Wikipédia

Rímske cisárstvo: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
d Revízia 6000086 používateľa 195.91.11.68 (diskusia) bola vrátená
tztt
Značka: Možný vandalizmus
Riadok 1:
{{bez zdroja}}
'''Rímske cisárstvo''' ([[Latinčina|lat.]] Imperium Romanum) je obdobie [[Staroveký Rím|Rímskej ríše]] od získania moci [[Octavianus Augustus|Octavianom]] až do jej zánikuweeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeelke hoooooooooovnoPrvé obdobie sa nazýva principát, cisár sa delí o moc so senátom. Jeho vznik bol dôsledkom neschopnosti riešiť krízové javy republikou. Sústredenie moci v rukách jednotlivca sa ukázalo byť prijateľným východiskom.
 
Prvým [[cisár]]om sa stal [[Octavianus Augustus|Octavianus]]. Keď porazil [[Marcus Antonius|Antónia]] dal sa voliť každý rok [[konzul]]om a stal sa natrvalo jediným vládcom Ríma dňa [[16. január]]a [[27 pred Kr.]]. Titul Augustus v preklade znamená „Vznešený“. Oficiálne zmenil len svoje meno: Imperator Caesar Augustus, Divi Filius. Súhrn prijatých plných mocí, úradov a pôct, ktoré z neho spravili monarchu si udržal až do smrti. Stal sa zakladateľom prvej dynastie rímskych cisárov.
 
Premena republiky na cisárstvo či [[principát]] ako sa jeho prvé štádium označuje bol zložitý proces. Cisárstvo si zachovalo, najmä vo svojej prvej fáze, mnohé prvky [[Republika|republikánskeho]] zriadenia, aj keď v pozmenenej podobe. Zachoval sa v ňom [[senát (staroveký Rím)|senát]], ktorý sa považoval za najvyšší orgán. Naďalej sa schádzali ľudové zhromaždenia, zachoval sa aj konzulský úrad, úrad tribúnov ľudu, prétorské, edilské a iné úrady. Nič sa nezmenilo ani na inštitúcií rímskeho občianstva ani na postavení jednotlivých spoločenských tried a skupín ani na ekonomických základoch života.
 
sa Nero začal meniť. Stal sa krutým, nedôveroval svojmu okoliu a mal vlastné nekritické presvedčenie o svojom umeleckom nadaní.
Okrem toho si Augustus vytvoril cisárske úrady, ktoré sa stali základom neskoršej [[Byrokracia (organizačná štruktúra)|byrokratickej]] správy ríše. Rovnakú autoritu ako mal v Ríme sa snažil Augustus zabezpečiť aj Rímu vo svete. Za oficiálny program svojej zahraničnej politiky vyhlásil [[Pax Romana]]: rímsky mier“ t. j. mier nanútený a zabezpečený presilou rímskych zbraní. Najväčšie zahraničnopolitické úspechy zaznamenal na východe.
 
Začal prísnu daňovú politiku a kontrolovanie štátnych výdajov, čím sa mu podarilo obnoviť stabilitu ríše. Provinciálom udeľoval rímske občianstvo a stávali sa tiež členmi senátu.▼
Prvé obdobie sa nazýva principát, cisár sa delí o moc so senátom. Jeho vznik bol dôsledkom neschopnosti riešiť krízové javy republikou. Sústredenie moci v rukách jednotlivca sa ukázalo byť prijateľným východiskom.
Prvým cisárom sa stal [[Gaius Iulius Caesar|Gaius Iulius Caesar Octavianus]], prezývaný Augustus{{--}}vznešený. Dodržiaval niekoľko republikánskych koreňov ako tribunát, zaručoval mu zákonodarnú moc a osobnú nedotknutosť, [[Cenzúra (kontrola informácií)|cenzúra]] mu umožnila vylúčiť zo senátu opozíciu, funkcia prekonzula bola spojená s najvyšším vojenským vedením, úrad najvyššieho pontifika mu dodal vážnosť v [[Náboženstvo|náboženskej]] oblasti. O republikánskych koreňoch cisárskej moci svedčí aj titul princeps, podľa neho sa nazýva prvé obdobie cisárstva.
 
