Maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt: Rozdiel medzi revíziami

14. marca 1939 vznikla [[prvá Slovenská republika]]. 15. marca Maďarsko zaútočilo na Karpatskú Ukrajinu, kde narazilo na odpor jednotiek bývalej česko-slovenskej armády. Tie na rozkaz generála [[Lev Prchala|Leva Prchalu]] zastavili odpor a stiahli sa na Slovensko a do Rumunska. Maďarsko tak získalo časť výstroje a výzbroje č.-s. armády a otvoril sa mu nový, nebezpečný útočný smer, s ktorým nepočítal žiadny z predošlých operačných plánov obrany<ref name="dejiny14">{{harvbz|Cséfalvay|2008|st=14}}</ref>. Jednotky, ktoré ustúpili z Karpatskej Ukrajiny obranu východného Slovenska významne neposilnili, pretože pozostávali najmä z českých dôstojníkov a mužstva, ktorí boli po rozpade spoločného štátu odsúvaní domov. Armáda nového štátu sa začínala ešte len formovať a to za veľmi nepriaznivých okolností. Zastúpenie slovenských dôstojníkov v bývalej č.-s. armáde bolo minimálne (3,4 % k augustu 1938)<ref name="dejiny14"/>, odsun českých vojakov spôsoboval dopravné problémy a časť západného Slovenska navyše obsadila nemecká armáda, ktorá rabovala vojenské sklady.

Nový minister národnej obrany ppl. gšt. [[Ferdinand Čatloš]] si bol vedomý nebezpečenstva situácie a ešte 15. marca vydal rozkaz na vypracovanie plánov zabezpečenia hraníc s Maďarskom a Poľskom. V rovnaký deň začala mobilizácia prvého sledu zálohy (ročníky 1932{{--}}1936), ktorá sa zatiaľ vzhľadom na problémy po rozpade č.-s. armády týkala iba východných okresov. Obranou východného Slovenska bol poverený ppl. gšt. [[Augustín Malár]]. V reakcii na pokračujúce pokusy o narúšanie hraníc maďarskými jednotkami nariadil nový veliteľ [[Hlinkova garda|Hlinkovej gardy]] [[Alexander Mach]] celoštátnu brannú pohotovosť. Garda formovala strážne a pochôdzkové oddiely, neskôr sa začala sporadicky zapájať do ochrany štátnych hraníc. Prekvapujúce uznanie Slovenska Maďarskom dávalo nádej, že hranice budú zabezpečené, ale nie natoľko, aby to zastavilo vojenské prípravy.

Maďarsko, ak chcelo využiť situáciu, muselo konať rýchlo a to aj vzhľadom na pripravovaný podpis ochrannej slovensko-nemeckej zmluvy. Vypracované malo dve koncepcie. Cieľom tzv. "malého riešenia" bolo obsadenie najvýchodnejšej časti Slovenska do hĺbky 10{{--}}15 km. "Veľké riešenie" počítalo s rozšírením útoku a obsadením východného Slovenska až po [[Poprad]]. Poľsko bolo maďarskej agresii naklonené a podporovalo cieľ čo najväčších územných ziskov<ref>{{harvbz|Deák|1993|st=14}}</ref>. Maďarsko situáciu ďalej konzultovalo s Nemeckom a predložilo mu "malé riešenie", ktoré odôvodňovalo tým, že hranica medzi Slovenskom a Karpatskou Ukrajinou je sporná, obyvateľstvo je prevažne rusínske a zároveň aj rôznymi strategickými a operačnými potrebami. 18. marca oznámil neskorší nemecký generálny konzul Ernst von Druffel ministerstvu zahraničných vecí, aby Slovensko nekládlo odpor Maďarsku pri úprave hraníc v priestore rieky [[Uh]].

22. marca (deň pred útokom) Slovensko opustili posledné transporty českých vojakov. Po ich odchode zostali veľkosti plukov zredukované z pôvodných 20002 000{{-3000-}}3 000 mužov na 70{{--}}400. Svoju prácu zároveň dokončila spoločná slovensko-maďarská rozhraničovacia komisia, ktorá potvrdila staronovú hranicu.<ref name="dejiny14"/>

Maďarská armáda začala útok v skorých ranných hodinách 23. marca 1939. Jej jednotky postupovali vo viacerých prúdoch v smeroch [[Veľké Berezné]] - [[Ulič]] - [[Starina]], [[Malé Berezné]] - [[Ubľa]] - [[Stakčín]] a [[Užhorod]] - [[Tibava]] - [[Sobrance]]<ref name="simunic31">{{harvbz|Šimunič|1993|st=31}}</ref>. Najsilnejší bol tretí prúd za podpory tankov, obrnených vozidiel, protilietadlového a protitankového delostrelectva, ktorý už o 8:00 dosiahol Sobrance a rozvinul sa 4 km východne od mesta. Mnohé pohraničné stanovištia boli získané bez boja a slovenské jednotky boli odzbrojované, nakoľko bez ťažkých zbraní nedokázali klásť odpor. Na viacerých miestach maďarské jednotky postupovali na čele s bielou zástavou, na znak toho, že chcú obsadiť vytýčenú hranicu bez boja<ref name="dejiny15">{{harvbz|Cséfalvay|2008|st=15}}</ref> (operácia sa mala údajne diať so súhlasom slovenskej vlády). Maďarská armáda celkovo prenikla 10{{--}}20 km do slovenského pohraničia. Slovensko ešte dopoludnia adresovalo Maďarsku protestnú nótu, na ktorú Maďarsko najprv neodpovedalo a neskôr vyhlásilo, že na východnom Slovensku nevykonáva žiadnu operáciu. Už 23. marca dosiahli maďarské jednotky líniu, ktorá mala byť považovaná za novú hranicu. Maďarsko sa následne neúspešne pokúšalo konflikt zastaviť a presadiť mierové riešenie.<ref name="dejiny15"/>

Útok vyvolal na Slovensku všeobecnú vlnu odporu, odhodlanie brániť vlasť a urýchlil formovanie jeho armády. Velenie slovenskej armády nariadilo od skorých ranných hodín 24. marca ofenzívne operácie s cieľom zatlačiť agresora späť. Vzhľadom na celkovú situáciu vyzval Malár ako veliteľ východnej skupiny zvyšných českých dôstojníkov, ktorí mali nejaký vzťah k Slovensku, aby v slovenskej armáde zostali. Časť z nich tak skutočne urobila a mnohí sa v bojoch vyznamenali.<ref name="simunic31"/> Ministerstvo národnej obrany ďalej povolilo vyzbrojenie Hlinkovej gardy v regiónoch, v ktorých neboli mobilizované odvodové ročníky 1932{{--}}1936. Tá pomocou vlastnej organizačnej štruktúry mobilizovala 27 682 vojakov a 21 703 obrancov - nevojakov<ref name="dejiny16">{{harvbz|Cséfalvay|2008|st=16}}</ref>. Jednotky HG na ohrozených územiach boli podriadené vojenskému veleniu. Vzhľadom na skoré prímerie HG v týchto počtoch do priamych bojov nezasiahla. Účasť HG sa samozrejme neobišla bez rôznych excesov a výtržností najmä proti Čechom, Židom a bývalým politickým oponentom (vzhľadom na jej radikalizáciu vláda neskôr presadila jej opätovné odzbrojenie).