Heilóti: Rozdiel medzi revíziami

Počet Heilótov sa rozrástol v ôsmom storočí pred Kr. po tzv. [[Prvá Messénska vojna|prvej messénskej vojne]] (740 – 720 pred Kr.), keď Sparta dobyla susednú úrodnú Messéniu na západe Peloponézskeho polostrova a jej pôdu si potom rozdelila na rovnomerné [[Kléros|kléry]], ktoré obrábali hlavne porazení Messénčania. V tomto najväčšom rozmachu Sparty ich bolo okolo 250 000,<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Martino Menghi]]|titul=Encyklopédia starovekého Grécka|isbn=80-8046-328-X|miesto=Bratislava|vydavateľ=Perfekt|rok=2003|strany=27}}</ref> vďaka čomu sa Sparťania oprávnene obávali povstania. Sparťania heilótov v Messénii prinútili žiť v prikázaných dedinách, odkiaľ odvádzali naturálne dávky, ktoré určil štát.<ref name="Heilóti">{{Citácia knihy|autor=Lesley Adkins & Roy A. Adkins|titul=Starověké Řecko|isbn=978-80-7391-580-3|miesto=Praha|vydavateľ=Slovart|rok=2011|strany=29}}</ref> Dochádzali aj na pozemky Sparťanov, ktorým boli pridelení po desiatich až pätnástich na jeden diel pôdy.<ref name="Heilóti-"/> Pridelená pôda aj heilóti boli štátnym majetkom a preto Sparťania pôdu a heilótov nemohli predať ani dediť.<ref name="Sparta">{{Citácia knihy|autor=Jaroslav Charvát|titul=Svetové dejiny|isbn=68-155-68|miesto=Bratislava|vydavateľ=Slovenské pedagogické nakladateľstvo|rok=1968|strany=44}}</ref> Podľa osobitného zákona nesmeli heilótov predať do cudziny, ale ani nikdy prepustiť na slobodu.<ref name="Heilóti-"/>

Heilóti počas vojen slúžili v spartskej armáde ako ľahkoodenci.<ref name="Heilóti"/> Sparťania im pravdaže nikdy nedôverovali. Staroveký grécky historik [[Thoukydides|Thukydides]] vo svojom diele ''Dejiny peloponézskej vojny'' uvádza, že Sparťania v obave pred vpádom Aténčanov na Peloponéz, sľúbili tým heilótom, ktorí sa vo vojne preukážu ako najstatočnejší, slobodu, zo strachu pred ich nepriateľstvom. Chceli ich však len vyskúšať, lebo podľa nich tí, čo sa budú uchádzať o slobodu, uvedomujúc si svoju odvahu, môžu zaútočiť aj na svojich pánov. Takto vybrali asi dvetisíc heilótov, ktorých slávnostne korunovali vencom a dali im slobodu. Po nejakom čase ich však Sparťania nechali uniesť a nevie sa ako zahynuli.<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Thukydides]]|titul=Dejiny peloponézskej vojny IV|isbn= 978-80-970115-4-3|miesto=Martin|vydavateľ=THETIS|rok=2010|strany=276}}</ref>