Kňaz (Slovania): Rozdiel medzi revíziami

Výraz je prvýkrát doložený v arabskom texte Ibna Churdádbiha, ktorý (asi) v roku [[846]] v odseku, ktorý sa zaoberá názvami najvyšších vládcov v jednotlivých štátoch sveta (spomína sa napr. [[Byzancia]] -  – básíl, [[Perzia]] -  – kisrá atď.), výslovne píše, že „kráľ Slovanov sa volá knáz“ (výraz „kráľ Slovanov“ znie v origináli: „malik as-Sakálib (a)“). Zo staroslovienskych textov sa výraz vyskytuje najmä v ''[[Život Konštantínov|Živote Konštantína]]'', ''[[Život Metodov|Živote Metoda]]'', ''[[Napomenutie k vladárom|Napomenutí vladárom]]'' a ''Traktáte mnícha Chrabra o slovanských písmenách''. Zaujímavá je v tejto súvislosti najmä zmienka v Živ. Konštantína v kap. 14, kde sa výraz spomína jednak vo význame najvyšší vládca (Rastislav ako moravský „kňaz“) a jednak súčasne vo význame urodzený veľmož (Rastislav sa poradil so svojimi „kňazmi“). Tomuto významu je blízke dnešné hornolužické slovo knez, ktoré znamená pán, a staré slovenské slovo kňahyňa, ktoré znamenalo urodzená, šľachtičná. Ohľadom rozdielu medzi výrazmi knieža a vojvoda treba dodať, že „kňaz“ (vo význame najvyšší vládca) mal často špeciálne na bojové účely zástupcu označovaného ako vojvoda.<ref>{{Citácia knihy

V oblasti bývalej veľkej Juhoslávie je najstarší doklad (v podobe knez) až zo začiatku 12. storočia na hlaholskej tabuli známej ako Baščanska ploča. Od konca 12. storočia sa potom slovo v podobe knez vyskytuje už v početných latinských a cyrilských textoch. V latinských textoch od 12. storočia sa slovo buď uvádza v slovanskej podobe, alebo sa výlučne prekladá slovom „comes“. Posledný nezávislý vládca Dukljy (Zety) Michal mal v 12. storočí titul veliki knez (lat. comes magnus). Titul knez či veliky knez mali v oblasti Srbska a Bosny aj príbuzní vládcu, ktorí ho zastupovali na určitom území. Zo srbského dvora je známy aj titul comes camerarius a z Bosny comes curialis (dvorski knez). Od 12. storočia titul knez (lat. ''comes'') mali aj najvyšší predstavitelia dalmátskych miest (t. j. zástupcovia jednak kráľa, ktorému podliehali, a jednak obce). V Srbsku, Bosne a Chorvátsku 13. a 14. storočia mali titul knez mnohí teritoriálni vládcovia.<ref>Blagojevič, M.: Knez in: ''Lexikon des Mittelalters'', CD-ROM-Ausgabe, Verlag J. B. Metzler, 2000</ref>

U východných Slovanov sú najstaršie ojedinelé doklady z 10. storočia (zmluvy s Byzantskou ríšou) a z 11. storočia (nekrologické správy o kyjevských vládcoch). Od 12. storočia sú už doklady časté, napríklad v [[Nestorova kronika|Nestorovej kronike]] (12. stor.), ktorá spolu s ďalšími dobovými ruskými kronikami výraz kъňazь (či kňazъ) bohato používa aj spätne na ruské dejiny od 9. storočia -  – spočiatku ako označenie pána hradu či len pána družiny. V ruských textoch sa spomína najmä hlavné knieža so sídlom v Kyjeve (často, najmä neskôr, v podobe velikij kъňazь -  – veľkoknieža) a súčasne tzv. údelné kniežatá, sídliace v ostatných hradoch.<ref name="s316"/><ref>Rüß, H.:Knjaz' in: ''Lexikon des Mittelalters'', CD-ROM-Ausgabe, Verlag J. B. Metzler, 2000</ref><ref>Rüß, H.: Großfürst in: ''Lexikon des Mittelalters'', CD-ROM-Ausgabe, Verlag J. B. Metzler, 2000</ref>

Podľa starších názorov praslovanské slovo kъnędzь (iný prepis: kъneNdzь) pochádza z pragermánskeho slova *kuningaz alebo gótskeho *kuniggs (odtiaľ napr. starohornonemecky kuning a nemecky König = kráľ, alebo anglicky king = kráľ).<ref>napr. [http://vasmer.narod.ru/p286.htm napr.]</ref>

| strany = 88- – 90

| strany = 132- – 133