Slovenský animovaný film: Rozdiel medzi revíziami

Najvýznamnejšia osobnosť slovenského animovaného filmu, [[Viktor Kubal]] (1923- – 1997), bol tvorcom prvého animovaného slovenského filmu ''Studňa lásky'' z roku [[1944]], natočeného pre Školfilm. Jedná saIde o zakladateľský čin v animovanej tvorbe na Slovensku, kresbou pripomína [[Spojené štáty|americkú]] animáciu. Dej sa upriamuje na legendu o kopaní [[studňa|studne]] na [[Trenčiansky hrad|Trenčianskom hrade]] v čase [[Osmanská ríša|tureckých]] nájazdov.

Kubal prispieval krátkymi kreslenými šotmi vo filmovom týždenníku, s ústrednou postavou pána Homa. V roku 1965 nakrútil film ''Biely a čierny'', v ktorom rieši odveký vzťah dobra a zla. O svojrázne riešenie manželských problémov sa pokúsil vo filme ''Nevera'' (1966). Filmom ''Stromček'' (1966) sa začína jeho spolupráca s hudobným skladateľom Jurajom Lexmannom. Zaoberal sa životným prostredím vo filme ''Zem'' (1966), ktorého spracovanie patrilo k špičke svetovej animácie a jedná saide o jeho najkompaktnejšie dielo 60. rokov. Objednávkovým filmom, za účeloms cieľom propagáciepropagovať cestovnéhocestovný ruchuruch, bol film ''V krajine divov'' (1967). ''Stop!'' (1967) ponúka epizódy o starostiach motoristu. Oddychový charakter má "večerníček"„večerníček“ ''Domov'' (1966). V rokoch 1967- – 1970 nakrútil viacdielny seriál ''Dita'' pre distribúciu aj pre televíziu a vychádzal v ňom z časopiseckého riešenia v časopise Roháč. Týmto seriálom vytvoril Kubal základné východisko pre animovanú tvorbu pre deti. Z radu typických Kubalových prác sa vymyká film ''Sad'' (1968).

V 70. rokoch nastal rozvoj technologických a výtvarno-animátorských predpokladov v kombinácii s invenčným námetom. Vzniklo viacero animátorských štúdií, často na vysokej úrovni originality, avšakale za absencie invenčného námetu. Časté bolo striedanie na režisérskych postoch. Do prevahy sa dostáva objednávková tvorba, čím trpela dramaturgia, tolerancia voči bezduchým námetom, schematizmus v spracovaní scenárov (''Uspávanka'', 1970, ''Myška Plyška'', 1971). Zatiaľ čo v príprave televíznych filmov býval tak námet a dramaturgická scenáristika slabým článkom, v animovanej tvorbe štúdia Slovenskej filmovej tvorby bol práve námet kľúčom k úspechu (''Vlk a kozliatka'', 1975, ''Jablko'', 1977). Knižné vydania a pôvodné literárne predlohy boli špeciálne pripravované pre film (''O nezbednom kapríkovi'', 1972). Medzi televízne seriáli patria ''O baranovi a ovečke'' (1972- – 1976), ''Širokáň, Bystráň, Dlháň'' (1977- – 1978), alebo ''Majster Kristián'' (1979). Vo vývine slovenského animovaného filmu prevládajú práce zábavného charakteru. To sa týkalo aj diel s vážnejšou tématikou, ako napríklad v dielach Ivana Popoviča. Medzi paradoxy v tvorbe 70. rokov patril vzťah k filmovej satire. Kritika ostáva na úrovni jednotlivca, nikdy neprekračuje hranice podstaty v systéme rodiacom problémy. Rieši sa životné prostredie (''Turista'', 1972), medziľudské vzťahy, etika. Svoju tvorbu zahájilizačali už v 60. rokoch Ivan Popovič a Jaroslava Havettová. Spolu nakrútili začiatkom 70. rokov významný film ''Socha'' (1970), ktorý možno charakterizovať ako animovaný "arsfilm." Sochár hľadá v kameni sochu, pretože už Michelangelo povedal, že socha je ukrytá v každej skale. Havettová tu kritizuje dogmatizmus.

