|
Bol synom [[Uhorsko|uhorského]] kráľa [[Gejza II. (Uhorsko)|Gejzu II.]] a Eufrozíny, dcéry kyjevskoruského veľkokniežaťa [[Mstislav I.|Mstislava I.]] Za manželku si zobral v roku [[1166]] Angešu Babenberskú († [[13. január]] [[1182]]), dcéru rakúskeho vojvodu [[Henrich II. (Babenberg)|Henricha II. Jasomirgotta]], s ktorou mal jediného syna Bela († [[1167]]).
== Predhovor ==
Kráľ Štefan III. sa vo väčšine stredoškolských učebníc vôbec nespomína a v pomerne rozsiahlom (zhruba 500-stranovom) akademickom vydaní prvého zväzku Dejín Slovenska z roku 1986 je mu venovaných dovedna 5 viet. Presne toľko ako v nepochybne najvýznamnejšom prameni pre poznanie včasných uhorských dejín - Obrázkovej kronike zo 14. storočia. Je však macošská pozornosť historikov voči Štefanovi III. naozaj namieste? Boli jeho životné osudy, panovanie či doba skutočne natoľko nezaujímavé, alebo dokonca bezvýznamné?
== Vláda ==
Len pár dní po smrti Gejzu II. korunoval ostrihomský arcibiskup Lukáš jeho prvorodeného syna za uhorského kráľa. Najvyšší predstaviteľ uhorskej cirkvi tak naplnil vôľu nebohého kráľa, ktorý už okolo roku 1152 vyhlásil syna Štefana za dediča trónu. Sotva 15-ročný Štefan III. zdedil po otcovi nielen kráľovskú korunu, ale aj všetkých neprajníkov.
Dôrazný záujem o uhorský trón už dávnejšie prejavili vlastní strýkovia mladého kráľa - vojvodovia Ladislav a Štefan. Už od sklonku vlády svojho brata Gejzu II. žili v exile na byzantskom dvore. Byzantský cisár Manuel I. Komnénos, ktorý bol po matke vnukom uhorského kráľa Ladislava I. (Svätého), podporoval oboch arpádovských vojvodov v ich úsilí, pritom však sledoval predovšetkým vlastné ciele. A tie boli spočiatku skutočne veľkolepé. Cisár Manuel I. si chcel podrobiť všetky územia bývalej Rímskej ríše. Roku 1155 síce stroskotal jeho pokus o získanie južnej Itálie, ale snaha o ovládnutie väčšiny kresťanských (križiackych) štátov na Blízkom východe o štyri roky neskôr bola korunovaná úspechom. Potom byzantský cisár upriamil pozornosť na severných susedov svojej ríše na Balkáne. Ako o ňom zaznamenal byzantský dejepisec Kinnanos, "''okrem iného „sa
zo všetkých síl usiloval získať nadvládu nad uhorskou krajinou''“. Manuel I. predbežne nepotreboval vojensky okupovať Uhorsko. Postačovalo mu, ak na trón zasadne spoľahlivý vazal prijateľný aj pre uhorských veľmožov. A tým mal byť arpádovský vojvoda Štefan, ktorého byzantský cisár už predtým zosobášil so svojou neterou Máriou. Ponuku na sobáš s ktorousi byzantskou princeznou dostal aj ovdovený Ladislav. Ten ju však neprijal. Údajne preto, „aby neuškodil doma svojej veci“, ako poznamenal istý byzantský kronikár. Cisár sa neurazil a s Ladislavom naďalej počítal vo svojich plánoch. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to predvídavé rozhodnutie.
Spoločný záprah arpádovských vojvodov a byzantského cisára bol nad sily mladého uhorského kráľa.Štefan III. nedokázal čeliť obratnej byzantskej diplomacii, ktorej sa podarilo podplatiť a odlákať časí uhorských veľmožov, ani súbežnému náporu silného byzantského vojska. Necelých šesť týždňov po korunovácii utrpel Štefan III. porážku pri Kapuvári a spolu s rodinou a hŕstkou verných sa stiahol na Bratislavský hrad. Opustený a izolovaný sledoval dalšie dianie v Uhorsku len v úlohe trpného pozorovateľa. Jeho osud v mnohom pripomínal osud uhorského kráľa Šalamúna takmer sto rokov predtým. Aj Štefan III. stratil trón i moc, formálne zostával uhorským kráľom, no jeho panstvo sa obmedzilo na Bratislavský a Šopronský komitát. Viacero neskorších Štefanových listín svedčí o tom, že kráľ sa tamojším hradným jobagiónom a služobníkom za vernosť odmenil.
