Dejiny Nemecka: Rozdiel medzi revíziami

Rímske provincie, ležiace severne od Álp na území dnešného Nemecka, boli christianizované už v 4. storočí. Tunajšia cirkevná organizácia, ako napríklad v Augsburgu, dokonca prečkala zánik rímskej ríše na konci 5. storočia. Niekedy okolo roku 600 začali kresťanské misie podnikané do teritórií pohanských kmeňov v divokej Germánii. Mnísi z britských ostrovov založili kláštory vo Würzburgu, Regensburgu, Reichenau a na mnohých ďalších miestach. V misijných aktivitách v merovejskom kráľovstve pokračoval anglosaský mních Bonifác, ktorý sa stal zakladateľom prvého kláštora ležiaceho na východ od Rýna vo Fritzlar v dnešnom Hessensku. K šíreniu kresťanstva v Germánii poslúžil tiež vznik biskupstva podliehajúcich autorite rímskych pápežov.▼

Počas obdobia rozdelenia franskej ríše za neskorých Merovejovcov patrili germánske územia Austrázii. V roku 718 napadol franský majordomus Austrázie, Karol Martel, Sasov na odplatu za to, že sa spojili s jeho konkurentmi v Neustrii. Karolov syn, Karloman, obnovil v roku 743 vojnu proti Sasom, ktorí poskytli pomoc bavorskému vládcovi a nepriateľovi Frankov, Odilovi. V roku 751 Pipin III., Majordomus merovejských kráľov, prijal kráľovský titul a bol posvätený samotným pápežom. Na oplátku sa franskí králi od tohto okamihu stavali do úlohy záštity pápežov. Pipinov syn, Karol Veľký, absolvoval súbor náročných a dlhotrvajúcich vojnových ťažení proti pohanským nepriateľom Frankov: Sasom a Bavorom. Oba kmeňové zväzy boli nakoniec porazené a prinútené k prijatiu kresťanstva. Ich krajiny sa stali súčasťou franskej ríše, ktorá tak dosiahla svoj najväčší územný rozmach. ▼

Karol Veľký si okrem toho podrobil kráľovstvo Longobardov v severnom Taliansku a navyše odmietol ríšu Avarov na Panónii. 25. decembra roku 800 bola Karlova autorita na Západe potvrdená jeho cisárskou korunováciou vykonanou pápežom v Ríme. Karol sa prejavil aj ako reformátor. Na hraniciach ríše nechal na jej obranu zriadiť pohraničné marky. Ekonomickými a kultúrnymi centrami sa stali cisárske falce (Kaiserpfalzen), z ktorých najznámejšie boli Aachen. Cisár ďalej podporoval rozvoj kultúry a vzdelanosti.▼

=Stredovek (843 – 1517)=▼

V roku [[843]] bola Franská ríša rozdelená [[Verdúnska zmluva|Verdúnskou zmluvou]] medzi Karlovych vnukov, čo však nezabránilo dlhodobým konfliktom medzi jednotlivými časťami ríše. [[Východofranská ríša]], ktorú dostal ako svoju doménu [[Ľudovít Nemec]], sa na prelome [[9. storočie|9.]] a [[10. storočie|10.]] storočia pozvoľne premenila na nemeckú ríšu. Germánske kmene boli definitívne zjednotené na začiatku 10. storočia za vlády Henricha I. Vtáčnika z otonskej dynastie. Niekedy z tejto doby zrejme tiež pochádza prvá zmienka o "kráľovstve Nemcov" ("Regnum Teutonicorum"). Vedľa pôvodného franského dedičstva sa tak stále viac drala do popredia vlastná nemecká identita týchto krajín.▼

Počas vlády Henrichovho syna, Ota I. Veľkého, došlo k posilneniu kráľovskej moci povýšením biskupov do stavu ríšskych kniežat (Reichsfürsten). V roku 951 sa Oto oženil s ovdovenou talianskou kráľovnou Adelheid, čím získal nárok na Lombardskú korunu. Podarilo sa mu tiež eliminovať vonkajšie hrozby podrobením Slovanov, sídliacich v oblasti medzi riekami Labe a Odrou (ktorí sa ale čoskoro opäť oslobodili) a predovšetkým víťazstvom nad nomádskymi Madarmi v bitke na rieke Lech v roku 955. V roku 962 bol Oto I. korunovaný v Ríme cisárom a plne sa tak ujal dedičstva Karola Veľkého. Týmto aktom bola fakticky založená Svätá ríša rímska.▼

Otov vnuk, Oto III., chcel v rámci svojho programu Renovatio imperii Romanorum vytvoriť kresťanskú univerzalistickú ríšu s hlavným mestom Rímom, ktorá by zaberala nielen Nemecko, ale všetky kresťanské štáty a ktorej by vládli cisár a pápež vo vzájomnej zhode. Oto ale zomrel skôr, než bol schopný svoj ​​ambiciózny zámer uskutočniť. Jeho nástupcovia upustili od presadzovania Otových myšlienok a koncentrovali sa na vnútorné upevnenie ríše. Po vymretí Otonov (Liudolfingov) bol v roku 1024 zvolený za kráľa Konrád II. zo Salskej dynastie, ktorý o niekoľko rokov neskôr získal pre ríšu Burgundsko. Jeho nástupca Henrich III. si podrobil Čechy a Uhorsko a vyhlásil obe krajiny za ríšske loná.▼

