Carl Gustav Jung: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Bot: Odstránenie 71 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q41532) |
d preklepy, formulácia, kategórie |
||
Riadok 14:
== Mladosť a štúdiá ==
Carl Gustav Jung sa narodil 26. júla 1875 v meste Kesswil v švajčiarskej oblasti Thurgau. Jeho otec tu pracoval ako evanjelický farár. Carl Gustav po maturite začal študovať v tom istom meste [[medicína|medicínu]], ktorú ukončil zložením štátnej skúšky v roku 1900. V roku 1902 promoval na Dr. medicíny s témou „K psychológii a patológii tak isto okultnými fenoménmi“. Rozhodol sa špecializovať na [[psychiatria|psychiatriu]] a v decembri toho istého roku dostal asistentské miesto u [[Eugene Bleuler|Eugena Bleulera]] na Psychiatrickej klinike "Burghölzli" v Zürichu. Od roku 1905 do 1909 bol vrchným lekárom v "Burghölzli". V rokoch 1905 až 1913 pracoval aj ako súkromný docent na univerzite v Zürichu. Od roku 1906 sa verejne stáva prívržencom psychoanalýzy [[Sigmund Freud|Sigmunda Freuda]], ktorého v roku 1907 aj osobne poznáva. Kvôli osobným nezhodám so svojím nadriadeným Bleulerom opúšťa v roku 1909 kliniku a otvára si súkromnú prax v Küsnacht pri Zürichu. V marci 1910 mu bola v Nürnberg udelená pocta, stal sa 1. prezidentom novozaloženého „Medzinárodného psychoanalytického spoločenstva“. Tento post zastával štyri roky.
== Univerzita v Zürichu ==
Riadok 32:
Jung sa snažil zachytiť a popísať nejakú praktickú metodiku, ako sa človek môže vysporiadať so svojím nevedomím. Bol si vedomý toho, že náboženské filozofie, metafyzické systémy alebo symbolická imaginácia pracujú s týmto faktom. Psychologické výpovede majú rovnakú váhu ako výpovede vedeckého rázu, akými disponuje napríklad [[fyzika]]. Jung v tejto súvislosti zavádza pojem [[psychická realita|psychickej reality]], ktorú moderné osvietené poňatie človeka odkazuje mimo skutočnosť. Neustále sa snaží zdôrazňovať empirickú povahu duševných výpovedí a je si zároveň vedomý, že pre moderný vedecký názor nebude jednoduché tento fakt prijať. Poukazuje na nebezpečenstvo vyplývajúce z oddelenia psychického sveta od racionalisticky chápanej skutočnosti. Na mnohých miestach vyslovil predtuchu nebezpečného vplyvu nespracovaných nevedomých [[archetyp|archeotypov]], ktorá sa mu splnila [[Druhá svetová vojna|druhou svetovou vojnou]].
V týchto úvahách dospel Jung k podstatnému zisteniu, že vedomie a nevedomie sa k sebe správajú komplementárne. Podľa vzoru matematiky vytvoril pojem [[transcendentná funkcia|transcendentnej funkcie]], faktor vedomia a faktor nevedomia tvoria jednu psychickú funkciu, podobne ako reálna a imaginárna zložka tvoria komplexné číslo
Jung pracoval na koncepcii [[psychologické typy|psychologických typov]]. Zaviedol dvojitú kategóriu povahy podľa zamerania libida, [[introvert]]nú (orientovaná do svojho vnútra) a [[extrovert]]nú (orientovanú na vonkajší svet). Neskôr klasifikáciu doplnil o štyri základné funkcie ľudskej psychiky ([[myslenie]], [[cit]], [[vnímanie]], [[intuícia]]). V tejto súvislosti hovorí o diferenciácii (rozlíšení) jednotlivých funkcií, pričom najmenej diferencovaná [[psychická funkcia]] patrí u jednotlivca do oblasti [[nevedomie|osobného nevedomia]].
Riadok 47:
Na Bazilejskej univerzite sa v roku [[1943]] stáva riadnym [[profesor]]om lekárskej psychológie, bez toho, aby prerušil svoju psychiatrickú prax. Jeho široký záber vedomostí mu umožňoval vyjadrovať sa fundovane k súdobému dianiu. Často sa vracal k svojim textom a prepracovával ich vo svetle svojich novonadobudnutých skúseností s religióznymi a ezoterickými systémami. Symbolika alchymistických obrazových sérií ho privádza ku koncepcii dvojice [[archetyp]]ov [[animus]]/[[Anima (Jung)|anima]], pričom mužskému svetu tvorí nevedomý protiklad anima (ženská časť duše) a naopak. Tretí prvok, [[persona]], je maskou, ktorá robí na ostatných ľudí určitý dojem a súčasne zakrýva pravú povahu jedinca a vyvoláva u iných dojem uznávania požadovaného správania. Rieši tým problém princípu spojenia osobnej nezávislosti a spoločenskej akceptácie. Rozvíjaním symboliky dochádzajú adepti alchýmie ku kontaktu s nevedomím a ich psychický stred vo [[vedomé ja|vedomom ja]] sa presúva smerom k [[Selbst|Self]]. Rovnakú charakteristiku našiel Jung pri snovej imaginácii, čo iba podporilo teóriu o zameranosti ľudskej psychiky na cieľ ([[teleológia|teleológie]]), ktorý nazval procesom [[individualizácia|individualizácie]] a stotožnil ho s vytvorením psychického stredu v [[Selbst|Bytostnom Ja]]. Ako nástroj takto zameranej terapie použil [[aktívna imaginácia|aktívnu imagináciu]], pri ktorej klienti často spracovávali svoje vízie do obrazov, ktoré podľa vzoru [[mandala|mandál]] východu zobrazujú psychickú celistvosť osobnosti v poriadku kozmu.
Jung svoje myšlienky na vývoj ľudskej [[duša|duše]] neoddeľuje od biologickej [[evolúcia|evolúcie]] človeka. Nikdy však samostatne netématizuje evolučnú teóriu a vždy sa drží svojho psychologického uhlu pohľadu. Ako psychologickú nutnosť v rámci vývoja ľudského myslenia videl napríklad prijatie štvrtej nevedomej psychickej funkcie do oblasti psychológie vedomia, takže ho vyhlásenie [[dogma|dogmy]] o nanebovzatí [[Panna Mária|Panny Márie]] pápežom [[Pius XII.|Piom XII.]] v novembri [[1950]] nijako neprekvapilo, a to práve s ohľadom na náuku o [[Najsvätejšia Trojica|Najsvätejšej Trojici]]. V súvislosti s
== Kritika ==
Riadok 96:
{{DEFAULTSORT:Jung, Carl Gustav}}
[[Kategória:Švajčiarski psychiatri]]
[[Kategória:Švajčiarski psychológovia]]
[[Kategória:Carl Gustav Jung| ]]
{{Link FA|es}}
| |||