Bezpečnosť ríše a jej územný rozmach boli v rukách [[Rímske vojsko|rímskej armády]]. Tvorilo ju 25 légií po šesťtisíc vojakov a pomocné zbory rozmiestnené najmä na pevnosťami chránenej hraničnej línii{{--}}[[Limes Romanus]].
Po Augustovej vláde na čelo ríše nastúpil [[Tiberius (cisár, 1. storočie)|Tiberius]]. Začiatok jeho vlády je poznamenaný vzburami légií na [[Rýn]]e a na [[Dunaj]]i. Vzbúrenci ponúkli Germanikovi, Tiberiovmu adoptívnemu synovi cisársku hodnosť. On ju síce odmietol, ale v Tiberiových očiach sa nezbavil podozrenia a bol poverený zvláštnou diplomatickou úlohou na východe, pri plnení ktorej zomrel za nejasných okolností.
Za Tiberia sa prestali schádzať volebné ľudové snemy a dosadzovanie úradníkov sa stalo cisárovou záležitosťou. Veľkú moc tu však získali prétoriáni, ktorí boli zhromaždení do jedného tábora na okraji Ríma.
 
Vydal zákon o urážke cisárovho majestátu{{--}}crimen laesae maiestatis. Tento zákon stíhal každého, kto bol obvinený z velezrady proti cisárovi alebo sa výrokom alebo činom dotkol jeho osobnosti. Tento zákon sa stal obľúbeným a aj v neskorších dobách dosť používaný, za cisára [[Nero|Nera]] sa dokonca vzťahoval na každého, komu sa nepáčili cisárove básnické výtvory.
Od roku [[26|26 n. l.]] sa usadil na ostrove [[Capri (ostrov)|Capri]], odkiaľ spravoval ríšu písomnými rozkazmi. Príčiny jeho odchodu z Ríma nie sú úplne jasné. K svojmu rozhodnutiu však asi dospel pod dojmom neutešených pomerov v Ríme, kde stretával skryté nepriateľstvo. Zomrel roku [[37|37 n. l.]] Až po jeho smrti sa zistili kladné rysy jeho vlády ako vzorná administratíva a premyslené hospodárenie.
 
Tiberiovým nástupcom sa stal Germanikov syn Gaius Caesar. Meno [[Caligula]] dostal od vojakov, s ktorými býval v dobe, keď jeho otec bol veliteľom rímskej armády. Svoju činnosť zamieril na senát, ktorý sa za jeho moci stal len bezvýznamnou inštitúciou.
Upevnil a rozšíril cisársky kult. Caligula žil veľmi hýrivým životom a začali sa u neho prejavovať známky šialenstva, pokladal sa za vtelenie niektorého boha a vyžadoval, aby sa mu vzdávali božské pocty.
Veľmi vyprázdnil štátnu pokladnicu a ríšu priviedol až na pokraj hospodárskej katastrofy. Bol zavraždený vlastnými prétoriánmi.
Jeho nástupcom sa stal strýko [[Claudius]], dosadený [[Prétoriánska garda|prétoriánmi]]. Dovolil, aby mestské úrady v Ríme mohli zastávať i rímski občania pochádzajúci z provincií. Tejto cti, ako vieme z Tacitových letopisov, sa ako prvým dostalo [[Kelti|Galom]]. Udeľoval tiež rímske občianstvo, čím napomáhal k likvidácii privilegovaného postavenia Itálie.
Upevnil rímske právo.
 
