DVD: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Vegetator (diskusia | príspevky)
Revízia 5721172 používateľa 87.197.76.9 (diskusia) bola vrátená
Riadok 9:
 
== História DVD ==
V roku 1993 boli vyvinuté šelmolevi dva formáty optických diskov na skladovanie dát. Jeden z nich bol MultiMedia Compact Disc (MMCD), alebo tiež (CDI), pochádzajúci od spoločností Philips a Sony, a druhý bol Super kokotizovani Density Disk (SD), podporovaný firmou Toshiba, Time Warner, Matsushita Electric, Hitachi, Mitsubishi Electric, Pioneer, Thomson a JVC.
 
Zástupcovia tábora SD (Super Density Disk) oslovili spoločnosť [[IBM]] so žiadosťou o radu na používanie súborového systému pre svoj disk a rovnako prišli hľadať podporu pre svoj formát ukladania počítačových dát. Výskumníci z IBM Almaden Research Center, ktorí túto žiadosť dostali, vedeli už o projekte rozvoja MMCD. Poučení z vývoja nákladnej vojny medzi formátmi analógového videozáznamu [[VHS]] a [[Betamax]] z roku 1980, nechceli opakovať rovnakú chybu. Preto zvolali skupinu odborníkov počítačového priemyslu, vrátane zástupcov z [[Apple]], [[Microsoft]], [[Sun Microsystems|Sun]], [[Dell]] a veľa ďalších. Títo zástupcovia boli len technickou pracovnou skupinou (Technical Working Groupe, alebo tiež TWG).
Riadok 18:
Špecifikácia bola podobná tej od spoločností Toshiba a Matsushita Super Density Disc, s výnimkou dual-layer variantu a EFM Plus modulácie. (MMCD mal pre zápis údajov k dispozícii iba jednu stranu a voliteľné použitie dvojvrstvového zápisu, pričom SD mali k dispozícii iba jednu vrstvu, ale možnosť obojstranného zápisu).
 
Napokon bola väčšinou presadená EFM Plus modulácia, pretože poskytovala väčšiu odolnosť voči poškodeniu disku, ako sú škrabance či odtlačky prstov. EFM Plus, navrhol Kees Immink, ktorý ho tiež vymyslel. EFM Plus modulácia je však o 6  % menej efektívna než pôvodne používaná technika modulácie od Toshiby. Táto skutočnosť sa napokon odrazila pri konečnej kapacite DVD diskov na 4,7 GB (na rozdiel od pôvodných 5 GB).
Výsledkom tejto dohody bola v decembri 1995 prijatá konečná DVD špecifikácia, ktorá mala slúžiť primárne pre filmové nosiče, nosiče počítačového softvéru či hudobných záznamov.
 
Riadok 32:
 
== Technické informácie ==
DVD využíva svetelnú dĺžku 650  nm (pomocou laserovej diódy) na rozdiel od 780  nm použitých pri [[CD]]. To umožňuje "leptať" na povrchu média menšie "jamky", ktoré sú v porovnaní s [[CD]] (0,74 mikrometrov na DVD oproti 1,6 mikrometrov pri [[CD]]),a ktoré takto umožňujú zvýšiť kapacitu DVD. V porovnaní s [[Blu-ray]], nástupcom formátu DVD, kde sa používa vlnová dĺžka 405  nm, a jeden dual-layer disk má kapacitu 50 GB.
Rýchlosť zápisu na DVD pri prvej mechanike a prvom modele média bola 1×, teda 1350 kB/s (1318 KiB/s). Novšie modely majú 18 alebo 20 násobok tejto rýchlosti. Rozdiel oproti CD diskom znamená, že 1× predstavuje iba 150 KiB/s (153,6 kB/s), teda asi 9-krát pomalšie než pri DVD.
DVD médiá sú plastové disky, na pohľad rovnaké ako CD médiá. DVD médiá majú priemer {{mm|120|m}} a sú {{mm|1.2|m}} hrubé.
Riadok 48:
* DVD+R DL (''R = Recordable'', len na jeden zápis, ''DL = DualLayer'', dve vrstvy)
* DVD-R/RW (''R = Recordable'', len na jeden zápis, ''RW = ReWritable'', na prepisovanie)
* DVD-RAM (ľubovoľne prepisovateľné médium    napr. ako pevný disk)
 
Médium umožňuje zápis na jednu alebo obidve strany, v jednej alebo dvoch vrstvách na každú stranu. Od počtu strán a vrstiev závisí kapacita média.
Riadok 181:
DVD Video je spôsob uloženia videozáznamu na DVD nosiči. Na kompresiu obrazu sa používa štandard [[MPEG-2]]. Na kódovanie zvukovej stopy sa používajú formáty [[PCM]], MPEG-2 audio, [[Dolby Digital]] (AC-3) alebo [[DTS]]. Na prehrávanie DVD Video médií používateľ potrebuje mechaniku DVD obsahujúcu dekodér MPEG-2 (napr. prehrávač DVD alebo osobný počítač s mechanikou DVD a softvérovým prehrávačom DVD).
 
Komerčné DVD filmy sú často kódované kombináciou obrazového a zvukového obsahu komprimovaného pomocou štandardu MPEG-2 (často sa používajú viackanálové formáty). Pri DVD filmoch sa stretneme s dátovým tokom od 3    10 Mbit/s. Vyšší počet zvukových stôp alebo množstvo dodatočného materiálu (tzv. extra materiál    fotogalérie, film vo verzii Režisérov zostrih, záznamy z natáčania, rozhovory s hercami, a i.) majú často za dôsledok nižšiu bitovú rýchlosť (a tým aj kvalitu obrazu) hlavného filmu kvôli obmedzenej kapacite DVD média.
 
Pôvodne boli pre DVD Video v krajinách využívajúcich štandard [[PAL]] štandardizované zvukové formáty typu PCM a MPEG-2. Napriek nevôli spoločnosti Philips, bolo dňa [[5. december|5. decembra]] [[1997]] pod tlakom verejnosti fórom DVD Forum schválené rozšírenie štandardizovaných zvukových formátov o formát Dolby Digital (AC-3). Pre DVD Video disky bolo použitie formátu Dolby Digital prijaté ako ''voliteľné'' a pre prehrávače DVD bola podpora formátu Dolby Digital povinná.