Wohngemeinschaft: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 17:52, 16. február 2014

Slovo Spolubývanie (krátko: SB) označuje spolužitie viacerých nezávislých, väčšinou nie príbuzných osôb v jednej domácnosti. Spoločné priestory ako kúpelňa, kuchyňa alebo aj obývačka sú

pritom využívané spoločne.

Táto forma bývania je v súčasnosti najviac rozšírená v Nemecku, Rakúsku a vo Švajčiarsku. Na Slovensku sa táto forma spolužitia čoraz viacej rozširuje a prakticky jestvuje vo už od roku 1944 ako

internátne bývanie (postavený prvý internát v Bratislave – Horský Park).

História

Modelov pre spolužitie v domácnostiach existovalo a existuje vo všetkých kultúrach veľa. Myšlienka, sa ako nepríbuzní z dôvodu úspory nákladov deliť o domácnosť, sa vyskytla už v 19. storočí, čo dokazujú

diela Arthur Conan Doylesa, ktoré začiatok priateľstva medzi Sherlock Holmesom a Dr. Watsonom popisujú presne ako spolubývanie z dôvodu úspory nákladov. V západnej európe možno badať markantný

prírastok takéhoto bývania od roku 1960.

V súčasnosti je trend spolubývania na Slovensku v neustálom vzostupe. Vždy viacej ľudí, predovšetkým mladých, chce bývať spoločne so svojimi kamarátmi. Aj starší ľudia, ktorí nechcú bývať sami, využívajú

čoraz viac spolubývanie ako formu spolužitia.^[1]^[2]

Sociologické aspekty

Z tohto aspektu rozlišujeme „účelové spolubývanie”, ktorého obyvatelia žijú spolu hlavne z dôvodu úspory nákladov a spoločný život tam hraje vedľajšiu rolu a „neúčelové spolubývanie“ v ktorom osobné vzťahy,

vzájomné interakcie a spoločné akcie stoja viacej v popredí.

Hierarchia v spoločnom bývaní je väčšinou plochá, aj keď aspekty ako vek, dĺžka pobytu v spoločnom bývaní a predovšetkým charakter každého jedného spolubývajúceho určitú hierarchiu vytvárajú. Vzhľadom

na fakt, že každý vzťah medzi ľudmi je spojený s určitými pravidlami, môže v tzv. „neúčelovom spolubývaní“ najmä kvôli povinnostiam (ako napr. čistota spoločných priestorov alebo vlastnícke

pomery v chladničke) dochádzať k zvýšenému napätiu, na druhej strane tzv. „účelové spolubývanie“ môže po čase cez vzájomné poznávanie a akceptáciu v každodennom živote prerásť v priateľstvá.

V niektorých prípadoch vznikajú aj spolubývaniu podobné formy spolužitia ako napr. viacgeneračné domácnosti v rámci jednej veľkej rodiny.

Typy spolubývania

V začiatkoch bývali v spolubývaní predovšetkým študenti, aby sa podelili o nájom a tak ušporili peniaze. V súčasnosti čím ďalej tým viacej zamestnaných ľudí volí túto formu bývania,

napríklad ako Business-spolubývanie. Zamestnaní a absolventi takto nadväzujú privátne a často aj pracovné kontakty. Obzvlášť prínosné je takéto bývanie pre ľudí, ktorí často menia svoje pracovisko a

neostávajú dlho v jednom meste. Najviac obyvateľov spolubývania je veku medzi 20 a 30 rokov. ^[3]

Potom často rozpustí takéto bývanie založenie rodiny alebo začatie spolužitia ako pár. Výnimky tvoria spolubývania pre slobodné matky a seniorské spolubývania.

V „spolubývaní pre slobodné matky“ sa môžu spolubývajúci striedať pri strážení detí a takto sa navzájom finančne odbremeniť. Spolubývanie sa takisto ukazuje ako vhodná alternatíva pre bývanie v dôchodkovom

veku kde sebe podobní seniori ostávajú samostatní ale žijú v spoločnosti.V tomto prípade sa naskytuje možnosť najať si spoločnú opatrovateľku a takto sa podeliť o výdaje. Od tohto druhu bývania s

ošetrovateľskou starostlivosťou sa líši „Plus50–spolubývanie“. Ide o bývanie ľudí nad 50 rokov ktorí nepotrebujú externú ošetrovateľskú pomoc. Zatiaľ čo v klasickom spolubývaní má každý spolubývajúci svoju

vlastnú izbu, v „Plus50-spolubývaní“ má každý väčšinou vlastný byt v jednom spoločnom dome.^[3]

Špeciálne formy spolubývania sa vyskytujú v rámci tzv. „Bývanie za pomoc“ - projektoch, kde mladí ľudia pomáhajú starším alebo celým rodinám a za to dostanú výhodné bývanie.

Pozri tiež

Cohousing

Literatur

Steve B. Peinemann: Wohngemeinschaft. Problem oder Lösung? 4. Auflage. Verlag Rita Hau, Hattersheim/Main 1975, Šablóna:DNB.
T. Fischer, A. Worch, J. Nordheim, I. Wulff, J. Gräske, S. Meye, K. Wolf-Ostermann: Ambulant betreute Wohngemeinschaften für alte, pflegebedürftige Menschen – Merkmale, Entwicklung und Einflussfaktoren.

In: Pflege. 2011: 24(2), S. 97–109.