Clunyjské reformné hnutie prebiehajúce v 11. storočí prispelo k osamostatneniu cirkvi, čo vo svojom dôsledku privodilo obrat pápežov proti nemeckým vládcom a nahlodalo tak ich doterajší vzájomný súlad. V spore o investitúru, ktorý sa rozhorel medzi Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. kvôli vymenovaniu cirkevných hodnostárov, bol cisár prinútený vykonať potupnú púť do Canossa, kde sa podriadil pápežovi, ktorý ho predtým nechal exkomunikovať. Až poslednému príslušníkovi Salskej dynastie, Henrichovi V., sa podarilo dosiahnuť urovnanie konfliktu s cirkvou dohodnutím konkordátu wormského v roku 1122.▼

Po roku 1100 došlo po celom Nemecku k zakladaniu nových miest, hradov, biskupských palácov a kláštorov. Mestá sa čoskoro začali domáhať uznania rôznych municipálnych práv a slobôd (mestské právo), zatiaľ čo obyvateľstvo na vidieku si zachovávalo svoj ​​nevoľnícky status. Niektoré mestá získali titul slobodných ríšskych miest, ktoré nepodliehali kniežatám či biskupom, ale boli podriadené priamo cisárovi. Takéto mestá boli ovládané majetným patriciátom (často kupcami bohatnúcimi z diaľkového obchodu). Remeselníci vytvárali cechy, riadené striktnými pravidlami. Nárastom obchodu s východnými a severnými krajinami vzrastal význam hlavných obchodných centier a prístavov združených v tzv. hanzovej lige, v ktorej čele stalo mesto Lübeck. V tej istej dobe začal proces východnej kolonizácie. Zakladaním miest a dedín na slovanských územiach východne od Labe došlo k rozšíreniu nemeckej kultúry do oblastí ako sú Čechy, Morava, Sliezsko, Pomoransko, Prusko a Poľsko.▼

Po smrti Henricha V. vypukol v ríši spor medzi súperiacimi dynastiami Štaufov a Welfov, ktorý mal pretrvať počas celého 12. storočia. Za vlády Friedricha I. Barbarossu, z dynastie Štaufov, bolo dosiahnuté zmierenie s Welfami, keď bolo saskému vojvodovi Henrichovi Levovi udelené Bavorsko, ale bez Rakúska, ktoré bolo [[Privilegium minus|privilégiom minus]] povýšené na samostatné vojvodstvo. Barbarossa sa tiež usiloval o obnovenie nemeckej kontroly Talianska a v roku 1177 dojednal v Benátkach zmierenie s pápežom. Henrich Lev si následne podmanil Slovanov v Meklenbursku a Pomoransku. V roku 1180 bol ale cisárom zosadený, načo bolo Bavorsko odovzdané Otovi z Wittelsbach (zakladateľovi dynastie Wittelsbachovcov, vládnucej v Bavorsku až do roku 1918).▼

Medzi rokmi 1184 a 1186 dosiahla moc Štaufov v Nemecku svoj ​​vrchol. Postavenie feudálnych vládcov v Nemecku bolo účinne podkopávané ustavováním cisárskych úradníkov "ministerialov". Rytierstvo a dvorný život zažívali svoj ​​najväčší rozkvet, čo viedlo k rozmachu nemeckej kultúry a literatúry.▼

Barbarossov vnuk, Fridrich II. Štaufský, pokračoval v dobývaní Talianska, čo však zostrilo konflikt s pápežmi. Friidrich položil na Sicílii základy centralizovanému a odborne spravovanému štátu, ale v Nemecku fakticky odovzdal vládu ríšskym kniežatám. Poskytovaním rôznych privilégií zveril značné zemské práva svetským a duchovným vládcom, čím podporil rozvíjajúci sa proces defragmentácie ríše. Nekončiaci zápas s cirkvou, počas ktorého bol Friedrich trikrát exkomunikovaný, vyčerpal sily ríše. Jeho smrťou moc dynastie Štaufov v Nemecku pohasla a ríša sa následne ponorila do chaosu interregna.▼

V roku 1226 vydal Friedrich II. zlatú bulu, ktorou splnomocnil Nemecký poriadok k christianizácii pohanských Prusov v Baltskom mori. Tým udelil významný impulz k expanzii nemeckej kultúry na východ. V ďalších rokoch bolo pozdĺž východného pobrežia Baltského mora založených mnoho nemeckých miest, k čomu prispel aj český kráľ Přemysl Otakar II. založením Kráľovca.▼

'''Defragmentácia, vzostup Habsburgovcov'''▼