Sedemdesiate roky, najmä ich začiatok, boli zložitým spoločenským obdobím. Angažovanosť mala prísne metodické vymedzenie. Animovaný film, keďže pracoval s výtvarným materiálom, mal pozíciu o to zložitejšiu. Negatívne prijímaný bol čierny humor, absurdita, expresívna skratka, nadsadenie, čiže prostriedky vlastné animovanej filmovej reči. Napriek tomu badať spoločensko kritický pohyb v animovanej tvorbe 70. rokov. Potrebné bolo v dielach v tejto represívnej dobe namiesto priamočiarosti použitie symboliky a významov.

V plodných sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch natočil sériu o ''Jankovi Hraškovi'' (1972- – 1986), ovplyvneného folklórom a ľudovými motívmi. Využil tu už svoju fantáziu, keď sa postupne viac odkláňal od predlohy. Ľudový hrdina Jánošík sa objavuje v diele ''Zbojník Jurko'' (1976), ktorého tvoril dva roky. Jedná saIde o rýdzo autorský, prvý celovečerný animovaný slovenský film. Ľudové piesne transformoval do filmu skladateľ Juraj Lexmann. Kubal sa v 70. rokoch vyhýba sentimentalite, naopak využíva dejovú skratku, je parodický a ironický. Najpredávanejším slovenským filmom sa stal ''Šach'' (1973). Je to reakcia na domáce spoločenské vzťahy, kde je zobrazený človek ako pešiak. Film stojí na rozhraní "arsfilmu" a grotesky. Politicky ladené sú aj filmy ''Kino'' (1977) a ''Rebrík'' (1978), predstavujúci hlbší ponor do ľudských vzťahov. Ďalej natočil filmy ''Prezent'' (1976), kritizujúci úplatkárstvo a ''Jedináčik'' (1979) vystavujúceho na pranier pseudovýchovné postupy a protekcionizmus. Ako kresliar a animátor sa predstavil vo filmoch ''Turista'' (1972), alebo ''Horí'' (1976). Kubalových filmových hrdinov môžeme nazvať deťmi svojej doby.

Od konca 70. rokov je pre náš animovaný film charakteristická diferenciácia výtvarných prejavov a literárnych žánrov. Animovaná tvorba začína disponovať výtvarníkmi špecializovanými na film. Výrazný podiel na celkových výsledkoch animovanej tvorby má naďalej televízia a preferovanie filmových seriálov. Medzi filmami tak dominuje rozprávka, často moderná, parodizujúca klasické príbehy, alebo zaoberajúca sa javmi blízkymi súčasnému divákovi. Spolu s príchodom výtvarníkov z oblasti novinovej kresby do sféry animovaného filmu zaznamenala zvýšený výskyt satirická tématika. Podobne ako v rokoch sedemdesiatych však kritika bola možná iba po určitú hranicu. Kritizovala sa byrokracia, nedobré medziľudské vzťahy a verejné veci. Nikdy však epicentrum ich strojcov (napr. satirické filmy ''Posledný kameň'', ''Blcha a slon'', ''Telefón'', ''Vyššia hra''). Kresliarsky vďačná bola postava zosmiešneného úradníka, prostredníctvom ktorej sa kritizoval karierizmus. V 80. rokoch zaznamenal intenzívny rozvoj bábkový film.

Viktor Kubal zahájilzačal 80. roky filmom ''Krvavá pani'' (1980), viac svojráznou paródiou, ako autentickou legendou o Čachtickom hrade. Je tu vidieť vysoké majstrovstvo tvorcu pri práci s detailom, ruchmi a hudbou. Za malé veľdielo je považovaný film ''Na pravé poludnie'' (1988), odkazujúce na slávny rovnomenný western. Odohráva sa v jednom úrade, kde došiel atrament. Kubal sa pri animácii inšpiroval kubizmom, používa ironický nadhľad a kritizuje byrokraciu. Podobne vyznieva aj politicky ladený ''Idol'' (1989), v ktorom hrdina odkopáva s úľavou z vysokej skaly bustu štátnika. Kubal sa tu začína vyrovnávať s novou porevolučnou realitou. Viaceré iné jeho diela patria medzi tvorbu pre deti.

