Miloš Urbásek: Rozdiel medzi revíziami

▲ Prvé zrelé Urbáskovo tvorivé obdobie môžeme vymedziť rokmi [[1960]]-[[1964]]. Jeho záujem sa vtedy sústredil na nové uplatnenie materiálových štruktúr- primárnym cieľom nie je demonštrácia autorského subjektu, jeho prítomnosť je viac-menej podriadenou súčasťou, do popredia vystupuje estetická aktualizácia materiálu, maximálne zhodnotenie jeho imanentných kvalít, ktoré umelec chápe ako svojbytné [[posolstvo]]. Čiže významovosť nie je predovšetkým výsledkom projekcie autorovho subjektu do matérie, ale skôr jeho podielom na objavovanie kvalít, ktoré sú v nej latentne prítomné. Urbáskovo dielo vtedy výrazne tendovalo k monochrómii a predstavuje v kontexte bratislavským a pražských Konfrontácií prístup mimoriadne autentický, výrazne odlišný od zámerov i výsledkov jeho priateľov i kolegov. Niektorými črtami – monochrómiou, zámerným uplatňovaním imanentných materiálových daností štruktúry – má azda najbližšie k obrazom jedného z pražských solitérov, Róberta Piesena, doceneného až v posledných rokoch. Urbásek však neprijíma Piesenovo smerovanie k symbolickým významom, naopak, je materialistom štrukturálnej maľby, pre ktorého je dôležité najmä to, čo je dané hmotou samou. Z roku [[1962]] pochádza prvý závažný súbor monochrómnych litografií. Jednotlivé listy vznikli rôznou farebnou interpretáciou východiskovej štruktúry, ale nájdeme v ňom i niekoľko násobné pretlače, zrkadlové sútlače a podobne. Takmer všetky jeho tlače z obdobia 1962-1964, vychádzajú z možností netradičnej grafickej matrice ako nájdené a ďalšími zásahmi spracúvané dosky, ale jeho prístup je menej subjektívny ako Boudníkov. Nepravidelné tvary nájdených skorodovaných plechov niekedy iba nepatrne upravuje, ale najmä odtláča ako veľké [[monochróm|monochrómne]] plochy. Sútlač niektorých takýchto plôch artikuluje celý grafický list. Možno, že svojim vzťahom k nájdenému a k prírodným procesom majú tieto tlače, ktoré sú svojou podstatou monotypie, najbližšie k Budníkovej myšlienke k exhumovaných grafík, ktorým matrice autor zámerne zahrabával do zeme, ale Urbáskov výsledok je iný – sútlač dovoľuje uplatniť rýdzo estetickej kvality farebných valérov, každá jednotlivá doska je predovšetkým rôzne tvarovanou plochou, nie záznamom... Miloš Urbásek prvý u nás chápal monochrómiu ako konštitutívnu zložku obrazu, tak ako umelci z okruhu hnutia ZERO. Najradikálnejšie jeho obrazy z obdobia [[1963]]-[[1964]] tvoria iba dve štruktúry, napr. hladká a zvrstvená, alebo lesklá a matná. Obrazy sú úzke, formáty na výšku, kompozícia dôsledne vertikálna. Tam, kde sa obe matérie stretávajú, vzniká hranica, nehmotná kolmica, oddeľujúca dve rôzne široké plochy. Striktne plošné členenie môžeme považovať za predzvesť umelcových ďalších tvorivých období, v ktorých používa jazyk geometrie. Rovnako pozoruhodný je aj súbor grafických listov z roku 1964, v ktorom je nenápadná informálna štruktúra (vznikajúca použitím zadnej strany rôznych hĺbkotlačových dosák) konfrontovaná s lineárnych minimalistickým členením, raz v podobe vyrysovaných diagonál, inokedy horizontály a vertikály a pod. Najneskôr sa v Urbáskovej štrukturálnej tvorbe objavili koláže z trhaných a vrstvených papierov. Takisto v nich spočiatku dominovala monochrómia, ale používanie nájdených tlačených materiálov logicky viedlo k vizuálnemu zhodnoteniu v nich obsiahnutých citácií obrázkov, či textov – tak sa stali najdôležitejšími prechodnými dielami, naznačujúcimi už umelcove záujmy v ďalšom období.