PEŠIACI DVOCH CISÁROV
V polovici júla 1162 prevzal vládu v Uhorsku Ladislav II. Ani jeho náhla a podozrivá smrť po polročnom panovaní nezmenila nič na postavení Štefana III., lebo vzápätí za uhorského kráľa korunovali Štefana IV., mladšieho zo strýkov odstaveného kráľa. Štefan IV. ako otvorený zástanca a presadzovateľ probyzantskej politiky nemal v Uhorsku väčší okruh prívržencov. Odvrátili sa od neho dokonca aj viacerí predstavitelia z tábora jeho predchodcu a brata Ladislava II. Tento moment síce pootvoril Štefanovi III. cestu k znovuzískaniu trónu, no sám osebe by nebol postačoval. Štefan III. si potreboval posilniť pozície prostredníctvom podpory zo zahraničia. Od svojho krstného otca francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., z takmer opačného konca Európy, si veľa sľubovať nemohol. V osobe rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu sa však Štefanovi III. núkal protežant rovnocenný ochrancovi jeho proti- kráľa a strýka Štefana IV. Rímsko-nemecký cisár už dlhší čas s nevôľou sledoval expanzívnu politiku byzantského cisára a práve v prípade Uhorska sa mu núkala možnosť zastaviť prietrž byzantskej rozpínavosti. Navyše, zaiste zavážil aj prísľub Štefana III., že bude rímsko-nemeckému cisárovi poskytovať „dar“ 5 000 hrivien striebra ročne. Obidvaja uhorskí Štefanovia sa tak načas stali vlastne len pešiakmi na šachovnici v zápolení omnoho mocnejších hráčov.
Za pomoci cisára Fridricha I. Štefan III. naverboval kvalitných nemeckých a rakúskych žoldnierov a spolu s posádkami západouhorských hradov a vernými uhorskými prívržencami vyrazil do boja proti strýkovi. V bitke pri Stoličnom Belehrade 19. júna 1163 strýkovo vojsko porazil. Štefan IV. padol do zajatia takže víťazstvo v bitke bolo aj víťazstvom v boji o trón. Po necelom roku sa Štefan III. opäť ujal vlády o trón v Uhorsku. Voči zajatému strýkovi sa zachoval veľkoryso : na radu ostrihomského arcibiskupa Lukáša ho za sľub, že navždy odíde z Uhorska, prepustil na slobodu. Štefan IV. však sľub nedodržal a až do konca života sa všemožne pokúšal o získanie uhorského trónu.
Ledva sa 16-ročný Štefan III. stihol zbaviť nepríjemného strýka, už mal na krku jeho politického tútora. Cisár Manuel I. sa na čele
<nowiki> </nowiki>byzantského vojska vydal do Uhorska. Keď sa však presvedčil, že jeho chránenec Štefan IV. stratil v krajine aj posledný zvyšok prívržencov, rozhodol sa pre mierové riešenie. Manuel I. bol totiž nielen dobrým vojvodcom, ale aj triezvym politikom a majstrom diplomacie. Podľa dohody uzavretej na jeseň 1163 v Belehrade sa byzantský cisár zaviazal, že nebude dalej podporovať Štefana IV., čím vlastne uznal Štefana III. za právoplatného uhorského kráľa. Ten zasa na odvetu súhlasil so zasnúbením svojho mladšieho brata Bela s Manuelovou dcérou. V hre však bol nielen Belo, Manuelovi išlo predovšetkým o jeho údelné vojvodstvo v Chorvátsku a Dalmácii. Po Belovom odchode na cisársky dvor mali totiž tieto krajiny prejsť pod zvrchovanosť Byzantskej ríše. Ba Štefan III. sa v prospech byzantského cisára zriekol aj Sriemu.
Belehradský dohovor mal však len krátku životnosť. Už v nasledujúcom roku prepukli medzi Byzanciou a Uhorskom ozbrojené boje, lebo uhorský kráľ odmietol odovzdať Chorvátsko a Dalmáciu. Uhorsko-byzantská vojna so striedavými úspechmi oboch strán, ktoré vždy len nakrátko zakotvovali občasné prímeria, trvala až do roku 1167. V radoch byzantského vojska sa na viacerých výpravách proti vlastným krajanom zúčastnili aj Arpádovci Štefan IV. a kráľov mladší brat Belo, nádejný zať byzantského cisára. Štefan III. dokázal odolávať mocnejšiemu protivníkovi najmä vďaka spojenectvu s českým kráľom Vladislavom II. a rakúskym vojvodom Henrichom II. Babenberským. Toto spojenectvo dostalo pevné základy aj zásluhou sobáša Štefana III. s dcérou rakúskeho vojvodu Agnešou a manželstva Štefanovej sestry Odoly so Svätoplukom, synom českého kráľa Vladislava II.
