Bazilika svätého Jána v Lateráne: Rozdiel medzi revíziami

| Spolkový štát typ =  

'''Bazilika svätého Jána v Lateráne''' alebo '''Lateránska bazilika''' ({{vjz|ita|''Arcibasilica Papale di San Giovanni in Laterano''}}, {{vjz|lat|''Omnium urbis et orbis ecclesiarum mater et caput''}}, t.  j. ''Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta'', oficiálne ''Arcibasilica del Santissimo Salvatore e Santi Giovanni Battista ed Evangelista in Laterano'', t.  j. ''Arcibazilika Najsvätejšieho Spasiteľa a svätých Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu v Lateráne'')<ref name="Diocese of Rome">{{citácia elektronického dokumentu|url=http://www.vicariatusurbis.org/Ente.asp?ID=674|titul=Basilica papale|publisher=Vicariatus Urbis&nbsp; — Portal of the Diocese of Rome|jazyk=po taliansky|dátum prístupu=2008-08-07}}</ref> je [[Baroko|barokovábarok]]ová sakrálna stavba v hlavnom meste [[Taliansko|Talianska]] [[Rím|Ríme]]e, exteritoriálna súčasť štátu [[Vatikán]]. Je jednou zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík a biskupským kostolom -  – [[Katedrála|katedrálou]] (sídelným kostolom [[Pápež|pápežapápež]]a ako rímskeho [[Biskup|biskupabiskup]]a), ako aj jedným zo siedmich pútnických kostolov v Ríme. Napriek tomu, že všeobecne sa za duchovné centrum [[Rímskokatolícka cirkev|rímskokatolíckej cirkvi]] považuje [[Bazilika svätého Petra]], je Lateránska bazilika hierarchicky najvyššie postaveným chrámom katolíkov.

Podobne ako stavebné dejiny viacerých rímskych kostolov sú aj v prípade Lateránskej baziliky zložité a zaujímavé zároveň. Dnešná bazilika prešla od svojho vzniku mnohými stavebnými prestavbami, ktoré úplne zakryli jej pôvodnú antickú a ranostredovekú podobu. Konečnej podoby sa dočkala v 17. a 18. storočí, ktoré jej dodali dnešný [[Baroko|barokovýbarok]]ový vzhľad.

Názov baziliky je odvodený od mena pôvodných majiteľov tunajšieho územia -  – rodiny Laterani, ktorí tu už v staroveku obývali palác. Jeden z členov rodiny, P. Sextius Lateranus sa v roku 366 pred  Kr. stal konzulom.

Na tomto území dal o niekoľko storočí neskôr postaviť chrám zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi (''Basilica Salvatoris''), prvý kresťanský cisár [[Konštantín Veľký|Konštantín I.]] Išlo o votívny chrám za cisárovo víťazstvo v [[Bitka pri Mulvijskom moste|bitke pri Mulvijskom moste]] v roku 312. Keď v nasledujúcom roku Konštantín vydal [[Milánsky edikt]] zaručujúci v ríši náboženskú rovnoprávnosť dozrel čas pre vybudovanie stavby, ktorá by symbolizovala novú epochu v dejinách impéria. Vzhľadom na to, že Rímu stále dominovalo pohanské prostredie s antickými chrámami, hľadal vhodné prostredie, mimo hlavného centra ale napriek tomu vovnútrivnútri mestských hradieb. Voľba padla na Laterán, oblasť záhrad a víl. Na mieste zvolenom pre baziliku sa rozkladali niekdajšie kasárne, sídlo cisárskej jazdeckej gardy, postavené ešte za cisára [[Septimius Severus|Septimia Severa]] v rokoch 193 -  – 197.

|názov = Historické centrum [[Rím|Ríma]]a s antickými pamiatkami a budovy patriace [[Svätá stolica|Svätej stolici]]

|región = [[Lokality Svetového dedičstva v Európe a Severnej Amerike|Európa a Severná Amerika]]

V takejto podobe stavba vydržala do druhej polovice nasledujúceho storočia. Niekedy medzi rokmi 461 -  – 468 boli na príkaz pápeža [[Hilarius|Hilaria]] k bazilike pristavané tri oratóriá zasvätené [[Ján Krstiteľ|Jánovi Krstiteľovi]], [[Ján (apoštol)|Jánovi Evanjelistovi]] a svätému Krížu (dnes stoja iba prvé dve).

