Spišský záloh: Rozdiel medzi revíziami

'''Spišský záloh''' alebo '''poľský záloh''' bolo zálohovanie 34 [[spišSpiš (región) |spišských]]ských miest a obcí Poľsku od [[8. november|8.11. novembra]] [[1412]] do [[9. november|9.11. novembra]] [[1772]]. V poľských prameňoch sa zálohované územie označuje ako ''starostwo spiskie'', čo sa prekladá do slovenčiny ako '''spišské starostovstvo''' alebo '''spišské starostvo'''.

V roku [[1410]] bol za rímskeho cisára korunovaný uhorský kráľ [[Žigmund (Svätá rímska ríša)|Žigmund Luxemburský]]. Tento sa usiloval aj o získanie [[Dalmácia|Dalmácie]], ktorú jeho protivník o získanie kráľovskej koruny ([[Ladislav (Neapolsko)|Ladislav Neapolský]]) predal [[Benátska republika|Benátčanom]].

Žigmund túžil po získaní Dalmácie, no vo vojne mu bránili neurovnané vzťahy s Poľskom. Ako rímsky cisár bol totiž aj ochrancom [[Rád nemeckých rytierov|Rádu nemeckých rytierov]], ktorí v tom čase bojovali práve s Poľskom. Po ich [[Bitka pri Grunwalde|porážke pri Grünwalde]] (1410) nutne potreboval urovnať vzťahy so svojím švagrom, bývalým protikandidátom o získanie uhorského trónu a poľským kráľom [[Vladislav II. Jagelovský(Poľsko, 1386)|Vladislavom II. Jagelovským]].

19. októbra [[1411]] došlo vo Vyšných Šromovciach (dnešné Poľsko) k podpisu zmluvy o prímerí medzi Poľskom a Uhorskom, ktorou sa Poľsko zaviazalo zastaviť boje voči Rádu a Žigmund zase k tomu, že Rád nenapadne Poľsko. Prímerie malo trvať do 15. augusta 1412, rovnako tak došlo k dohode o stretnutí oboch panovníkov. To sa uskutočnilo 15. marca 1412 na [[Ľubovniansky hrad|Ľubovnianskom hrade]], kde sa kráľikráli údajne dohodli na spoločnom boji proti Rádu.

V poľskom zálohu sa ocitlo 13 spišských miest z [[Provincia 24 spišských miest|Provincie 24 spišských miest]]: [[Poprad]], [[Ľubica (okres Kežmarok)|Ľubica]], [[Matejovce (Poprad)|Matejovce]], [[Spišská Sobota]], [[Veľká]], [[Stráže pod Tatrami]], [[Ruskinovce]] (zaniknutá obec vo Vojenskom výcvikovom priestore Javorina pri [[Kežmarok|Kežmarku]]), [[Spišská Belá]], [[Spišská Nová Ves]], [[Spišské Podhradie]], [[Spišské Vlachy]], [[Tvarožná (okres Kežmarok)|Tvarožná]] a [[Vrbov]]. Okrem týchto miest sa súčasťou zálohu stali aj Ľubovniansky hrad so svojím panstvom, Podolínecká pevnosť a mestá [[Stará Ľubovňa]], [[Hniezdne]], [[Podolínec]] a tiež dediny patriace k ľubovniansko-podolínskemu panstvu.

K Ľubovnianskemu panstvu patrili tieto obce a osady: [[Hraničné]], [[Chmeľnica]], [[Jakubany]], [[Jarabina (okres Stará Ľubovňa)|Jarabina]], [[KačeMníšek nad Popradom|Káče]], [[Kamienka (okres Stará Ľubovňa)|Kamienka]], [[Kremná]], [[KrendželovkaMníšek nad Popradom |Krendžeľovka]], [[Litmanová]], [[Mníšek nad Popradom |Medzibrodie]], [[Mníšek nad Popradom]], [[Nová Ľubovňa]], [[Mníšek nad Popradom |Pilhov]], [[Stará Ľubovňa|Podsadok]], [[Sulín|Veľký Sulín]], [[Sulín|Závodie]].

Keďže [[Poľsko]] nebolo ochotné vrátiť prosperujúce mestá, úsilie Uhorského kráľovstva vyplatiť dlh (obzvlášť v rokoch [[1419]], [[1426]], 1436 (vtedy Žigmund zasadol aj na český trón) a [[1439]]) zlyhalo a neskôr nikto nebol schopný zaplatiť túto obrovskú sumu peňazí, hoci celé kráľovstvo vravelo o potrebe tak urobiť. Hoci v roku [[1419]] bol poľský kráľ [[Vladislav II. (Poľsko)|Vladislav II.]] ochotný vrátiť spišské mestá Uhorsku aj bez vyplatenia zálohovanej sumy, na nátlak poľského kléru k tomu nedošlo. Poľská katolícka cirkev totiž túžila po ovládnutí severného Spiša a ďalej živila legendy o historickej prináležitosti Spiša k Poľsku.

