Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord: Rozdiel medzi revíziami

Talleyrand počas svojho života zastával politické mocenské funkcie počas väčšej časti svojho života vo viacerých režimoch danej epochy. Bol poslancom v zhromaždení [[Generálne stavy (Francúzsko)|generálnych stavov]] v období monarchie, predsedom [[Národné zhromaždenie (Francúzsko)|Národného zhromaždenia]] a veľvyslancom počas [[Veľká francúzska revolúcia|Veľkej francúzskej revolúcie]], ministrom zahraničných vecí v etape [[Direktórium|Direktória]], konzulom za Prvého cisárstva, veľvyslancom, ministrom zahraničia a predsedom Rady ministrov v období Reštaurácie, veľvyslancom v službách Júlovej monarchie. Asistoval pri korunovácii [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]] (1775), [[Napoleon I.|Napoleona I.]] (1804), [[Karol X. (Francúzsko)|Karola X.]] (1825) a [[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovíta-Filipa]] (1830).

Slávny svojou konverzáciou, espritom a inteligenciou viedol život medzi starým režimom a [[19. storočie|19. storočím]]. Je opisovaný ako „krívajúci diabol“, cynický a skorumpovaný vyjednávač, ale rovnako tak aj ako pragmatický vodca a vizionár podriadený harmónii a rozumu.<ref>{{Harvbz|Royot|2007|St=138}}</ref>. Bol obdivovaný alebo nenávidený súčasníkmi, pričom inšpiroval množstvo historických a umeleckých diel.

Talleyrandov otec Charles-Daniel de Talleyrand-Périgord bol rytierom sv. Michala a [[generálporučík]]om francúzskej armády. Pochádzal z vedľajšej vetvy tohto rodu. Žil vo [[Versailles]] v skromných finančných pomeroch so svojou manželkou Alexandrine de Damas d'Antigny.<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=31}}</ref>. K Talleyrandovým predkom patrili ekonóm a politik [[Jean-Baptiste Colbert]] a predstavený parížskych obchodníkov [[Étienne Marcel]].

Talleyrand sa narodil v ulici Garancière 4 v Paríži a bol pokrstený ešte v ten istý deň.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=15}}</ref>. Medzi vydanými memoármi sa nachádza viacero verzií o jeho detstve, ktoré uvádzajú, že sa narodil s chorou nohou. Jedna z nich hovorí, že vo veku štyroch rokov spadol dojke z [[komoda|komody]] a zranil si nohu. Iná verzia tvrdí, že Talleyrand sa už narodil s dedičným postihnutím. To mu znemožnilo stať sa vojakom a rodičia homu určili pre cirkevnú kariéru. Jeho mladší brat Archambault prevzal pozíciu najstaršieho, no umrel v nízkom veku. Nehoda ovplyvnila Talleyrandov vzťah k rodičom, voči ktorým cítil [[Antipatia|antipatiu]] do neskorého veku.<ref>{{Harvbz|Blei|1936|St=7}}</ref>.

V rokoch [[1758]] až [[1761]] býval u svojej starej matky Marie-Françoise de Rochechouart na zámku v [[Chalais (Charente)|Chalais]], na čo si uchovával dojímavé spomienky. Od roku [[1762]] do [[1769]] bol žiakom kolégia Harcourt (budúce Lýceum sv. Ľudovíta). Potom poslúchol strýka [[arcibiskup]]a a dal sa na cirkevnú dráhu.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=18 – 31}}</ref>.

V roku [[1770]] ako šestnásťročný vstúpil do seminára Saint-Sulpice, kde, podľa svojich memoárov, získal zlú náladu a bol uvrhnutý do samoty.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=32}}</ref>. V roku [[1774]] dosahuje [[bakalár]]sky stupeň z [[Teológia|teológie]] na [[Sorbonne]]. V roku [[1775]] dosahuje poddiakonát, čo komentuje nasledovne: ''„Nútili ma stať sa kňazom, to oželiem.“'' Stal sa kanonikom v katedrále v [[Remeš]]i a 3. októbra abbém v Saint-Denis v Remeši, čo mu zabezpečilo pohodlný príjem.<ref name="Waresquiel_2003_56–57">{{Harvbz|Waresquiel|2003|Sst=56 – 57}}</ref>.

