Anton Halko: Rozdiel medzi revíziami

d (formulácia, typografia)
Vyučil sa za frézara, no zaujímala ho aj politika, dejiny a umenie. Jeho snom bolo [[emigrácia]] do [[USA]], ktorú poznal len z vysielania [[Hlas Ameriky|Hlasu Ameriky]] a Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1972 narukoval na [[základná vojenská služba|základnú vojenskú službu]], kde sa rozhodol utiecť na západ z posádky umiestnenej blízko západných hraníc. Jeho útek sa však nepodaril. Podľa trestného zákona mu ako obyčajnému vojakovi základnej vojenskej služby za zbehnutie a pokus o prekročenie hraníc hrozili ako prvotrestanému dva–tri roky väzenia. Režim však v tom čase potreboval, v rámci tzv. generálnej prevencie, podľa vzoru stalinského prokurátora [[Andrej Višinský|Andreja Višinského]], exemplárny odstrašujúci príklad, ktorý by zastavil pokusy vojakov o útek na Západ začiatkom 70-tych rokov. Vo vyšetrovacej väzbe mu nasadili do cely [[konfident]]a, ktorému sa zdôveril, že sa chcel najprv dostať do Vatikánu, kde pôsobil jeho vzdialený príbuzný z [[Rajec|Rajca]], [[salezián]] Andrej Paulíni, ktorý pomohol emigrovať do USA niekoľkým Rajčanom. Vojenský prokurátor využil pri obžalobe tvrdenia tohto konfidenta, podľa ktorých sa chcel zapojiť do [[špionáž]]nej činnosti proti štátu a vstúpiť do americkej armády, ktorá v tom čase bojovala proti komunizmu vo [[Vietnam]]e, za čo pre neho žiadal [[trest smrti]]. Obvinili ho zo špionáže a Vyšší vojenský súd v [[Příbram]]i ho odsúdil na štrnásť rokov, hoci neovládal ani cudzí jazyk a nemohol ako obyčajný vojak disponovať žiadnymi strategickými informáciami. V roku 1977 sa československá vláda zaviazala rešpektovať ľudské práva a základné slobody podľa [[Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe|Helsinskej konferencie o európskej bezpečnosti a spolupráci]]. V súvislosti s tým tajne napísal list, v ktorom sa sťažoval na perzekúciu politických väzňov v [[Leopoldov]]e. Správu chcel doručiť saleziánovi Paulínimu do Vatikánu, aby s ňou prostredníctvom vatikánskeho rozhlasu oboznámil verejnosť. Tento list však nasadený konfident odovzdal vnútornej ochrane väznice. Za poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí mu súd pridal mu štyri a pol roka trestu navyše.
 
Na slobodu sa dostal 8. decembra 1989 a v roku 1990 bol rehabilitovaný. Po návrate do Rajca sa zamestnal ako prevádzkový zámočník. Po dvoch rokoch pri hromadnom prepúšťaní prišiel o prácu. Splnil si sen a niekoľkokrát vycestoval do Ameriky. Po sprísnení emigračných zákonov v 1997 sa ocitol v záchytnom stredisku pre imigrantov. Po pol roku vybavovania povolenia k vstupu na územie USA rezignoval a požiadal o repatriáciu na Slovensko. V roku 1998 sa zoznámil s učiteľkou Helenou, s ktorou sa oženil. Následky ťažkého väzenia sa podpísali pod jeho zdravotný stav až sa postupne dostal do invalidného dôchodku. Svoj príbeh opísal v knihe „Cesta za slobodou“, ktorú v roku 2013 vydaťvydalo vďaka finančnej podpore sponzorovsponzora Svetové združenie bývalých čsl.politických väzňov.
 
== Publikačná činnosť ==
191

úprav