8. marca [[1440]] poľský kráľ [[Vladislav III. (Poľsko)|Vladislav III.]] vydal listinu, kde prisľúbil vrátenie zálohovaných miest Uhorsku hneď po svojej korunovácii za uhorského kráľa. Keďže ho však príprava na cestu na korunováciu do Uhorska finančne vyčerpala, požičal si peniaze od krakovského biskupa a odovzdal mu mestá až do splatenia svojho dlhu. Hoci koncom roka 1440 vydal príkaz na obnovenie Provincie 24 spišských miest a likvidácii zálohu, k jeho zániku nedošlo pre boje medzi Vladislavom I. a vojskami Jána Jiskru.

Roku [[1489]] bol uhorský kráľ [[Matej Korvín]] ochotný Poľsku vyplatiť zálohovanú sumu, čo však Poľsko odmietlo. Matej Korvín preto podal na Poľsko žalobu pred pápežskú kúriu. Pre napätie medzi Rímom a Matejom však dišputa medzi poľskými a uhorskými prelátmi roku [[1490]] vo Vratislave[[Vroclav]]i rozhodla, že zálohované mestá sa majú naveky stať súčasťou Poľska.

K zániku zálohu malo opäť prísť v rokoch 1490 - 1507, keďže poľský kráľ toto územie prisľúbil [[Zápoľskovci|Zápoľskovcom]] za ich podporu pre jeho ašpirácie na uhorský trón, no ani po jeho zvolení za uhorského kráľa roku [[1492]] k zániku zálohu nedošlo.

Po nástupe [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] na uhorských trón snem od nich požadoval, aby čo najskôr vyriešili otázku zálohovaných miest. No ani [[Ferdinand I. Habsburský(Svätá rímska ríša)|Ferdinand I.]], ani jeho syn [[Maximilián II. Habsburský(Svätá rímska ríša)|Maximilián II.]] tejto žiadosti nevyhoveli.

Spišské mestá roku [[1586]] obsadili rakúske cisárske vojská počas bojov o poľský trón medzi Habsburgovcami a švédskym princom Žigmundom VazaVasa. Po ich porážke však boli roku [[1589]] prinútení tieto mestá opäť vrátiť Poľsku.

Pokusy o vymanenie spišských miest spod poľského zálohu pokračovali aj počas 17. a 18. storočia, no bránili tomu aj vtedajšieho geopolitické súvislosti - ohrozovanie Rakúska a Uhorska Tureckom[[Osmanská ríša|Turecko]]m a nutnosť poľskej pomoci pri bojoch voči Osmanskejproti ríšinim.

Potrebu vymaniť sa z poľského zálohu začali v 18. storočí pociťovať aj samotní občania zálohovaných miest, keďže tieto boli enormne ekonomicky využívané, najmä za vlády grófa Teodora Konštantína Lubomirskeho, kráľovnej Márie Jozefy (od roku [[1744]] starostka zálohovaných miest) a grófa Henricha Brühla. Keď 29. marca [[1769]] pod velením generála Jozefa Bierzinského Starú Ľubovňu a Ľubovniansky hrad obsadili barskí konfederáti, ktorí hrad spustošili, na zálohované spišské mestá uvalili nové, vlastné dane a zakázali spišským mešťanom platiť dane poľskému kráľovi sa, zálohované mestá sa obrátili na uhorskú kráľovnú Máriu Teréziu, aby im zaistila bezpečnosť. Mária Terézia, konajúc v súlade so zmluvou o zálohu, využila útok vojsk vzbúrenej poľskej šľachty na spišské mestá a obsadila mestá (so súhlasom poľského kráľa) bez zaplatenia dlhu. Tento akt bol potvrdený pri prvom delení Poľska roku 1772 a v roku [[1773]] keď bol záloh zrušený. 5. novembra 1772 zložili zástupcovia 13 spišských miest v Spišskej Novej Vsi prísahu vernosti uhorskej kráľovnej do rúk spišského župana Jána Csákyho, ktorý 9. novembra 1772 prevzal do uhorskej správy aj Ľubovniansky hrad. 10. novembra zložili do jeho rúk prísahu vernosti aj zástupcovia miest Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Formálne sa záloh zrušil 18. septembra 1773 kedy príslušnú dohodu podpísal vo Varšave poľský kráľ Stanislav II. August Poniatowski.

V roku [[1778]] 13 spišských miest znova získalo práva z roku [[1271]], ktoré boli ešte rozšírené na zvyšné 3tri bývalé zálohované mestá a bola založená [[Provincia 16 spišských miest]] (Provinz der 16 Zipser Städte ). Centrom Provincie sa stala Spišská Nová Ves. Avšak tieto práva boli postupne redukované a o 100 rokov už boli garantované len náboženské a kultúrne práva. Nakoniec bola Provincia v roku [[1876]] úplne rozpustená a včlenená do [[Spišská župa (Uhorsko)|Spišskej stolicežupy]].