11. júna 1775 asistoval pri pomazaní kráľa [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]] ako koadjútor svätiaceho biskupa a jeho otec držal [[Svätá Ampula|Svätú Ampulu]]. V tomto roku sa napriek mladému veku stal členom cirkevného kolégia.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=47}}</ref>. V roku [[1778]] dosiahol licenciát z [[Teológia|teológie]]. Vtedy sa stretol s [[Voltaire|Voltairom]]. 18. decembra sa stal [[Generálny vikár|generálnym vikárom]] remešského biskupstva.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|Sst=54 – 55}}</ref>.

Na jar roku [[1780]] sa stal tiež vďaka strýkovi generálnym vyslancom cirkvi povereným obraňovať jej záujmy voči finančným požiadavkám [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]] V roku [[1782]] súhlasil dať kráľovi 15 miliónov libier z fondov cirkvi, aby zachránil kráľovský dvor pred konfiškáciou majetku koruny.<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|Pr=kap. 10}}</ref>.

Všetky zásluhy a jeho štatút generálneho vyslanca cirkvi boli dôvodom, že bol povýšený na autunského biskupa napriek niektorým morálne a politicky povážlivým skutočnostiam. Hlavne to boli jeho vzťahy k rodu Orléans<ref name="Girac-Marinier_Bat_2012">{{Harvbz|Girac-Marinier|Bat|2012}}</ref> a kráľovnej a hazardné hry spojené s nákladmi na luxus a [[metresa|metresy]]. V roku [[1788]] tiež prijal úrad [[opát]]a v opátstve Celles. Bol vysvätený 16. januára [[1789]] magistrom de Grimaldim, biskupom z [[Noyon]]u.

Zakrátko ho zvolili za [[Poslanec|poslanca]] do [[Generálne stavy (Francúzsko)|generálnych stavov]] pre ich zasadanie v roku [[1789]]. 12. apríla ráno, jeden mesiac po uvedení do úradu [[biskup]]a, odslúžil veľkonočnú [[Omša (bohoslužba)|omšu]] a opustil definitívne [[Autun]]. a vrátilVrátil sa do [[Paríž]]a na zahájenie zasadania, ktoré znamenalo začiatok [[Veľká francúzska revolúcia|Veľkej francúzskej revolúcie.]].<ref>{{Harvbz|Soboul|1964|St=91}}</ref>

Talleyrand požiadal počas zasadania stavov 7. júla o zrušenie [[Imperatívny mandát|imperatívnych mandátov]]. [[14. júla]] [[1789]] bol prvým členom menovaným do ústavného výboru Národného zhromaždenia. Bol tiež signatárom ''Ústavy'' predstavenej kráľovi a ním prijatej 14. septembra [[1791]] a stal sa autorom článku 6, deklarácie ľudských práv, ktorá začína preambulou:<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=123}}</ref>:

[[10. októbra]] [[1789]] navrhol, aby sa majetok duchovenstva dal k dispozícii národu: "''Duchovenstvo nie je takým vlastníkom, ako iní vlastníci. Národ, ktorý má rozsiahlu právomoc nad všetkými korporáciami, má skutočné právo aj nad duchovenstvom. Má právo zrušiť tie skupiny duchovného stavu, ktoré by sa mohli zdať pre spoločnosť zbytočné a tak by sa stal ich majetok spravodlivým dedičstvom národa''…"<ref>{{Harvbz|Soboul|1964|St=120}}</ref> Toto vyhlásenie vydesilo a pohoršilo jeho príbuzných a noblesnú spoločnosť. ObraňovanýObhajovaný [[Honoré Gabriel Riqueti de Mirabeau|Mirabeauom]], návrh bol jeho návrh schválený 2. novembra.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=126}}</ref>. Oslavovaný v novinách „Monitor“, skrývajúc rany z [[pamflet]]ov, ktoré spôsobili zhrozenie a škandál v celej rodine, Talleyrand sa stáva pre časť cirkvi týmosobou, ktorýktorá zradilzradila svoj stav.