Za pontifikátu [[Gregor I.|Gregora I. Veľkého]] (590 -  – 604) dostala bazilika svoje dnešné pomenovanie; od tohto času sa k pôvodnému zasväteniu (Najsvätenejšieho Spasiteľa) pridáva [[dedikácia]] obom svätým Jánom.

V roku 1308 stavba vyhorela.

Významné zmeny v architektúre baziliky nastali v dobe pápežov [[Mikuláš III.|Mikuláša III.]] (1277 -  – 1280) a [[Mikuláš IV.|Mikuláša IV.]] (1288 -  – 1292), kedy bol prestavaný interiér chrámu. Vtedy vznikla mozaiková výzdoba v apside (dielo [[Jacopo Torriti|Jacopa Torritiho]]) s námetom oslavy druhého Kristovho príchodu.

[[Obrázok:Lateran-north.jpg|right|thumb|230px|Tzv. Sixtova lodžia je dielom [[Domenico Fontana|Domenica Fontanu]] z rokov 1586 -  – 1589]]Temné obdobie baziliky nastalo počas tzv. [[Avignonské zajatie pápežov|avignonského zajatia pápežov]] (1308 -  – 1378) kedy ostala opustená a chátrala. Na jej vzhľade sa nepriaznivo podpísalo niekoľko požiarov a zemetrasení. S definitívnym návratom pápežov do Ríma po skončení [[Veľká západná schizma|veľkej západnej schizmy]] sa začalo i s opravou baziliky. Už za pontifikátu prvého z nich [[Martin V.|Martina V.]] (1417 -  – 1431) nastalo nové obdobie rozkvetu. Pápež povolal maliara [[Gentile da Fabriano|Gentileho da Fabriana]] a poveril ho freskovou výzdobou celej baziliky. Po Gentileho smrti v roku 1427 v práci pokračoval Antonio di Puccio Pisano, zvaný [[Pisanello]]. Fresková výzdoba vytvorená týmito dvoma umelcami sa však nezachovala.

Za [[Eugen IV.|Eugena IV.]] (1431 -  – 1447), významného renesančného pontifika, stratila bazilika definitívne svoju konštantínovskú podobu: stĺpy boli obstavané tehlovými podperami a pôvodne priamy [[architráv]] nahradil sled polkruhovo zakončených arkád.

[[Obrázok:Giotto - Bonifatius VIII.jpg|left|thumb|190px|[[Giotto di Bondone]], ''Bonifác VIII. ohlasuje svätý jubilejný rok 1300'', okolo 1300, freska. Dielo, zachované z pôvodnej baziliky, vzniklo počas umelcovho rímskeho pobytu]]Významné stavebné akcie, ktorých výsledkom je dnešná podoba baziliky prebehli v druhej polovici 16. storočia. Prvou bolo vytvorenie dreveného zlateného stropu v hlavnej lodi za pápeža [[Pius IV|Pia IV.]] (1559 -  – 1565). Ešte významnejšou bolo dotvorenie priečelia baziliky a nový vzhľad jej bezprostredného okolia za [[Sixtus V.|Sixta V.]] (1585 -  – 1590). Pápež, ktorý z Petrovho stolca vládol iba päť rokov, zanechal v Ríme nezmazateľné dedičstvo. Za jeho pontifikátu prišlo k veľkej prestavbe mesta. Čoskoro po svojom zvolení dal zbúrať chátrajúce budovy pápežského sídla pri Lateránskej bazilike a poveril pápežského architekta [[Domenico Fontana|Domenica Fontanu]] stavebnými úpravami chrámu. Fontanovým dielom je vestibul, dvojposchodová arkádová prístavba (tzv. Sixtova lodžia) k severnej postrannej lodi otvorená do dnešného námestia Piazza di San Giovanni in Laterano. Výstavbou ďalšej významnej budovy situovanej oproti bazilike -  – tzv. [[Sväté schody|Svätých schodov]] (''Scala Santa''), ukrývajúcich schodisko z [[Pontius Pilatus|Pilátovho]] paláca v [[Jeruzalem|Jeruzaleme]]e, dal Fontana okolitému priestoru nové, proporcionálne usporiadanie. Do centra takto vzniknutého námestia Fontana osadil egyptský obelisk.<ref name="dmfpr" />

