Claude Debussy: Rozdiel medzi revíziami

| obdobie tvorby = [[1879]]- – [[1916]]

* [[Faunovo popoludnie]] (1892- – 1894)

* Pelleas a Melisanda (1893- – 1902)

* [[More (Debussy)|More]] (1903- – 1905)

* Prelúdia I a II (1907- – 1912)

* Hry (1912- – 1913)

Claude Achille Debussy sa narodil v roku [[1862]] v ''St. Germain-en-Laye''. Vtedajší skladatelia pochádzali z bohatých rodín, avšakale jeho rodičia boli takí chudobní, že nemali prostriedky na to, aby svojmu synovi zabezpečili len to najzákladnejšie vzdelanie. Debussy v neskoršom veku rodičov spomínal zriedka -  – pravdepodobne mu dali málo po ľudskej a ešte menej po umeleckej stránke. Malého Clauda učila mama -  – nechodil do školy, čo spôsobilo, že mal až do svojej tridsiatky problémy s [[pravopis]]om. Rodičia syna preto radšej zverili do opatery bohatšej Claudovej tety, ktorá prišla s myšlienkou prihlásiť ho na hodiny [[klavír]]a k starému učiteľovi. Jeho talent si všimla pianistka [[Mauté de Fleurville]] (Chopinova žiačka), ktorá sa ponúkla, že bude dávať Claudovi hodiny zdarma. Debussy rýchlo postupoval a Mauté ho na prekvapenie celej rodiny prihlásila na parížske konzervatórium. Debussyho predkovia boli prevažne remeselníci a od umenia mali všetci ďaleko. Otec túžil mať z najstaršieho syna námorníka. Pod vidinou peňazí, ktoré vtedy obľúbení virtuózi zarábali, však s konzervatóriom súhlasili. Tu Debussy študoval hru na [[klavír]]i, ale aj hudobnú teóriu a kompozíciu.

Debussy začal konzervatórium navštevovať vo svojíchsvojich desiatich rokoch. Najviac mu dali hodiny solféže s mladým Albertom Lavignacom. Veľké konflikty mal s profesorom harmónie Emilom Durandom. Kompozíciu študoval okrem iných u [[César Franck|Césara Francka]] a neskôr u [[Ernest Giraud|Ernesta Girauda]], ktorý mal pre neho viac pochopenia. Celé štúdium na konzervátoriu sprevádzali konflikty konzervatívnych profesorov a už vtedy osobito rozmýšľajúceho študenta. Do konca života spomínal Debussy na konzervátorium s trpkosťou: "Zaoberajú sa priemerom, a skutočné talenty zabíjajú."

Počas štúdia na konzervatóriu prišla ponuka učiť hre na klavír deti [[Nadeždy von Meck]], slávnej mecenášky [[Piotr Iljič Čajkovskij|Čajkovského]]. Pre Debussyho to bolo vyslobodenie z tesného prostredia konzervatória. Odišiel za rodinou von Meck najprv do Švajčiarska a Talianska a o rok na to do Ruska, kde sa zoznámil s dielami [[Mocná hŕstka|Mocnej hŕstky]] a Čajkovského. Rezervovaná Nadežda si Debussyho nakoniec obľúbila, najmä kvolikvôli jeho vynikajúcej schopnosti hry z listu pri štvorručnom prehrávaní skladieb. Debussymu sa však zapáčila Nadeždina dcéra a preto požiadal pani vo Meck o jej ruku. Narazil však na spoločenské rozdiely. Odpoveďou pani von Meck bol lístok na vlak do Paríža.

Po návrate, napriek konfliktom s profesormi, alebo možno práve preto, ctižiadostivý Debussy túžil získať trofej najcennejšiu -  – prestížnu Rímsku cenu (''Grand prix de Rome''). Profesor Giraud nad jeho kompozíciami len krútil hlavou : "Všetko je to veľmi zaujímavé, ale takto Rímsku cenu nikdy nevyhráte." Debussy teda spravil ústupok a zložil kantátu Márnotratný syn v massenetovskom duchu. Bola to trefa do čierneho. V roku 1884 získal prvé miesto a teda štipendium na študijný pobyt vo Vile Medici v Ríme. V Ríme bol však nešťastný a trpel depresiami. Nenašiel tu vhodné prostredie pre komponovanie. Inštitútu, ktorý mu cenu udelil, musel však preukazovať činnosť. Po získaní ceny sa už neusiloval dostať sa do priazne profesorov a do Paríža posiela symfonickú skladbu Jar. Na profesorov dojem neurobil. Ocenili síce jeho zmysel pre zvukovú farebnosť, vyčítali mu však záľubu vo zvláštnostiach, nedostatok formy a línií. Varovali ho pred neurčitou náladovosťou -  – "cet impresionisme vague", ktorá je nepriateľkou pravdy v umení. To len posilnilo Debussyho nechuť z Ríma. Z vily, ktorá bola snom mnohých jeho spolužiakov nakoniec odchádza.