V mimoriadne ťažkej a krvavej bitke pri Sáve neďaleko Zemuna, ktorá sa odohrala 8. júla 1167, však byzantské vojsko, posilnené oddielmi Srbov, Pečenehov, Seldžukov a Benátčanov, na hlavu porazilo 15-tisícové uhorské vojsko, ktorému velil špán Dionýz. Štefan III. musel kapitulovať a splniť svoj záväzok spred štyroch rokov. Podľa podmienok mierovej zmluvy uzavretej v Plovdive pripadlo Chorvátsko a Dalmácia byzantskému cisárovi, súčasne sa upevnila byzantská moc v Srbsku a Bosne. Koncom roka 1167 uhorský kráľ uzavrel mier aj s Benátkami, ktoré opäť získali prímorské mesto Zadar. Spečatením mieru a signalizáciou dlhodobejšieho zlepšenia uhorsko-benátskych vzťahov bol sobáš arpádovskej princeznej Márie, dcéry Ladislava II., so synom benátskeho dóžu.
VEĽA ÚLOH, MÁLO ČASU
Až po skončení vojny sa Štefan III. mohol venovať konsolidácii pomerov v krajine. Významnou oporou v jeho úsilí mu bola matka Eufrozína a predovšetkým
<nowiki> </nowiki>ostrihomský arcibiskup Lukáš, ktorý mu zachovával vernosť aj za panovania oboch protikráľov. Jedným z najvýznamnejších krokov bolo usporiadanie vzťahu s rímskou cirkvou. Podľa konkordátu z roku 1169 sa uhorský kráľ zriekol práva vymenovávať biskupov, takže toto právo prešlo opäť na pápeža. Štefan III. sa súčasne zaviazal, že bez súhlasu biskupov nebude užívať cirkevné dôchodky (benefíciá), k čomu sa uchyľoval nielen za vojny, ale aj po jej ukončení.
Už za Gejzu II. sa v Uhorsku usídlil rytiersky rád johanitov - špitálnikov. Okolo
roku 1165 Štefan III. umožnil aj rytierskemu rádu templárov usadiť sa v Uhorskom kráľovstve. Uhorským sídlom templárskeho rádu, ktorého hlavné poslanie spočívalo v ochrane pútnických miest vo Svätej zemi a v charitatívnej činnosti, sa neskôr stala komenda v chorvátskej Vrane. Templári mali potom rádový dom aj v Bratislave. Štefanovi III. sa tiež pripisuje udelenie privilégia pre hostí Stoličného Belehradu - valónskych prisťahovalcov, ktoré bolo vlastne prvým mestským privilégiom v Uhorsku. Podľa práv mešťanov Stoličného Belehradu aj neskorší uhorskí panovníci udeľovali výsady novovznikajúcim slobodným kráľovským mestám, či presnejšie ich mešťanom. Týmito slobodami, ktoré sa neveľmi správne nazývajú aj stoličnobelehradskými právami, sa po udelení privilégií v nasledujúcom storočí riadili aj mešťania Trnavy, Nitry, Satmáru a Šopronu.
Pred Štefanom III. stálo ešte mnoho úloh. Splniť ich však už nestihol. Sotva 25-ročný kráľ úplne nečakane a prekvapivo zomrel 4. marca 1172 v Ostrihome.
Len málokto veril, že skonal náhodou. Fámy o jeho otrávení sa nikdy nepotvrdili, ale ani nevyvrátili. Smútočný pohrebný obrad v Ostrihome vykonal arcibiskup Lukáš. Štefana III. pochovali vedľa jeho jediného, predčasne zosnulého syna Bela. Manželka Agneša, ktorá bola tehotná, hneď po pohrebe odišla aj s otcom, rakúskym vojvodom Henrichom II., do vlasti a nikdy sa do Uhorska nevrátila. Neskôr sa vydala za korutánskeho vojvodu Hermana. Osud pohrobka splodeného Štefanom III. navždy zahalil závoj tajomstva.
== Iné projekty ==
{{projekt|commons=Category:Stephen III of Hungary}}
| 