Gerd von Rundstedt: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d odkaz fix. |
typo, replaced: 202-203 → 202 – 203, Popis → Opis, spiknut → sprisahan |
||
Riadok 8:
Miesto úmrtia = [[Hannover]], [[SRN]] |
}}
[[Poľný maršal]] '''Gerd von Rundstedt''' (* [[12. december]] [[1875]], [[Aschersleben]] – † [[24. február]] [[1953]], [[Hannover]]) bol jeden z najvýznamnejších [[Nemecko|nemeckých]] veliteľov [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. Je považovaný za jedného z najschopnejších predstaviteľov nemeckej „starej školy“ (bývalých príslušníkov generálneho štábu z prvej svetovej vojny).
== Život ==
=== Mladosť a raná kariéra v armáde ===
Narodil sa v decembri roku [[1875]] v [[Aschersleben]]e, v dnešnom Sasku-Anhaltsku. Pochádzal z [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Pruskej]] aristokratickej rodiny. Roku [[1892]] vstúpil do armády, a roku [[1902]] začal navštevovať nemeckú vojenskú akadémiu, ktorej zložitým príjmacím konaním neprešlo až 75% žiadateľov. [[22. január]]a [[1902]] sa von Rundstedt oženil s Luisou Bila von Götz. Počas [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] bol viackrát povýšený. V rámci 22. záložnej divízie sa zúčastnil [[bitka na Marne|bitky na Marne]]. Neskôr pôsobil na východnom fronte v rámci 12. armády. Na konci vojny roku [[1918]] dosiahol hodnosť [[major]]a. Cez vojnu ako aj po jej skončení slúžil v štáboch, najskôr pechotného a armádneho zboru, neskôr divízie. Po vojne zostal súčasťou [[Reichshwehru]]. V roku [[1927]] bol povýšený do hodnosti [[generálmajor]]a a nasledujúci rok poverený velením 2. jazdeckej divízie. V roku [[1932]] krátko velil 3. pechotnej divízii. Ale už čoskoro z tejto funkcie odstúpil, po tom čo [[Franz von Papen]] vyhlásil [[stanné právo]] a začal prenasledovať členov [[nacizmus|nacistickej]] strany. Von Rundstedt síce opovrhoval nacistami, ale bol zástancom toho aby sa armáda do politiky neplietla<ref>{{Knižná referencia|autor=[[Correlli Bernett]]|názov=''Hitlerovi generálové''|mesto=Brno|vydavateľstvo=Jota|strana=202
=== Druhá svetová vojna ===
V lete [[1939]] bol však opäť povolaný do funkcie a menovaný veliteľom štábu, ktorý bol po čase premenovaný na Skupinu armád Juh, ktorá sa zúčastnila [[invázia do Poľska|útoku na Poľsko]]. Jeho podriadené jednotky vybojovali [[bitka na Bzure|bitku na Bzure]] a zajali 120 000 Poliakov. Už v tej dobe, sa prejavil ako svojrázny veliteľ, ktorý sa nemieni zaoberať detailami<ref>{{Knižná referencia|autor=[[Correlli Bernett]]|názov=''Hitlerovi generálové''|mesto=Brno|vydavateľstvo=Jota|strana=209|rok=1997}}</ref>. Tie radšej prenechával na svojho schopného náčelníka štábu [[Erich von Manstein|von Mansteina]]. Po porážke Poľska krátko viedol Hlavné veliteľstvo Východ, ktoré malo na starosti vojenskú správu obsadeného Poľska. Koncom októbra [[1939]] bol menovaný za veliteľa Skupiny armád A. Neskôr podporil [[Erich von Manstein|Mansteinove]] pripomienky k plánu na útok do [[Benelux]]u a [[Francúzsko|Francúzska]]. Počas nasledujúcich bojov úspešne viedol zverené vojská, ktoré pri útoku cez [[Ardeny]] prekvapili a obkľúčili početné nepriateľské sily. Išlo o kľúčové víťazstvo, ktoré rozhodlo o nasledujúcom úspechu celej operácie. Za svoje úspechy bol [[19. júl]]a [[1940]] povýšený do hodnosti [[poľný maršal|poľného maršala]].
V roku [[1941]] viedol Skupinu armád Juh počas [[Operácia Barbarossa|operácii Barbarossa]]. Práve jeho skupina armád sa stretla s najväčším množstvom sovietskych tankov. [[8. august]]a sa jeho skupine armád vzdalo vyše 100 000 sovietskych vojakov, ktorých obkľúčil okolo [[Umaň|Umane]]. V priebehu mesiaca spolu s vojskami skupiny armád stred uzavrel pri [[Lochvici]] obrovský Kyjevský kotol, v ktorom Nemci zajali ďalších 665 000 zajatcov. Ostro odmietal postup do vnútrozemia [[ZSSR|Sovietskeho zväzu]] v priebehu zimy. Na konci novembra [[1941]] bol po prudkej hádke s [[Adolf Hitler|Hitlerom]] odvolaný a prepustený ale so všetkými poctami (oficiálne zo zdravotných dôvodov), pretože neuposlúchol [[Hitler]]ov rozkaz a pod silnými údermi nepriateľa so svojimi jednotkami ustúpil z [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]]. V marci roku [[1942]] bol vymenovaný za veliteľa vojsk na západe, kde okrem iného viedol stavbu [[Atlantický val|Atlantického valu]], najprv sám, neskôr za spoluúčasti maršala [[Erwin Rommel|Rommela]]. Po [[Operácia Overlord|spojeneckej invázii]] sa obidvaja aj napriek prudkým profesionálnym sporom v oblasti [[Vojenská stratégia|stratégie]] a niekedy aj osobnej nevraživosti zhodli na tom, že vojna je stratená, a že je nutné čo najrýchlejšie uzavrieť [[mier]]. Rundstedta za jeho opakované požiadavky rokovať so Spojencami krátko po ich vylodení odvolali a nahradili maršalom [[Günther von Kluge|von Klugem]]. Následne Runstedta Hitler poveril predsedaním čestnému súdy, ktorý mal rozhodnúť o osude 55 dôstojníkov, ktorí boli obvinení z účasti na [[Stauffenbergov pokus o prevrat|
Keď sa v [[august]]e [[1944]] začal západný front rútiť a Kluge spáchal samovraždu, von Rundstedta povolali v septembri 1944 späť na západný front, teraz do funkcie veliteľa [[Walther Model|Modelovho]] štábu. Dosiahol posledný skutočný úspech na západnom fronte, keď sa mu podarilo zmariť [[Bernard Montgomery|Montgomeryho]] veľkoryso naplánovanú ale zle uskutočnenú [[Operácia Market Garden|operáciu Market Garden]]. V tom čase si však už bol vedomý, že išlo iba o labutiu pieseň jeho armády. Onedlho dostal poverenie na uskutočnenie [[bitka o Ardeny|útoku v Ardenách]], sám ale neveril, že útok bude úspešný a zúfalo sa pokúšal [[Hitler]]a presvedčiť, že ide o holé šialenstvo. Počas bojov si uvedomil, že jeho vrchný veliteľ už stratil pojem o skutočnom stave na fronte. Bitka o Ardeny sa nakoniec skončila nemeckým neúspechom, presne tak ako predpokladal. V marci [[1945]] bol definitívne odvolaný z funkcie pre „porazeneckú náladu“. [[1. máj]]a 1945 ho zajala americká armáda v Bavorsku.
| |||