Slovenská animácia bola vždy silne orientovaná na detského diváka. Predstavovali zhruba dve tretiny celkovej produkcie. Najvýznamnejším autorom pre deti v rámci animácie bol Viktor Kubal. Okrem ''Janka Hraška'' nakrútil ''Príbehy z Kocúrkova'', dobrodružstvá ''Panáka z križovatky'', ''Janíka na ceste''. Kubal rátal s detskou inteligenciou a fantáziou. ''Marcipánová komédia'' (1987) je parafráza na rozprávku o Jankovi a Marienke. Osobité miesto má aj seriál o ''Bábätku'' (1987- – 1990), na ktorom sa režijne podieľali Vladimír Malík z bratislavského štúdia a Penčo Kunčev zo Sofie. Významné miesto v tvorbe pre deti zastupovali večerníčky Slovenskej televízie (napr. ''Utieračik'', ''Biela Barborka'', ''O Valibukovi'', ''Dada, Dodo'', ''Kuk a Bubu''). Pracovali na nich mnohí režiséri a animátori ako M. Trajterová, D. Bučanová, O. Potroková, J. Baran, J. Blechová, M. Jaššo, Z. Vejchodská, alebo V. Takáčová. Večerníčky boli natáčané buď s jednoduchou fabulou (''Najmenší hrdinovia'', 1980- – 1989, r. Jurišič), alebo aj náročnejšie, s diferencovanejším adresátom (''Bratislavské rozprávky'', 1990- – 1995, r. Slivka). Nakrútený bol aj večerníček pre dospelých, kde bol hlavnou postavou dobrácky Deduško, známy zo zvučky (''Deduško Casanova'', ''Deduško a vamp'', ''Deduško a Venuša'', 1983- – 1989), v réžii Viktora Kubala. V televízii bola presila príbehov z ríše zvieratiek, čo viedlo k znižovaniu ich pútavosti.

Pokusy o bábkový film siahajú do 50. rokov, kedy Bohdan Slavík navrhol bábkový ''Rok na dedine''. V 60. rokoch sa Ján Chlebík a Kazimír Barlík snažili o bábkovú animáciu, avšakale šlo iba pokusy, ktoré neovplyvnili ďalší vývoj. Na Kolibe už existovali technické predpoklady pre tvorbu bábkového filmu. Nakrúcali sa fázový pohyb makiet tankov a áut, požiare na maketách domov, známy bol kolibský vecný trik a kvalitne boli vybavené remeselnícke dielne. Chýbali však animátori.

Ďalším významným predstaviteľom bábkovej tvorby bola Helena Slavíková- Rabarová. Jej najdôležitejším dielom je cyklus ''Maľovánky- spievanky'' (1982- – 1989), kde mapuje ľudové zvyky, piesne a rečňovačky spojené s detským folklórom. Jednotlivé diely sa nazývajú ''Predjarie'', ''Jar'', ''Leto'', ''Jeseň'', ''Zima''. Dôležitá tu bola hudba Svetozára Stračinu. Významným dielom bola ''Drotárska púť'' (1992) s použitím originálnych artefaktov drotárskeho remesla.

Do vývoja slovenského bábkového filmu prispel aj český režisér Jan Švankmajer filmom ''Do pivnice'' (1983). Medzi významných tvorcov bábkového filmu patril výtvarník Koloman Leššo alebo kameraman Milan Peťovský.

Po revolúcii v roku 1989 sa výrazne zmenila forma investovania i výrobné prostredie autorov. Štátom financovaný film prostredníctvom Slovenskej filmovej tvorby a Slovenskej televízie zostal bez peňazí a technického zázemia kolibských štúdií. Pohyb financií v cykle investor – autor – producent – štáb – distribútor – vysielateľ – obecenstvo – investor sa spomalil a takmer zastavil. V roku 1991 dochádza k radikálnemu zrušeniu monopolnej inštitúcie Slovenskej filmovej tvorby, čo má veľké následky. SFT je sprivatizovaná pomocou kupónovej privatizácie. Rozhodnutím ministerstva kultúry z 2. apríla 1992 bol zrušený štátny podnik SFT bez likvidácie dňom 30. apríla 1992.

