Eugène Delacroix: Rozdiel medzi revíziami

== Život a dieloŽivotopis ==

Eugéne DelacroixNarodil sa narodil v [[Saint-Maurice (Val-de-Marne)|Saint-Maurice-Charenton]] pri [[Paríž]]i. V detstve žil v [[Marseille]] a v [[Bordeaux (mesto)|Bordeaux]], kde bol Charles Delacroix, manžel jeho matky, rodenej Oeben, [[Napoleon Bonaparte|NapoleonovýmNapoleonovym]] [[Prefektúra|prefektom]]. Charles-François Delacroix bol tiež ministrom zahraničných vecí a poznal sa s predpokladaným biologickým otcom budúceho maliara [[Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord]]om, o ktorom sa šepkalo v Paríži, že je otcom maliara.

Po smrti Charlese Delacroixa roku [[1805]] sa Delacroixova matka odsťahovala s deťmi do Paríža. Tam vstúpil Eugène do cisárskeho lýcea, kde bol jedným z najnadanejších žiakov. Koncom roku [[1815]], keď mu zomrela matka, vstúpil do ateliéru oficiálneho maliara, napodobiteľa maliara [[Jacques-Louis David|Davida]], [[Pierre-Narcisse Guérin]]a, ale Delacroixa viac priťahoval farbistý a bohatý štýl flámského maliara [[Peter Paul Rubens|Petra-Paula Rubensa]] a romantický štýl Delacroixovho staršieho spolužiaka [[Théodor Géricault|Théodora Géricaulta]], ktorého práce spadali do začínajúceho romantizmu. Veľmi však obdivoval tiež benátskych majstrov, napríklad [[Tintoretto|Tintoretta]] či [[Paolo Veronese|Veroneseho]], ktorého striebristú škálu farieb hlboko obdivoval. V roku [[1822]] vystavil na „Salóne“ svoju „Dantovu Bárku“, ktorá vzbudila mnohé úškrny, ale i nadšenie, okrem toho toto plátno obdivoval [[Baron Antoine-Jean Gros]], ktorého napoleonské scenérie bitiek uznával Delacroix pre ich pestrý kolorit. Roku [[1824]] vystavoval Delacroix na „Salóne“ znova, tentokrát obraz „Vraždenie na Chiu“, čo bolo dielo, ktoré manifestovalo [[romantizmus]] a tvorilo úplný protiklad k rafaelovskému „Sľubu Ľudovíta XIII.“ od maliarovho rivala, klasicistu [[Jean Auguste Dominique Ingres|Ingresa]] a spôsobil nezmieriteľnú roztržku medzi oboma umelcami.

V rokoch 1824 - [[1828]] Delacroix často pobýval v [[Anglicko|Anglicku]], kde ho uchvátili farby anglických maliarov [[John Constable|Constabla]] a [[Richard Parkes Bonington|Boningtona]]. Obdivoval najmä ich jemnú akvarelovú techniku a s jedným z nich, Boningtonom, sa priatelil. Tiež ho zaujal vtedy módny portrétista [[Thomas Lawrence]]. Po návrate vystavoval v „Salóne“ obraz „Sardanapalova smrť“, ktorý vyvolal svojím divokým poňatím vzrušenú debatu. Niektorí teoretici, napríklad neskorší prvý prezident republiky [[Adolphe Thiers|Thiers]], dokázali Delacroixovu novosť pochopiť. Na druhej strane bol povolaný ministrom pre krásne umenie S. Rochefoucauldom, ktorý mu oznámil, že ak chce mať podiel na uznaní vlády, musí maľovať ináč. Ale Delacroix bol rozhodnutý vytrvať vo svojom novom štýle.

V roku [[1830]] vytvoril obraz „[[Sloboda vedie ľud na barikády]]“, ktorým sa prihlásil k revolučným myšlienkam. Delacroix videl v revolúcii odsúdenie spiatočníckej minulosti. V roku [[1832]] sa vydal na cestu do [[Afrika|Afriky]], aby spoznal život [[Orient]]u, ktorý začal byť rovnako ako [[Japonsko]] v [[Európa|Európe]] populárny. V Afrike nakreslil mnoho vynikajúcich skíc ako inšpirácia pre budúce obrazy, ktoré dokazujú akým bol skvelým kresliarom.

V roku [[1846]] dokončil Bibliotéku v [[Luxemburský palác|Luxemburskom paláci]], v roku [[1849]] pracoval na výzdobe „Apollónovej galérie“ v [[Louvre|Louvri]] a v rokoch [[1853]]-[[1861]] pracoval na freskách v [[kostole Saint Sulpice]] v Paríži.

Zomrel 13. augusta [[1863]] v Paríži. Jeho odkaz rozvinuli neskôr [[Paul Cézanne|Cézanne]], [[Auguste Renoir|Renoir]], [[Van Gogh]] a [[Pablo Picasso|Picasso]].