Verzia z 16:05, 6. jún 2011 upraviť Vegetator (diskusia \| príspevky) 57 605 editací Bez shrnutí editace ← Predchádzajúca úprava		Aktuálna revízia z 12:05, 12. máj 2013 upraviť vrátiť Vegbot (diskusia \| príspevky) Boti 76 502 editací d →‎Priebeh revolúcie: typo, replaced: Avšak → Ale, 0 – 30 → 0 – 30, regulérn → regulárn
Riadok 18: Vyhlásením si totiž chcela vydobyť priznanie najvyššej politickej sily na Ukrajine. Následne Centrálna rada vyhlásila vznik generálneho sekretariátu, ktorého úloha bola jasná – vykonávať moc a zastupovať orgán ukrajinskej vlády. Na jeho čele stál [[Vladimir Vinniček]] a osem prevažne sociálno-demokratických ministrov. Voči týmto opatreniam sa však začali búriť ruskí [[Ukrajinci]], a tiež aj dočasná vláda v [[Petrohrad]]e, ktorá do [[Kyjev]]a v polovici júla [[1917]] vyslala delegáciu na čele s [[Alexandr \|Alexandrom Kerenským]]. ~~Avšak~~Ale fiasko ruského armádneho útoku v [[Halič]]i predsalen prinútilo [[Rusi\|Rusov]], žijúcich na [[Ukrajina\|Ukrajine]] uznať vládu generálneho sekretariátu v piatich ukrajinských guberniách ([[Kyjevská gubernia\|Kyjevskej]], [[Poltavská gubernia\|Poltavskej]], [[Volynská gubernia\|Volynskej]] a [[Černihivská gubernia\|Černihivskej]]). Tento úspech bol vrcholom autoritatívneho vplyvu Centrálnej rady, ktorá zároveň dostala prísľub širokej kultúrnej autonómie v guberniách, ktoré mala na starosti. Ruské a židovské politické strany boli časom s veľkou nevôľou nútené pripojiť sa k Centrálnej rade. Keď sa však ukázalo, že Centrálna rada nemá vhodného kandidáta, ktorý by bol schopý viesť ju ďalej, dočasná vláda v Petrohrade sa pokúšala narušiť ukrajinskú autonómiu. Centrálna rada nakoniec prepásla čas na riešenie sporu o hranice svojho štátu, riešenie sociálnej úrovne ukrajinského obyvateľstva, zabezpečenie potravín, zamestnanosť a stavbu železníc. Následkom toho jednota, ktorú začali [[Ukrajinci]] vo veľkom demonštrovať, rýchlo vymizla a v Centrálnej rade nastali nepokoje a vyostrili sa konflikty. Nemenej škodlivou sa ukázala ideová ohraničenosť mladých a neskúsených ukrajinských politikov, z ktorých väčšina bola vo veku 20 – 30 rokov. Uchvátení svojou vlastnou revolučnou rétorikou sa snažili stanoviť hranicu medzi svojím a starým zriadením. Obzvlášť výrečným bol ich vzťah voči armáde a vojakom. V lete roku [[1917]] sa vyše 300 000 vojakov reorganizovalo do celoukrajinských plukov, ktoré viedla Centrálna rada. Generál [[Pavel Petrovič Skoropadskij\|Pavel Skoropadskij]] jej ponúkol navyše ešte 40 000 bojovníkov, no jeho gesto predstavitelia Centrálnej rady neprijali z dvoch dôvodov. Ideológovia Centrálnej rady totiž dokázali, že ukrajinská národná revolúcia eliminovala potrebu ~~regulérnej~~regulárnej armády a tvrdili, že bohatému hajtmanovi nemožno dôverovať. Analogický bol vzťah ideológov rady aj k úradníkov, ktorých prirovnávali „najchudobnejším ľuďom a odpadlíkom nového režimu“. Úradník bol pre nich jednoducho symbol starého buržoázneho režimu útlaku. Neskôr sa však vysvitlo, že vládnuť bez armády a úradníkov sa nedá. Na Ukrajine sa začala šíriť anarchia a neporiadok. Situácia sa zhoršila v júli [[1917]], keď ruská armáda v [[Halič]]i zatopila Ukrajinu miliónmi ozbrojených radikálov a vojakov, ktorých jeden z členov Centrálnej rady označil za „hrozivejšie vyzerajúcich než tatárska Zlatá horda“. Ich prítomnosť na Ukrajine svedčila o bezmocnosti Centrálnej rady.

Ukrajinská národná revolúcia: Rozdiel medzi revíziami