O animovanú tvorbu sa naďalej zaujímala iba Slovenská televízia. Napriek spomenutým problémom bolo na začiatku 90. rokov stále veľa objednávok na večerníčky, a tak bývalí zamestnanci Kresleného filmu zakladali vlastné štúdiá. Väčšina však nevedela prejsť na nový kapitalistický trh, a tak s činnosťou skončila, keď ustali objednávky Slovenskej televízie. Tie neustále klesali až do roku 2000, kedy sa výroba animovaných filmov pre deti takmer úplne zastavila. Tento stav, až na niekoľko projektov, trvá prakticky dodnes. Najväčšiu adaptabilnú schopnosť preukázalo štúdio Jaroslava Barana Animoline (pôvodne Interline). Stratégia štúdia spočíva v zamestnávaní väčšieho počtu špecializovaných zamestnancov, čo ponúka kvantitatívne a kvalitatívne výhody. Ďalšia skupina animátorov pracuje na reklamách, alebo pre zahraničné produkcie. Postupne sa vymenila generácia tvorcov a pretrhli sa partnerské vzťahy s českými štúdiami. Televízna animovaná produkcia je nevyrovnaná. V roku 1992 zaniká kolibské štúdio Animofilm, niektoré projekty z neho prechádzajú do televízie, ako osemdielna séria ''Rozprávky z celého sveta'' (1992- – 1994, Monika Trajterová, Tomáš Čepek), alebo ''Bratislavské rozprávky'' (1991- – 1995, Urc, Slivka). Ten je vrcholom televíznej animovanej produkcie. Nakrútila sa rozsiahla séria ''Jurošík'' (1991- – 1992, Jaroslav Baran) pre detského diváka. Medzi ďalšie diela patria ''Drotárska púť'' (1992, Helena Slavíková-Rabárová), alebo séria ''Hlinené rozprávky'' (1994- – 1995, František Jurišič). Dokumentarista Martin Šindelka natočil animovaný 11 minútový dokumentárny experiment ''Veľká potreba'' (1992). Bol nasnímaný technikou pixilácie. Jana Blechová, Marián Jaššo, Jaroslav Baran (štúdio Animoline), Ivan Popovič (štúdio My Studio) sa venujú reklamám. Zavedené medzinárodné festivaly Cena Dunaja a Bienále animácie Bratislava sú orientované na detskú tvorbu.

Od roku 1988 po dnešok vzniklo na Slovensku alebo v réžii slovenských tvorcov okolo 60 videoklipov. Väčšina z nich však až po roku 2005. Za prvý videoklip, natočený na našom území Slovenska, môžeme považovať krátky animovaný film ''Pieseň'' Jaroslavy Havettovej a Ivana Popoviča z roku 1969. Ten však nezodpovedá definícii videoklipu ako nástroja propagácie hudby a nestojí z ním žiadna kapela, ktorá by ho vyhlásila za svoj. Je charakterizovaný ako animáciu na pieseň Waldemara Matušku a Heleny Vondráčkovej ''To se nikto nedoví''. V roku 1988 bol nakrútený videoklip k piesni Dariny Rolincovej ''Čo o mne vieš'' s rozpohybovanými kresbami karikaturistu Alana Lesyka. Výtvarník a animátor Ondrej Rudavský sa vracia po pobyte v USA a práci na videoklipoch pre zahraničných interpretoch na Slovensko a v rokoch 2002, 2004 a 2005 tvorí klipy pre skupiny Žena z Lesoparku ''About the thing'', Janu Kirschner ''Na čiernom koni'' a Richarda Mullera ''Sníh''. V roku 1995 vzniká prvý slovenský v počítači animovaný videoklip pre pieseň Petra Lipu ''Balada o štyroch koňoch'' v réžii Mariána Ferka a Andrey Leporisovej. V roku 1997 boli nakrútené videoklipy pre skupinu Gladiátor ''Slovenská'' (r. Karol Vosátko) a pre skupinu Hex ''Vetroň'' (r. Ivan Derevenec, Milan Prekop, Juraj Krumpolec). Derevenec, Krumpolec a Martin Gallovský v roku 2000 vytvorili klip pre skupinu Malevil ''Železný muž''. Patrik Pašš nakrútil od roku 2000 viacero videoklipov, napríklad ''Ticho'' (2000) pre skupinu Para a ''Dve Líšky'' (2003) Richarda Mullera. Pre Janu Kirschner točí klip ''So životom v ohrození'' (2002), pre skupinu No Name ''Stromy'' (2006) a ''O šťastí'' (2008). Nápaditými dielami sú klipy ''Čiara'' (2010) Richarda Mullera od Martina Hudáka, alebo ''Zé Dos frangos'' (2001) kapely MySoul.com. Technicky náročnou animáciou je klip skupiny Hudba z Marsu ''Goro biely pes'' (2011) Roberta Szegényiho. Absolvent ateliéru animovanej tvorby na FTF VŠMU Andrej Kolenčík natočil v roku 2008 videoklip ''Nanuk'' pre české zoskupenie Dva a v roku 2011 pre Divné semená videoklip ''Moog in Mood''. Ďalším absolventom, pracujúcim nielen na tomto poli, je Jaroslav Vaľko, známy videoklipmi pre Komajotu ''Anjel'' (2008) a ''Sedem nocí'' (2009). Najvýraznejšími tvorcami na poli animácie videoklipov sú v súčasnosti Michaela Čopíková a Veronika Obertová so svojim štúdiom Ové pictures. Obertová nakrútila pre Zdenku Prednú klip k piesni ''Na povrázku'' (2010). Spolu nakrútili pre skupinu Lavagance klip ''Butterfly'' (2008), ich najnáročnejším dielom je ''O láske nepoznanej'' Jany Kirschner (2012). Eva Delinčáková sa presadila prácou na klipe pre skupinu Longital ''Von Von'' (2011).