Hoci Debussy trpel finančným nedostatkom, jeho majetnejší priatelia pochopili dôležitosť stykov pre mladého skladateľa a umožnili mu cestovať. Debussy sa vo Viedni pokúšal navštíviť Brahmsa, písal mu a dokonca dvakrát zvonil, ale Brahms nereagoval. Nakoniec sa nejakej pani z diplomatickým úsilím podarilo dohodnúť obom skladateľom spoločnú večeru. Mrzutý Brahms najskôr zaryto mlčal, s pribudajúcimi pohárikmi sa však rozhovoril. Na druhý deň dokonca mladého Debussyho objal a zaželal mu veľa šťastia v skladateľskom úsilí. Ďalšiu cestu podnikol Debussy do slávneho Bayreuthu. Zapôsobil na neho Parsifal, i harmónie Tristana a Isoldy, ktorú počul už skôr, avšakale začali sa vynárať pochybnosti. Jeho francúzsky duch nutne narazil na charakter diela "najnemeckejšieho skladateľa". O rok návštevu Bayreuthu zopakoval, avšakale odchádzal už rozhodnutý. Je francúzsky hudobník, ktorý bude tvoriť francúzsku hudbu, v ktorej Wagner nebude mať miesto. Bol to dosť ojedinelý postoj, dokonca i vo vtedajšom francúzskom hudobnom svete, ktorý Wagnera obdivoval.

Po Gabrielle bola ďalšou ženou v jeho živote Lilly (Rosalie) Texierová. Lilly bola krajčírka a bola elegantnejšou verziou Gabrielle. Sám Debussy sa o Lilly vyjadril, že je to "rozkošná žena a nič viac", a presne to si na nej aj cenil. Nakoniec sa s ňou oženil. V manželstve sa však vynorili tie isté problémy, čo vo vzťahu s Dupontovou... rozkošná žena prestala stačiť a Debussy začal túžiť po žene, s ktorou by mohol zdielať umelecké a intelektuálne problémy. Túto ženu našiel v osobe Emmy Bardacovej. Emma bola vzdelaná a bola amatérskou speváčkou. Vtedy žila v krachujúcom manželstve. Debussy sa bezvýhradne zamiloval. Začalo sa však pravé peklo. Lilly zúrila, robila mu scény, dokonca si kúpila pištoľ a pokúsila sa o samovraždu. Strela však minula srdce. Takýto škandál vtedy už slávneho skladateľa bol výborným sústom pre bulvár tej doby. Aféra sa nafúkla do nechutných rozmerov. Mnohí priatelia sa k Debussymu obrátili chrbtom. Nakoniec však došlo k rozvodu, a pre Debussyho sa skončilo jedno z najťažších období v jeho živote. Práve počas tohto obdobia ale komponoval vynikajúce dielo -  – More, ktoré dokončil v druhom manželstve.

Satisfakciou za ťažké časy rozvodu bolo pre Debussyho druhé manželstvo s Emmou Bardacovou. Toto manželstvo bolo šťastné a vydržalo do konca Debussyho života. Emma Debussyová mu porodila dcérku Claude-Emmu, ktorej však šťastný otec nehovoril inak než prezývkou Chou-chou. Keď vyrástla a začala navštevovať klavírne hodiny, venoval jej otec najkrajší darček akého bol schopný -  – čarovnú zbierku ľahších klavírnych skladbičiek Detský kútik.

* [[Faunovo popoludnie]] (''Prélude à l'après-midi d'un faune'', 1892- – 1894)

* [[Nokturná]] (''Nocturnes'', 1897- – 1899)

* [[More (Debussy)|More]] (''La Mer'', 1903- – 1905)

* Rapsódia pre altový saxofón a orchester (1901- – 1911)

* [[Rapsódia pre klarinet a orchester (Debussy)|Rapsódia pre klarinet a orchester]] (1909- – 1910)

* Obrazy pre orchester (''Images pour orchestre'', 1909- – 1912)

Debussy bol nižšieho vzrastu a až trochu bizarného vzhľadu. Podľa jedného dobového opisu jeho hlava pripomínala skôr panvu. Charakteristická bola i skladateľova osobnosť. Od detstva bol samotár, držal sa skôr v ústraní, a tak to bolo po celý jeho život, hoci sebavedomie mu nikdy nechýbalo. Na ľudí nazeral skôr s ironickým nadhľadom a mal ich rád len do tej miery ako to bolo nutné. Bol absolútne sebecký a zaujímali ho vždy len jeho vlastné potreby a ciele. Radšej než ľudí mal siamské mačky, ktoré choval -  – vždy mal aspoň jednu. Veď sám Debussy mal povahu a charakter kocúra. Jeho vzťahy so ženami neboli práve príkladne. Spokojnosť a lásku mu ale nakoniec priniesla druhá manželka Emma, ktorá mu aj porodila milovanú dcéru. Okrem nich mal Debussy len veľmi málo blízkych osôb. Jeho najlepšími priateľmi bol skladateľ Ernest Chausson a Švajčiar Robert Godet, ktorý bol jedným z mála, ktorí ho podržali i v ťažkých časoch rozvodu, čo si Debussy nesmierne cenil. O vrúcnom vzťahu inak rezervovaného Debussyho k svojmu priateľovi svedčia úryvky z ich vzájomnej korešpondencie.

Debussy bol výborný klavirista a mal mimoriadne nadanie hlavne na hru z listu. Od mladosti ho zaujímali aj iné druhy z umenia, v jednom parížskom kníhkupectve sa stretával s básnikmi, ktorí sa stali slávnymi až neskôr, medzi nimi bol i [[Mallarmé]]. Obdivoval i výtvarné umenie, ktoré ho počas jeho tvorby viackrát inšpirovalo. Debussy mal osobitý, veľmi vycibrený vkus. Obklopoval sa umeleckými dielami a vzácnymi rytinami, hoci často nemal ani na chlieb. O jeho vkuse sa môžeme veľa dozvedieť i z jeho hudby -  – napriek tomu že písal vo voľnej forme, jeho zmysel pre proporcionalitu diela je mimoriadny.

* Schnierer, Miloš: ''Svět orchestru 20. století I.'' Brno: M+M , 1995. ISBN 80-238-1564-4