Pri príležitosti Svätého roku 1600 dal [[Klement VIII.]] (1592 -  – 1605) zrekonštruovať priečnu loď baziliky. Z tohto obdobia pochádza cyklus [[Manierizmus|manieristických]] fresiek od [[Giuseppe Cesari|Giuseppe Cesariho]]ho a monumentálny oltár Najsvätejšej sviatosti v priečnej lodi baziliky, dielo [[Pier Paolo Olivieri|Piera Paola Olivieriho]], s pozlátenými bronzovými stĺpmi pochádzajúcimi pôvodne z [[Jupiterov chrám (Kapitol)|Jupiterovho chrámu]] na [[Kapitol|Kapitole]]e.

Rozhodujúca stavebná úprava, ktorej výsledkom je dnešná stavba, prebehla v roku 1650, kedy na príkaz pápeža [[Inocent X.|Inocenta X.]] architekt [[Francesco Borromini]] Konštantínovu baziliku prestaval na barokový chrám.

[[Obrázok:Attic San Giovanni in Laterano 2006-09-07 n1.jpg|left|thumb|230px|Atiku baziliky korunuje galéria sôch. Ústrednou postavou je Kristus; po bokoch stoja svätí Ján Krstiteľ a Ján Evanjelista]]V rokoch 1733 -  – 1736 pripojil florentský architekt [[Alessandro Galilei]] monumentálne hlavné priečelie, vytvárajúce dodnes nezameniteľný vzhľad stavby a ktoré svojím kolosálnym usporiadaním patrí k vrcholom neskorobarokového staviteľstva v Ríme. Podľa niektorých znalcov ako predloha Galileimu slúžilo [[Carlo Maderno|Madernovo]] priečelie [[Bazilika svätého Petra|svätopeterskej baziliky]].

Bazilika svätého Jána v Lateráne svojím impozantným vzhľadom dotvára priestor, ktorý bol viac ako tisíc rokov -  – od čias [[Konštantín Veľký|Konštantína I.]] až do druhej polovice 14. storočia -  – pápežskou rezidenciou.

Návštevníka pri zhliadnutí baziliky ohromí jeho monumentálne hlavné [[Klasicizmus|klasicizujúce]] priečelie, otvorené do námestia Piazza di Porta Laterano, od florentského architekta [[Alessandro Galilei|Alessandra Galileiho]] z rokov 1733 -  – 1736. Výsledné dielo patrí k vrcholom neskorobarokého staviteľstva v Ríme. Obrovské pilastre a stĺpy členia fasádu na päť polí, z ktorých prostredné vystupuje z hmoty stavby ako [[rizalit]] do popredia. [[Atika]] zdobená [[Balustráda|balustrádou]], korunovaná galériou trinástich sôch (spolu s Ježišom Kristom a oboma svätými Jánami sú tu umiestnené sochy svätcov a významných učiteľov cirkvi) a v rizalitovej časti zavŕšená mohutným [[Tympanón|tympanónomtympanón]]om, tvorí horné zakončenie. Nápis na atike priečelia pripomína zadávateľa prestavby, pápeža Klementa XII: CLEMENS XII PONT MAX ANNO V CHRISTO SALVATORI IN HON SS IOAN BAPT ET EVANG.

| popis2 = SACROS LATERAN ECCLES OMNIUM URBIS ET ORBIS ECCLESIARUM MATER ET CAPUT -  – ''Kostol v svätom Lateráne Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta''. Reliéfne stvárnenie titulárneho pomenovania baziliky s pápežským erbom

Za hlavným členením nasleduje druhá vrstva -  – dvojpodlažná stĺpová architektúra, ktorá vystupuje do popredia iba nad hlavným portálom a nesie balkón pápežskej benediktínskej lodžie.