▲ Okrem grafém abecedy sa v umelcových dielach začali objavovať číslice - aj s nimi sa dali robiť jednoduché vizuálne operácie, radiť ich vedľa seba , či pod seba, prekrývať a vrstviť, deliť na menšie časti a tie potom kombinovať alebo obmieňať na ploche. V rokoch 1966-67 vzniká rozsiahly súbor obrazov s jediným námetom znaku 0, ktorý môžeme čítať ako písmeno O alebo číslicu 0. Plocha obrazu sa stáva poľom hry, v rámci ktorého sa dajú znaky alebo ich časti rôzne manipulovať (môžu sa otáčať, vypĺňať i posúvať, môžu unikať v vymedzeného rámca, ich fragmenty sa môžu dotýkať alebo prekrývať, môžu sa zviditeľňovať v pozitíve, negatíve...). V jeho prácach sa ukázalo, že písmové znaky môžu fungovať najrôznejším spôsobom, jeho [[lettrizmus]] je teda úzko spätý neokonštruktívnymi pravidlami hry a aj minimalizácia prostriedkov na formy jedinej grafémy jasne ukazuje, že jeho práca s dobovými problémami [[minimalizmus|minimalistickej]] a systémovej geometrie úzko korešponduje.

▲ Roku [[1967]] sa umelcova pracovná metóda systematizuje - tvary znakov sa spresňujú a bezvýhradne rešpektujú ideálny obraz. Hlavným princípom je členenie znaku na niekoľko častí, a z toho vyplývajúca možnosť rôznych kombinatorický postupov, ktoré teraz logicky vyčerpáva podľa vopred zvoleného pravidla. Z Urbáska sa stáva aspoň na jednu dekádu – bezvýhradný zástanca systémovej tvorby. Začínajú vznikať grafické albumy, až do konca umelcovho života zostane sieťotlač jeho takpovediac výhradnou grafickou technikou. Zmyslom umelcovej práce sa stáva aplikácia racionálnych metód na zvolené vizuálne prvky. Uplatňované postupy nie sú nijako komplikované, Urbásek dáva prednosť takým syntaktickým možnostiam, ktoré sú vo východiskovom delení Implicitne obsiahnuté – a dovoľuje divákovi nechať sa fascinovať morfologickými premenami i jednotlivými subštruktúrami, ktoré sa postupne objavujú. Ešte na konci šesťdesiatych rokov sa z kružníc a štvrťkružníc stali kruhové plochy, každá izolovaná na celej ploche grafického listu alebo obrazu. Súčasne s tým sa do Urbáskovej práce vrátila farba – už v r. 1969 vznikol jeden zo sieťotlačových cyklov, vytvorený postupným fázovým striedaním rôznych odtieňov šedej. K systematike tvarov tak pribudla systematika farieb, u Urbáska odvtedy takmer vždy tlmených, s častým uplatňovaním čiernej, šedej a modrej, ku ktorým sa neskôr pridala aj žltá, hnedá a červená.

▲ Na prelome 60-tych a 70-tych rokov do Urbáskovho sústredenia na kombinatorické možnosti kruhových segmentov preniká ešte jeden aspekt - v súlade s dobovými problémami sa uňho objavujú aj akčné prvky, ráta s aktívnou prítomnosťou diváka, s jeho zapojením sa do hry. Na hodonínskej prehliadke Súčasná československá grafika pripravili Urbásek s Mlynárčíkom na vernisáž 13.9.1970 Grafikon – Permanentnú manifestáciu, pri ktorej návštevníci prešli po rohoži napustenej čiernou farbou a potom zanechávali stopy na bielom plátne so striebornými kruhmi. Do urbáskovskej minimalistickej geometrie tak doslova vstupovali diváci, aby zhmotnili súvzťažnosť racionálnej skladby a individualizovaných, viac-menej náhodných stôp svojich podrážok. Pri prvom otvorenom ateliéri, ktorý zorganizoval Rudolf Síkora vo svojom domčeku na Tehelnej ulici 32 v Bratislave v septembri 1970, premietol Urbásek pozitív a negatív polkruhu na podlahu a stenu miestnosti a vytvoril tak minimalistické prostredie, do ktorého sa dalo vstupovať, divák sa stával súčasťou inštalácie, mohol rôzne meniť percepciu tejto situácie a aj do nej intervenovať svojimi grafitmi.

▲ V celej prvej polovici 70-tych rokov Urbásek pokračoval v skúmaní estetických kvalít kombinatorických štruktúr, najmä rôzne zostavovateľných štvordielnych, prípadne dvojdielnych celkov, kde každá z možných kombinácií bola rovnako relevantná – a súčasťou autorovho posolstva bol tiež akcent práve na túto otvorenosť. V tomto zmysle patria aj urbáskove kombinatorické obrazy do kategórie otvoreného diela, čo bola jedna z aktuálnych problémových sfér, ktorú nová citlivosť 60-tych rokov priniesla. Urbásek si najprv tento fenomén predznamenal v možnosti voľne kombinovať svoje obrazy a serigrafie v rámci koherentných cyklov, vychádzajúcich z jednotlivých tvarov grafém alebo číslic (od 1966), potom ho zhodnotil v sériách farebných serigrafií, dovoľujúcich manipuláciu na výstave i pri listovaní, a nakoniec ho tematizoval.

