveký Rím)|senátu]] jeho právomoci. Zastavil nezmyselné Tibériove procesy pre urážku majestátu, dal amnestiu všetkým perzekvovaným a vyhlásil, že „pre donášača nemá uši“.

Tieto sľubné začiatky však netrvali príliš dlho. Vlastne len niekoľko mesiacov. Po nich sa Caligula úplne nepochopiteľne zmenil. Začalo u neho šialenstvo, ktoré nemalo obdoby. Dnes sa vedci domnievajú, že jeho šialenstvo bolo následkom [[encefalitída|encefalitídy]]. V Caligulovom prípade išlo najskôr o menšiu poruchu v čelnom laloku [[mozog|mozgu]]. Neskôr to viedlo ku strate zábran, potom k rozpadu spoločenských návykov a nakoniec k dezintegrácií osobnosti a demencii. Caligula si za svoj vzor zvolil nie Augusta, ale [[Caesar]]a, a to navyše v tom najnegatívnejšom zmysle. Jeho politickým ideálom sa stáva absolútna monarchia helenistického typu vo svojej najvýraznejšej forme, t. j. egyptskej forme.

 

 

Toto božské vystupovanie však chcelo peniaze. Keď po roku svojej vlády vyčerpal štátnu pokladňu až do dna nezmyselnými podnikmi a vlastným rozhadzovaním, začal sužovať obyvateľstvo prehnane vysokými daňami. Používal aj tie zjavne najbezprávnejšie metódy, ako sa dostať k peniazom. Zavládol čas, keď bohatí ľutovali, že nie sú chudobní.