Severným priečelím je bazilika otvorená do námestia Piazza di San Giovanni in Laterano. Dvojpodlažná Sixtova lodžia, pristavaná v rokoch 1586 -  – 1589 [[Domenico Fontana|Domenicom Fontanom]] je tvorená arkádovou architektúrou s maľbami vo vnútornom priestore. V portiku stojí bronzová socha francúzskeho kráľa [[Henrich IV. (Francúzsko)|Henricha IV.]], dielo francúzskeho sochára [[Nicolas Cordier|Nicolasa Cordiera]] z roku 1608. V súvislosti s týmto, pôvodne protestantským panovníkom, je zaujímavosťou, že vďaka jeho štedrým príspevkom pápežskej kúrii, sú od 17. storočia všetci vládcovia [[Francúzsko|Francúzska]] (králi i prezidenti) čestnými kanovníkmi Lateránskej baziliky.

Cez priečny transept a hlavný vchod, ktorého bronzové dvere pochádzajú z antickej senátnej budovy zvanej [[Curia Iulia]] (na súčasné miesto boli umiestnené v roku 1660 za [[Alexander VII.|Alexandra VII.]]), sa vstupuje do interiéru päťloďovej baziliky. Jeho dnešná podoba je výsledkom barokovej prestavby, ktorú pri príležitosti jubilejného roku 1650 realizoval taliansky architekt švajčiarskeho pôvodu [[Francesco Borromini]] na príkaz pápeža [[Inocent X.|Inocenta X.]] Borromini sa pri prestavbe dostal do neľahkej situácie; podľa zadania mal vytvoriť nový sakrálny priestor s maximálne možným zachovaním existujúceho pôdorysu a konštrukcie stavby.

Do časti muriva medzi stĺpmi zakomponoval výklenky, do ktorých medzi rokmi 1703 -  – 1719 pribudli kolosálne sochy dvanástich apoštolov. Ich autormi sú významní barokoví sochári, napr. [[Camillo Rusconi]], [[Guiseppe Mazzuoli]], [[Lorenzo Ottoni]], [[Pierre Le Gros]] či [[Pierre-Étienne Monnot]].

| popis1 = [[Pierre-Étienne Monnot]], ''Svätý Pavol'', 1703 -  – 1719, mramor

| popis2 = [[Guiseppe Mazzuoli]], ''Svätý Filip'', 1703 -  – 1719, mramor

| popis3 = [[Camillo Rusconi]], ''Svätý Jakub väčší'', 1703 -  – 1719, mramor

| popis4 = [[Pierre Le Gros]], ''Svätý Tomáš'', 1703 -  – 1719, mramor

Priestor nad výklenkami korunujú štukové reliéfy s výjavmi zo [[Starý zákon|Starého]] i [[Nový zákon|Nového zákona]] a maľované medailóny starozákonných prorokov.

[[Obrázok:COA Clemens VIII San Giovanni in Laterano 2006-09-07.jpg|right|thumb|180px|Erb pápeža [[Klement VIII.|Klementa VIII.]] na strope baziliky]]Skutočne veľkolepým a monumentálnym vrchným ukončením interiéru hlavnej lode je drevený kazetový pozlátený strop, vytvorený za pápeža [[Pius IV.|Pia IV.]], ktorý sa oproti jemne profilovanej a ladne pôsobiacej štruktúre stien javí ako mohutný a ťažký. Jeho zachovanie v pôvodnej podobe dal Inocent X. Borominimu ako podmienku. Jednotlivé kazety stropu obsahujú reliéfne stvárnené erby pápežov -  – stavebníkov baziliky a pápežské insígnie.

