Česko-slovenské opevnenie: Rozdiel medzi revíziami

Československo nebolo jedinou demokratickou krajinou v Európe, ktorá sa spoliehala na systém opevnení pozdĺž hraníc. Boli nimi napr. [[Holandsko]] a [[Francúzsko]]. Francúzska koncepcia obrany východnej hranice po [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] sa tiež spoliehala na systém ťažkých opevnení, známy ako [[Maginotova línia]]. Medzi československým opevnením a Maginotovou línoioulíniou však bol veľký rozdiel už v samotnej koncepcii opevnaniaopevnenia. Maginotova línia mala zastaviť nepriateľa na hraniciach a nepustiť ho ďalej. Československé opevnenie malo predovšetkým chrániť krajinu pred nečakaným útokom kým prebehne [[mobilizácia]] poľnej armády. Malo teda získať čas spomalením nepriateľského bleskového úderu a v rámci vojenských plánov sa dokonca počítalo s následným ústupom z týchto postavení. Už samotná koncepcia opevnenia pozdĺž hranice s Nemeckom a Maďarskom si vyžadovala zachovanie neutrality [[Rakúsko|Rakúska]] a [[Poľsko|Poľska]]. Po [[Anšlus|anšluse Rakúska]] však bolo jasné že podmienky na vedenie úspešnej obrany nebudú dobré. Problematické zostávalo aj nepredvídateľné jednanie Poľska. V rámci vtedajšej koncepcie obrany sa preto počítalo aj s opevnením na čiarach vo vnútrozemí aby bolo možné v prípade nepriaznivej situácie ustúpiť z Česka až na Slovensko.

Potrebu rozsiahleho opevnenia a celkovej defenzívnej stratégie československej armády krititzovalokritizovalo koncom 30. rokov viacero kompetentných činiteľov, napr. gen. [[Vojtěch Luža]]. Aj Luža, napriek svojej stratégii mobilnej vojny, však tiež počítal s pevnostnou obranou niektorých dôležitých úsekov.

Následne došlo na jar 1935 ku konkrétnym organizačným krokom s cieľom vytvoriť organizáciu, ktorá bude opevňovacie práce priamo riadiť a vykonávať. 20. marca 1935 vznikla [[Rada pre opevňovanie]] (RO) na čele s L. Krejčím. Rada pre opevňovanie mala za úlohu získať finančné prostriedky a materiál potrebný pre výstavbu opevnení. Ako poradný orgán Najvyššej rady obrany štátu, tiež navrhovala postupnosť a naliehavosť výstavby jednotlivých úsekov. Ďalej tiež riadila a koordinovala činnosť [[Riaditeľstvo opevňovacích prác|Riaditeľstva opevňovacích prác]], ktoré malo za úlohu vlastnú realizáciu stavieb. Jej vedením bol poverený [[Karel Husárek|K. Husárek]]. 12. decembra 1935 bol vládou schválený program výstavby ťažkých objektov v najohrozenejších úsekoch hranice. 5. júna 1936 bola odsúhlasená výstavba siete opevnení pozdĺž celej hranice. Definitívny plán opevnení však určil 9. novembra 1936 vo svojom pláne gen. Husárek.<ref name="TMD">Čapka, F., Lunerová, J., 2011, ''Tragedie mnichovské dohody. Skutečná fakta a odhalené mýty.'' Cpress, Brno, s. 36-37</ref> Podľa plánu mohlo opevnenie začať plniť svoje funkcie po ukončení prvej etapy výstavby v priebehu roku 1939. Pre výstavbu československá vláda uvoľnila 10,14 miliardy [[Koruna česko-slovenská|vtedajších korún]]<ref name="TMD"/>.

Výstavba prvých betónových objektov na ochranu hraníc sa však začala už skôr. V roku 1933 boli na Slovensku na tzv. petržalskom predmostí na pravom brehu [[Dunaj]]a vybudované prvé tzv. opevnené strážnice.<ref>Dubánek, M., Fic, T., Lakosil, J., 2010, ''Putování po československém opevnění 1935-1989. Muzea a zajímavosti.'' Mladá fronta, Praha, s. 12</ref> Prvé opevnené objekty, ktorých výstavba sa začala pod vedením Riaditeľstva opevňovacích prác boli ťažké objekty. Boli stavané na strategicky dôležitých miestach najmä v oblasti rozhodujúceho severného smeru v Česku, kde bolo možné v oblasti medzi [[Odra|Odrou]] a [[Krkonoše|Krkonošami]] očakávať hlavný smer nemeckého útoku. Tu bola plánovaná výstavba súvislej siete pevností.

Hlavné ťažké objekty sa nachádzali v oblasti [[Bohumín]]-[[Opava]], od [[Králíky|Králík]] po [[Orlické hory]] a od [[Olešnice|Olešníc]] po [[Rýchory]].<ref>Gregar, O., ''Pevnosti Československo.'' Technický atlas ABC, Vojenství.</ref> Okrem toho boli urýchlene opevnené oblasti [[Petržalka|Petržalky]] a [[Komárno|Komárna]].

Opevnenie sa možno rozdeliť na základe odolnosti na ľahké a ťažké objekty. Ťažké objekty, tzv. tvrdze, mali stáť na najviac ohrozených úsekoch. Z projektovaných vyše 1276 objektov bolo postavených 263.<ref>Černý, V., 2013, Vznik československého opevnění 1935-1938. Válka Revue Speciál, s. 13-17</ref> Najhojnejšími objektami boli ľahké opevnaniaopevnenia, ktoré mali paľbou ručných zbraní, hlavne [[guľomet]]ov pokrývať celú ohrozenú hranicu. Ich obranu mali zabezpečovať posádky o sile 2 až 8 mužov. Najrozšírenejšie z nich boli [[Objekt ľahkého opevnenia vzor 37|ľahké opevnenia vz. 37]]. Celkovo bolo postavených vyše 10 000 ľahkých objektov, z nich asi 9000 predstavujú opevnenia vz. 37<ref>Dubánek, M., Fic, T., Lakosil, J., 2010, ''Putování po československém opevnění 1935-1989. Muzea a zajímavosti.'' Mladá fronta, Praha, s. 42</ref>.