[[28. januára]] [[1790]] navrhuje súhlasiť s občianskym štatútom [[Židia (etnikum)|Židov]], čočím dávazadáva príčinu na nové [[pamflet]]y.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=128}}</ref>.

[[16. januára]] [[1790]] je zvolený za predsedu [[Ústavodarné národné zhromaždenie (Francúzsko)|Národného zhromaždenia]] pomerom hlasov 373 : 125.<ref name="Lacour-Gayet_Furet_1990_130">{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=130}}</ref>. Zatiaľ čo [[ústava]] je prijatá, Talleyrand a konštituční rojalisti sú na vrchole svojho vplyvu na revolúciu.

[[Súbor:Le serment de La Fayette a la fete de la Federation 14 July 1790 French School 18th century.jpg|thumb|Omša slúžená Talleyrandom (celkom vpravo) za prítomnosti de La Fayetta na Marsových poliach pri príležitosti sviatku Federácie 14. júla 1790, francúzska škola-autor neznámy]]
Talleyrand navrhol ''Ústavodarnému zhromaždeniu'' aby bol [[7. jún]] [[1790]] štátnym sviatkom Francúzska, kedy ''Národné gardy'' chránili poslancov, Sviatkom Federácie sláveným na [[Champs-de-Mars |Champs-de-Mars]] (Marsove polia). Menovaný do tohto úradu kráľom slúžil omšu pred 300 000 ľuďmi, [[14. júl]]a [[1790]] slúžil omšu pred 300 000 ľuďmi,<ref>{{Harvbz|Soboul|1964|St=123}}</ref>, hoci [[Liturgia (úkony)|liturgiu]] poznal len málo. [[Gilbert du Motier, markíz de La Fayette|La Fayette]] to komentoval: „''Pre milosrdenstvo, nerozosmievajte ma.''“

V marci [[1790]] navrhol prijatie systému zjednotených merných jednotiek.<ref name="Lacour-Gayet_Furet_1990_130" />. 28. decembra 1790 žiadal občiansku ústavu pre cirkev a potom podal demisiu zo svojho biskupského úradu z dôvodu zvolenia za administrátora parížskeho departmentu.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=135}}</ref> z dôvodu zvolenia za administrátora parížskeho departmentu<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=VIII}}</ref>. Po tomto nezákonne vysvätil ďalších 14 kňazov za biskupov,<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=143}}</ref>, ktorým sa niekedy hovorí „talleyrandisti“, čo vyvolalo protest pápeža [[Pius VI.|Pia VI.]]. Považoval to za [[Schizma|schizmu]] a vyzval ho k [[Rezignácia|demisii]] z cirkevného úradu pod hrozbou [[Exkomunikácia|exkomunikácie]] do 40 dní, ak nezruší akt.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=139}}</ref>. Počas roku [[1791]], potom, ako skonal jeho priateľ [[Honoré Gabriel Riqueti de Mirabeau|Mirabeau]], riadil redakciu verejných vyhlášok, ktoré boli vyhlasované v národnom konvente (zhromaždení) až do jeho rozpustenia, a v ktorých iniciuje aj vytvorenie [[Inštitút Francúzska|Inštitútu Francúzska]].<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=144}}</ref>.

Počas toho, kým nebol poslancom, bol vyslaný do [[Londýn]]a kvôli nákupu koní a aby preskúmal postoj Angličanov ku možnej [[Neutralita|neutralite]] Francúzska. Vrátil sa odtiaľ [[29. apríla]] 1790 s Françoisom Bernardom Chauvelinom. Napriek nepriateľskej nálade dosiahli neutralitu [[25. mája]] neutralitu.<ref>{{Harvbz|Waresquiel|2003|St=146}}</ref>. Talleyrand sa vrátil do Paríža [[5. júla]] a [[28. júla]] podal demisiu na svoj úrad administrátora parížskeho departementu.<ref>{{Harvbz|Lacour-Gayet|Furet|1990|St=165}}</ref>.