[[Obrázok:Baldaquin jean latran.jpg|left|thumb|180px|Pápežský oltár v bazilike pochádza z rokov 1367 -  – 1370]]K bočným lodiam je pripojených rad postranných kaplniek. V južnej lodi sú to rodinná kaplnka Corsiniovcov (''Capella Corsini'') s hrobkou pápeža [[Klement XII.|Klementa XII.]] a kaplnka rodu Colonnovcov (''Capella Colonna''). Zo severnej lode sa vstupuje do Krížovej kaplnky (''Capella del crocifisso'') a kaplnky rodu Torlonia (''Capella Torlonia'').

Jedným z najvýznamnejších diel interiérovej výzdoby je pápežský oltár v apside baziliky. Ukrýva drevenú oltárnu menzu, pri ktorej podľa legendy slúžili omše už prví rímski biskupi. Nad ňou sa dvíha mohutné [[tabernákulum]] zdobené freskami a sochami. Pred oltárom sa nachádza náhrobok pápeža [[Martin V.|Martina V.]], ktorého voľbou v roku 1417 sa skončila [[veľká západná schizma]]. Náhrobok pochádzajúci z obdobia okolo roku 1443 je dielom málo známeho [[Renesancia|renesančného]] sochára, činného najmä vo [[Florencia|Florencii]], [[Simone di Giovanni Ghini|Simone di Giovanni Ghiniho]]ho.

[[Obrázok:Tomb Innocentius III San Giovanni in Laterano 2006-09-07.jpg|left|thumb|190px|Náhrobok [[Inocent III.|Inocenta III.]] v ľavom transepte baziliky. V lunete nad kamennou plastikou pápežovho náhrobku sa nachádza Kristus -  – medzi sv. Františkom a sv. Dominikom]]Lateránska bazilika sa stala miestom posledného odpočinku viacerých pontifikov. Do katastrofálneho požiaru v roku 1308 tu bolo pochovaných dvanásť pápežov; ich hrobky však boli následkom požiaru zničené. Išlo o pápežov [[Ján X.|Jána X.]], [[Agapet II.|Agapeta II.]], [[Ján XII.|Jána XII.]], [[Paschal II.|Paschala II.]], [[Kalixt II.|Kalixta II.]], [[Honorius II.|Honoria II.]], [[Celestín II.|Celestína II.]], [[Lucius II.|Lucia II.]], [[Anastázius IV.|Anastázia IV.]], [[Klement III.|Klementa III.]], [[Celestín III.|Celestína III.]] a [[Inocent IV.|Inocenta IV.]]

V súčasnosti je v bazilike šesť pápežských náhrobkov: [[Alexander III. (pápež)|Alexandra III.]], [[Sergius IV.|Sergia IV.]], [[Klement XII.|Klementa XII.]], [[Martin V.|Martina V.]], [[Inocent III.|Inocenta III.]] a [[Lev XIII.|Leva XIII.]].

Architektonickou súčasťou baziliky je Lateránske baptistérium (''Battistero lateranense'', ofic. ''Battistero San Giovanni in Fonte''). Pôvodne kruhovú stavbu dal v 4. storočí postaviť [[Konštantín Veľký|Konštantín I.]] na počesť [[Ján Krstiteľ|svätého Jána Krstiteľa]]. Stavba vyrástla nad [[Nymfeum|nymfeom]] antického paláca rodiny Laterani.

[[Obrázok:Baptistère du Latran.JPG|right|thumb|230px|Celkový pohľad na baptistérium]]V nasledujúcom storočí (v roku 432) za pápeža [[Sixtus III.|Sixta III.]] však konštantínovskú stavbu nahradila dnešná budova na osemuholníkovom pôdoryse. V tejto podobe sa baptistérium (krstiaci kostol) stalo vzorom pre nepreberné množstvo ďalších stavieb podobného druhu po celom Taliansku.