▲ Posledné desaťročie života je – podobne ako roky 60-te – druhou veľkou dekádou umelcovej tvorby. Z roku 1978 poznáme prvé farebné pastely – ich témou sú vzťahy niekoľkých od seba oddelených geometrických plôch, situovaných horizontálne, vertikálne alebo diagonálne. Súvisia teda s hard-edge maľbami, ale pôsobia v nich už niektoré nové kvality: výtvarníka prestávajú zaujímať väzby medzi neosobnými, presne ohraničenými farebnými plochami, na dôraze naberajú valéry, pôsobenie svetla i jeho implikácia intenzitou farby, na štruktúre papiera je zrejmý rukopis, vypĺňajúci jednotlivé plochy... To sú fenomény, ktoré v nasledujúcom období tematizuje. Roku 1980 pracoval Urbásek na obrazoch a kresbách, ktorých „vzorcom v pozadí“ je akési minimalistické geometrické členenie plochy, ale tú utvárajú stopy mnohých tesne vedľa seba nasledujúcich gest olejovou farbou, či pastelom – tak sa do autorových diel vracia individuálny rukopis, ktorý artikuluje plošné vymedzenie. Najvšeobecnejším ale aj najpodstatnejším zmyslom týchto realizácií je asi súvzťažnosť medzi neosobným radom a jeho individuálnym naplnením, medzi všeobecnosťou pravidla a jedinečnosťou konkrétnej realizácie. V kresbách často využíva špecifické riadkovanie v štruktúre papiera Ingres, ktoré samo vytvára ten rad, to repetitívne pravidlo, na ktoré umelec svojím rukopisom reaguje. V obrazoch sa uplatňuje buď členenie podmaľbou, často s výraznejšími líniami. Ktoré vznikli strhnutím nalepenej pásky, zakrývajúcej farebne odlišnú spodnú vrstvu, alebo iba vopred dané rozdielne plochy na pravidelné sekvencie. Je zrejmé, že nič z predchádzajúcich umelcových skúseností nezostalo zabudnuté. Možno povedať, že toto záverečné tvorivé obdobie je ich faktickou syntézou. Veľmi výrazné sa opäť uplatňuje monochrómia, ktorú sme už identifikovali ako hlavnú črtu štrukturálneho obdobia - tentoraz sa však podriaďuje novému zámeru, subtílnemu rozlíšeniu rukopisných detailov či akcentov. V celých cykloch malieb dominuje biela farba, významné miesto má aj sivá a čierna. Ak v šesťdesiatych rokoch esteticky aktualizoval prvky jazykového systému, dnes vizuálne systematizuje najjednoduchšie podoby individuálneho „prehovoru“, tj. Písaného záznamu. Ani teraz nepracuje so slovami, ale vzdáva sa aj kodifikovaných tvarov grafém – najdôležitejšou zložkou nových obrazov a kresieb je krajne zjednodušené skripturálne gesto, akýsi rytmický vzorec, ktorý zhŕňa najpodstatnejšie charakteristiky písania, redukuje ich na elementárny zápis, ktorý sa môže mnohokrát opakovať... Až opakovanie dodáva činnosti zmysel, tým sa písanie identifikuje ako písanie, až následnosť dovoľuje písanie tematizovať ako proces i ako odkaz na fyzické danosti tvorcu. Seriálnosť, ktorú tiež tak dobre poznáme z predchádzajúcich období, sa nereflektuje iba v povahe písania, ale aj v ďalšej, tomu písaniu nadradenej rovine, totiž v následnosti „riadkov“ – jednotlivé pásy písania nasledujú pod sebou, a to môžeme chápať ako odkaz na kodifikovaný systém písania a čítania, obvyklý v našom kultúrnom prostredí, ale zároveň tiež ako novú interpretáciu, nové „naplnenie“ jednoduchých geometrických členení, známych napr. z autorových leptov zo 60-tych rokov i z Hard-edge malieb z konca rokov 70-tych.

▲ V československom a slovenskom prostredí, tradične preferujúcom pri výtvarnom diele verbalizovateľné sujety, nebolo Urbáskovo dielo prijímané nikdy výlučne kladne. Na to bolo príliš späté s čisto výtvarnými kvalitami, príliš priznávalo racionálne kontrolovateľné zložky práce, príliš akcentovalo autonómiu skladby, príliš málo sa podriaďovalo monumentálnym požiadavkám. V 70-tych a 80-tych rokoch bolo navyše odsúdené zotrvávať v klauzúre ateliéru, kt. bola tvorcovi niekedy až prekliato tesná. Som však presvedčený, že patrí nielen k tomu najosobitejšiemu, ale predovšetkým k tomu najkvalitnejšiemu, čo tu v povojnovom období vzniklo.