Francis Poulenc: Rozdiel medzi revíziami

Významným pre Poulencov život i jeho tvorbu bol rok [[1935]], kedy pri autonehode tragicky zahymulzahynul jeho blízky priateľ Pierre-Octave Ferroud. Poulenc bol z udalosti otrasený. Táto tragédia viedla k tomu, že sa zúčastnil púte k čiernej rocamadourskej Madonne. Po tomto zážitku sa vrátil späť ku svojej katolíckej viere. V ďalšej fáze tvorby zložil množstvo duchovných vokálnych skladieb.

Poulenc bol človek zvláštneho vtipu a duchaplnosti. Výzorovo posobilpôsobil komicky a dokonca sa i podobal na jedného vtedajšieho francúzskeho komika. Jeho súkromný život bol pestrý. Poulenc bol [[homosexuál]] a netajil sa tým.<ref>[http://www.glbtq.com/arts/poulenc_f.html], glbtq.com, Champagne, Mario (2002), "Poulenc, Francis"</ref>. Jeho prvým dlhodobým partnerom bol [[maliar]] [[Richard Chanlaire]]. Vzťahy s ďalšími mužmi (medzi inými s barytonistom Pierrom Bernacom, pre ktorého napísal niekoľko diel), zostávajú zahalené rúškom tajomstva. Mal však vzťahy i so ženami, zamýšľal sa oženiť s dlhoročnou priateľkou Raymonde Linossierovou, čomu však zabránila jej smrť.

Poulencov život ovplyvnilo niekoľko tragédií, pri ktorých prišiel o blízkych priateľov, najprv o spisovateľa Raymonda Radigueta, ktorý zomrel na [[týfus]], a neskor skladateľa Pierre-Octava Ferrouda, ktorý zahynul pri autonehode. Tieto tragické udalosti Poulenca mimoriadne silno poznačili, čo nakoniec viedlo k tomu, že sa obrátil na katolícku vieru, ktorú stratil v mladosti. To sa odrazilo i na skladateľovej tvorbe. V roku 1950 sa hudobný kritik [[Claude Rostand]] vyjadril o Poulencovi, že je to "napoly„napoly chuligán, napoly mních"mních“ ("''le moine et le voyou''"). Tento výrok sa okamžite vžil a dnes sa nezabudne pripomenúť v žiadnej Poulencovej biografii. Upozorňuje totiž na zvláštnu polarizáciu skladateľovej osobnosti i jeho diela.

Spomínané dve kontrastné stránky skladateľovej osobnosti sa odrazili i na jeho tvorbe – na jednej strane zanechal množstvo odľahčených klavírnych skladieb a sonát, na druhej strane hlboké a ambiciózne vokálne hudobné diela. Štýlovo má najbližšie ku neoklasicizmu, bol skorskôr konzervatívny a na rozdiel od kolegov Parížskej šestky sa doslednejšiedôslednejšie pridržiaval diatoniky. Vo všetkých oblastiach tvorby nemožno prehliadnúťprehliadnuť jeden fakt – nezvyčajne bohatú melodickú invenciu. Poulenc, ktorý nemal klasické skladateľské vzdelanie priniesol do francúzskej hudby nové a povodnépôvodné melódie, nadhľad, vtip a eleganciu. Časom si vybudoval ustálené harmonické postupy a používal harmonické prechody príznačné pre jeho skladby. Charakteristické sú najmä nečakané modulácie o pól tóna nižšie, ktoré neskor u neho prerástli až do akéhosi manierizmu. Rád skladal diela pre klavír, na ktorom sám ako interpret vynikal, a tiež vokálne diela. Na rozdiel od väčšiny skladateľov mal vo väčšej obľube dychové nástroje než sláčikové.

Poulenc je dnes najčastejšie interpretovaný v súvislosti s jeho zborovou tvorbou. Zaujímavými dielami sú tiež jeho tri opery, medzi ktoré patrí aj jeho najrozsiahlejšie dielo ''Dialógy karmelitánok''. Opery nie sú uvádzané často, i keď podľa niektorých ide o nalepšienajlepšie francúzske opery 20. storočia (v roku 2007 však boli opery ''Ľudský hlas'' a ''Prsia Tirésiove'' uvedené na doskách Státní opery Praha). Z orchestrálnej tvorby sú cenné kocertykoncerty, z ktorých vyníkavyniká najmä Koncert pre dva klavíre a orchester d-mol. Majstrovským dielom je trojica sonát – pre flautu, klarinet a hoboj, ktoré patria k ťažiskovému repertoáru týchto nástrojov. PovabnéPôvabné sú taktiež ďalšie diela Poulencovej komornej tvorby, medzi inými ''Trio pre hoboj, fagot a klavír''.