Interiér dnešnej stavby je z prevažnej časti výsledkom barokovej prestavby v 17. storočí. Fresková výzdoba so scénami zachytávajúcimi výjavy z Konštantínovho života je dielom barokového umelca [[Andrea Sacchi|Andreu Sacchiho]] a jeho umeleckej dielne. Po obvode [[Tambur|tamburutambur]]u sú maľby s námetom života Jána Krstiteľa, vrchol uzatvára biela holubica na pozadí slnečných lúčov, symbol Ducha svätého.

Dominantným architektonickým prvkom interiéru je mohutný osemuholníkový [[architráv]] spočívajúci na ôsmich porfýrových stĺpoch s [[Korintský sloh|korintskými]] hlavicami, pochádzajúcich z paláca Konštantínovej manželky Fausty. Po obvode architrávu sa nachádza oslavný umelecký nápis velebiaci krst. V strede miestnosti za balustrádovou ohradou stojí antická krstiteľnica zo zeleného bazaltu doplnená v rokoch 1677 -  – 1678 bronzovým nadstavcom.

Bazilika sa svojimi dvoma priečelia otvára do dvoch rímskych námestí: na východe hlavným priečelím do Piazza di Porta Laterano a na severe Fontanovou prístavbou do námestia Piazza di San Giovanni in Laterano.

Námestiu Piazza di Porta Laterano dominuje monumentálne súsošie sv. Františka z Assisi z roku 1927. František dvíha ruky smerom k bazilike a k Lateránu čo má byť pripomienkou jeho stretnutia s pápežom [[Inocent III.|Inocentom III.]] Stretnutiu predchádzal pápežov sen so sv. Františkom zachraňujúcim cirkev, ktorú vo sne predstavovala rúcajúca sa Lateránska bazilika, v tom čase hlavný pápežský chrám.

[[Obrázok:Obelisco lateranense.jpg|right|thumb|170px|Egyptský obelisk dominuje námestiu Piazza di San Giovanni in Laterano od roku 1588]]Námestiu, ktoré dostalo dnešný proporčný vzhľad zásluhou [[Domenico Fontana|Domenica Fontanu]] koncom 16. storočia, dominuje egyptský obelisk ([[Taliančina|tal.]] ''Obelisco Lateranense'') pochádzajúci z rímskeho [[Circus Maximus|Cirku Maximu]], kam bol dovezený v roku 357 za vlády cisára [[Konštantín II. (cisár, 337- – 340)|Konštantína II.]] z [[Amón|Amónovho]]ovho chrámu v [[Karnak|Karnaku]]u. So svojou výškou 32,18 metra (s podstavcom a krížom na vrchole dosahuje výšku 45,7 metra) je najvyšším monolitickým obeliskom na svete. Na terajšie miesto bol vztýčený podľa projektu Domenica Fontanu v roku 1588.<ref name="dmfpr">Fanny Davenport, Rogers MacVeagh, ''Fountains of papal Rome''. C. Scribner's sons, 1915, p.156ff.</ref><ref>[http://www.saudiaramcoworld.com/issue/197902/a.forest.of.obelisks.htm] Saudi Aramco World''A Forest of Obelisks''. March/April 1979, pp. 28- – 32]. Nb:Describes several contemporary restorations.</ref><ref>[http://www.pbs.org/wgbh/nova/egypt/raising/rome.html PBS:NOVA:''A World of Obelisks-Rome'']</ref>

Zo severnej strany sa k stavbe Lateránskej baziliky pripája [[Lateránsky palác]], niekdajšie sídlo pápežov. Keď sa v roku 1377 sa pápežské sídlo presťahovalo do dnešného [[Apoštolský palác|Apoštolského paláca]] vo [[Vatikán|Vatikáne]]e Lateránsky palác stratil svoj význam. Dnes v paláci sídli správa rímskeho biskupstva.

Priestor námestia Piazza di San Giovanni in Laterano zo severovýchodnej strany uzatvára budova [[Sväté schody|Svätých schodov]] so schodiskom, po ktorom údajne kráčal Ježiš Kristus v [[Pontius Pilatus|Pilátovom]] [[Jeruzalem|jeruzalemskomjeruzalem]]skom paláci.