Po roku 2000 sa niektoré krátkometrážne diela študentov a absolventov VŠMU dostali do distribúcie. Tie však majú slabší komerčný potenciál. Aj preto na Slovensku dnes neexistuje človek, ktorého by živila len autorská animátorská práca. Ako prvý sa dostal do povedomia verejnosti Michal Struss. V roku 2000 ho za jeho film ''V kocke'' nominovali na študentského Oscara. Film Ivany Laučíkovej a Martina Snopeka ''Posledný autobus'' (2011) vyhral Grand Prix na Á-čkovom festivale krátkych filmov v Tampere. Jej spoločnosť pracovala na filme Ivany Šebestovej ''Sneh'' (2013) a vydáva časopis Homo Felix. Šebestová realizovala v roku 2007 film ''Štyri'' a v súčsnosti vyučuje budúcich animátorov na VŠMU. Katarína Kerekesová pripravuje v roku 2015 dokončiť novú večerníčkovú sériu ''Mimi a Líza''. Jej priekopníckym dielom sú ''Kamene'', inovatívny bábkový muzikál z roku 2010. Vanda Raýmanová je autorkou filmu pre deti ''Kto je tam?'' (2010), na ktorom spolupracovala s animátorkou Gabikou Klaučovou. V súčasnosti pripravuje krátku hudobnú komédiu ''Bob a Mia'', momentálne kompletne pripravenú do výroby.

VŠMU okolo roku 2001 škola prestala nakrúcať študentské filmy na filmovú surovinu. Týchto tvorcov, venujúcich sa digitálnej animácii, nazývame druhou generáciou absolventov. Druhú generáciu VŠMU predstavujú hlavne animátori aktívni v organizovaní medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča v Žiline, napríklad Andrej Kolenčík, Peter Budinský, Alica Gurínová a Michaela Čopíková, ktorá založila spolu so študentkou z VŠVU Veronikou Obertovou štúdio Ové Pictures. Prvá natočila oceňovaný film ''About socks and love'', druhá Viliam a spoločný film ''Dust and Glitter'' (2001). Autori Jakub Kroner a Martin Capovčák vytvorili prvý slovenský animovaný sitcom pre televíziu JOJ ''Lokal TV'' (2011). Spoločným znakom tejto generácie animátorov je intermedialita. Využívajú estetiku videohier.

* Kolenčík, Juraj: rozhovor Raýmanová, Struss, In: HOMO FELIX, 1/2010, s. 59- – 61

* Macek, Václav: 1297254000 Sk, 1. časť, (Myslím si), In: Filmpress, 17. 1.2011 2011