Do pomerov na cisárskom dvore tiež zasahovali cisárovné. Bol štyrikrát ženatý. Agrippina, posledná Claudiova manželka, sa snažila zaistiť následníctvo Neronovi, svojmu synovi z prvého manželstva. Presvedčila Claudia a on mu dal prednosť pred vlastným synom Brittanikom. Roku 54 Agrippina svojho manžela otrávila a Nero bol uznaný za cisára.
Začiatok vlády Nera vzbudzoval nádeje na vytvorenie harmonických vzťahov medzi cisárom a senátom. Prvé roky jeho vlády patrili k šťastnému obdobiu v dejinách ríše, bolo to však zásluhou jeho radcov. Po ich smrti sa Nero začal meniť. Stal sa krutým, nedôveroval svojmu okoliu a mal vlastné nekritické presvedčenie o svojom umeleckom nadaní.
 
Roku 55 dal odstrániť Brittanika a roku 59 dal podnet k vražde svojej matky.
Vo svojom nešťastí, že ľudia málo oceňujú jeho diela, dal roku [[64]] zapáliť Rím, aby získal námet na báseň o horiacej Tróji. Zásluhou toho sa začalo veľké prenasledovanie [[Kresťanstvo|kresťanov]], pri ktorom tiež zomreli [[Peter (apoštol)|sv. Peter]] a [[Pavol (apoštol)|Pavol]]. Dal vybudovať „nový Rím“.
Zosilňovala sa nespokojnosť s vládou cisára a roku [[65]] vyvrcholila pokusom o násilné odstránenie cisára. Bolo však prezradené a jeho inciátori boli popravení alebo prinútení k samovražde.
Nero sa pustil do posilňovania svojej vlády. Zabavil pozemky v severnej Afrike a stal sa zakladateľom cisárskych domén v tejto časti ríše.
Vyžadoval božské pocty, čím upevňoval cisársky kult.
Odpor proti jeho vláde však stále rástol. Senát prehlásil Nera za verejného nepriateľa. Cisár, ktorý nemal inú možnosť, spáchal roku [[68]] samovraždu. Vymrela ním [[julsko-klaudijská dynastia]].
 
Keďže Nero nenechal nástupcu, mal ho vyvoliť senát. Nedokázal sa však dohodnúť a tak voľba cisára pripadla na armádu. To viedlo k rýchlemu striedaniu cisárov v krátkej dobe, tzv. „rok štyroch cisárov“ na prelome dvoch rokov.
Z boja o moca nakoniec víťazne vyšiel [[Vespazián|Flavius Vespazianus]], zakladateľ novej flaviovskej dynastie. Keďže bol vrchným rímskym veliteľom a bojoval s povstalcami v [[Judsko|Júdei]], vládnuť mu pomáhal jeho syn [[Titus]].
▲Začal prísnu daňovú politiku a kontrolovanie štátnych výdajov, čím sa mu podarilo obnoviť stabilitu ríše. Provinciálom udeľoval rímske občianstvo a stávali sa tiež členmi senátu.
 
Po odchode svojho otca začal vládnuť jeho syn Titus Vespazianus.
Povstanie v Júdsku potlačil a zrovnal [[Jeruzalem]] so zemou. Trvalou pamiatkou na toto víťazstvo je [[Titov oblúk|Titov víťazný oblúk]] postavený v Ríme.
Roku [[70]] postavil [[Koloseum]]. Odohrávali sa tu boje s gladiátormi a neskôr sem aj hádzali kresťanov.
Po výbuchu sopky [[Vezuv]] zanikli mestá [[Pompeje]] a [[Herculaneum|Herkulónium]].
Po Titovi nastúpil na trón jeho brat [[Domicián|Domitianus Vespazianus]]. Jeho vláda pripomína dobu vládnutia Caligulu a Nera. Neľútostné prenasledovanie odporcov, tvrdá politika voči senátu a vymáhanie božských pôct.
Nového cisára zvolil senát a bol to [[Nerva|Marcus Cocceius Nerva]], sedemdesiatročný starec. Pretože sám patril k senátorom, obnovil vzťahy medzi cisárskou mocou a senátom. Zaviedol poriadok do politického života.
 
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Rímske_cisárstvo“