Victor Hugo: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 195.146.142.2 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od MatSuBot
Riadok 13:
'''Victor Marie Hugo''' (* [[26. február]] [[1802]], [[Besançon]] – † [[22. máj]] [[1885]], [[Paríž]]) bol [[Francúzsko|francúzsky]] [[básnik]], [[prozaik]], [[dramatik]], [[román]]opisec, [[politik]] a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho [[romantizmus|romantizmu]].
 
V roku [[1837]] bol vymenovaný za [[dôstojník]]a [[Čestná légia|Čestnej légie]]. Roku [[1845]] vstúpil do politiky a bol vymenovaný za [[pair]]a, v komore pairov sa vyslovoval za návrat [[Napoleon III.|Ľudovíta Bonaparta]], po zrušení pairstva ([[1848]]) úspešne kandidoval do ústavodarného zhromaždenia (na listine Constitutionelu) ako zástanca pravicovej politiky. Ľavicovým politikom sa stal až v októbri [[1849]]. Odvtedy vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zástanca liberálneho [[socializmus|socializmu]]. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate ([[2. december]] [[1851]]) do exilu a usadil sa v [[Brusel]]i, potom na ostrovoch [[Jersey]] a [[Guernsey]]. Do [[Paríž]]a sa vrátil až v roku [[1870]]. Roku [[1871]] bol zvolený do bordeauxského zhromaždenia, z ktorého veľmi skoro vystúpil. Roku [[1875]] sa stal senátorským delegátom a onedlho na to [[senát (komora parlamentu)|senátorom]]. Roku [[1881]] boľbol znova zvolený ako senátorský delegát a roku [[1882]] sa opäť stal senátorom.
 
== Mladosť a vplivvplyv prostredia ==
Victor-Marie Hugo bol tretím a posledným synom Josepha Léopolda Sigisberta Huga (1773 – 1828) a Sophie Trébuchetovej (1772 – 1821). Jeho bratia sa volali Abel Joseph Hugo (1798 – 1855) a Eugène Hugo (1800 – 1837). Victor sa narodil v roku [[1802]] v meste [[Besançon]] (región [[Franche-Comté]]) a väčšinu svojho života prežil vo Francúzsku. Počas vlády [[Napoleon III.|Napoleona III.]] bol však nútený odísť do exilu – v roku [[1851]] žil krátko v [[Brusel]]i, v období od [[1852]] do [[1855]] na ostrove [[Jersey]] a v rokoch 1855 – 1870 a 1872 – 1873 na ostrove [[Guernsey]]. V roku [[1859]] bola vyhlásená všeobecná [[amnestia]] – odvtedy bol [[exil]] Hugovou vlastnou voľbou a výrazom protestu proti francúzskej vláde.
 
Riadok 32:
[[Súbor:Victor Hugo-Hernani(1).jpg|frame|right| „Bitka o ''Hernaniho''“ (1830)]]
 
Na divadelných doskách HugisHugo nezožal taký rýchly úspech. V roku [[1827]] vydal veršovanú drámu ''[[Cromwell]]'', ktorá však nebola nikdy zinscenovaná a preslávila sa skôr vďaka [[autor]]ovmu predslovu, nie kvôli hodnote hry samotnej (bola príliš dlhá a preto „nevhodná na inscenáciu“). V úvode k dielu Hugo nabádal kolegov umelcov, aby sa oslobodili od zväzujúcich pravidiel, ktoré im vnucovala francúzska klasicistická dráma a tak vyvolal dlhodobú búrlivú debatu medzi francúzskym [[klasicizmus|klasicizmom]] a [[romantizmus|romantizmom]]. Po ''Cromwellovi'' nasledoval prepadák ''[[Amy Robsart]]'', experimentálna hra, ktorú Hugo v mladosti napísal podľa románu [[Walter Scott|Waltera Scotta]] ''[[Kenilworth]]'' a ktorá bola uvedená pod menom Hugovho švagra Paula Fouchera. Tá sa však dočkala len jedného predstavenia, keďže ju diváci vôbec neprijali.
 
Prvou Hugovou hrou uvedenou na scénu pod jeho vlastným menom bola ''[[Marion de Lorme]]''. Hoci bola spočiatku zakázaná kvôli nelichotivému portrétu francúzskej monarchie, v roku [[1829]] sa ju nakoniec podarilo uviesť bez zásahu cenzúry, úspech však nezískala. Zato hra, ktorú Hugo napísal nasledujúci rok, ''[[Hernani]]'', sa stáva jednou z najúspešnejších a najdôležitejších udalostí pre francúzske divadlo 19. storočia. Premiéra tejto hry vošla do povedomia ako „Bitka o ''Hernaniho''“. Dnes táto dráma upadla hlboko do zabudnutia, pripomína ju len [[Giuseppe Verdi|Verdiho]] rovnomenná opera, ktorá sa ňou inšpirovala. V dobe svojho uvedenia však Hernani takmer vyvolal roztržky medzi znepriatelenými tábormi vo francúzskej literatúre a spoločnosti: romantikmi vs. klasicistami, [[liberalizmus|liberálmi]] vs. [[konformizmus|konformistami]] a republikánmi vs. rojalistami. Tlač síce hru do veľkej miery odsúdila, divadlo však bolo každý večer plné a Hugo bol korunovaný za popredného vodcu francúzskeho romantizmu. Hra tiež signalizovala, že Hugov koncept [[Romantizmus|romantizmu]] sa stáva vo veľkej miere spolitizovaným – Hugo bol presvedčený, že tak ako [[liberalizmus]] v politike môže oslobodiť krajinu od monarchistickej [[Tyrania|tyranie]] a [[Diktatúra|diktatúry]], romantizmus predstavuje oslobodenie umení od klasicistických obmedzení.