Norimberský proces: Rozdiel medzi revíziami

Informácie o otrasných [[vojnové zločiny|vojnových zločinoch]] nacistického Nemecka prenikali na verejnosť už v priebehu [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. V krajinách Západnej Európy a USA verejnosť aj politické špičky hodlali obžalovať zodpovedných nacistických politikov za rozpútenierozpútanie vojny, zodpovednosť za letecké údery na obývané oblasti a civilné obyvateľstvo (neskôr vylúčené Londýnskou dohodou zo zoznamu vojnových zločinov) a vedenie [[neobmedzená ponorková vojna|neobmedzenej ponorkovej vojny]]. O krutých represáliách v okupovaných oblastiach, prenasledovaní a likvidácii Židov, či vojnových zajatcov v úvodných fázach vojny neexistovali takmer žiadne informácie. Keďže boje sa väčšinu vojny viedli hlavne na východoeruópskomvýchodoeurópskom bojisku, zverejňovanie informácii o nacistických zverstvách zostalo obmedzené na sovietske médiá. Veľká časť z nich bola prijímaná na západe s veľkou nedôverou ako sovietska [[propaganda]] a spočiatku im nebola venovaná veľká pozornosť. Dôvodom bol aj fakt, že bolo len málo západných novinárov, ktorí by mali na východný front prístup.<ref>Werth, A., 1969, Od Staligradu po Berlín. Epocha, Bratislava, 493 s.</ref> Každopádne už v priebehu roku 1942 varoval americký prezident [[Franklin Delano Roosevelt|Roosevelt]] nacistických vodcov, že po skončení vojny budú za svoje zločiny potrestaní, keď 7. októbra 1942 vyhlásil, že nacistickí vojnoví zločinci budú súdení tribunálom organizácie Spoločnosti národov.<ref name="Nolan">Nuremberg tribunal. in Nolan, C. J. (Ed.), 2010, The Concise Encyclopedia of World War II. ABC-CLIO, Santa Barbara, s. 802 - 803</ref>

Systém súdu bol zmesou anglo-saského a kontinentálneho spôsobu vedenia súdneho pojednávania. Obžalobu tvorilo 52 právnikov, paritne zastúpených z každej zo 4 krajín. Hlavným žalobcom bol [[Robert H. Jackson]] (USA), jeho asistentom bol [[Telford Taylor]]. Hlavným žalobcom za Spojené kráľovstvo bol Sir [[Hartley Shawcross]]. Jeho asistentamiasistentmi boli Sir [[David Maxwell-Fyfe]] a Sir [[John Wheeler-Bennett]]. Za ZSSR bol hlavným žalobcom [[Roman Andrejevič Rudenko|Roman Rudenko]]. Za Francúzsko boli žalobcami [[François de Menthon]] a [[Auguste Champetier de Ribes]].

Každá zo zúčastnených SpojenekýchSpojeneckých krajín počas príprav procesu mala zoznam najdôležitejších zločincov, ktorých súd požadovala. Tieto zoznamy by dovedna predstavovali 100 hlavných obvinených. Takýto proces však nebolo z praktických dôvodov možné viesť štandardným spôsobom. Bolo preto rozhodnuté súdiť iba nemeckých nacistov. Nakoniec bolo do užšieho zoznamu vybraných 24 hlavných predstaviteľov [[nacistické Nemecko|Tretej ríše]]. Na pojednávaní ich však bolo prítomných iba 21, pretože&nbsp;[[Adolf Hitler]],&nbsp;[[Heinrich Himmler]] a&nbsp;[[Joseph Goebbels]] spáchali samovraždu už pred jeho začiatkom. Hitlerov pobočník [[Martin Bormann]] súdený v neprítomnosti zahynul v posledných dňoch vojny, táto informácia však v roku 1945 nebola overená. [[Robert Ley]], vodca nemeckého pracovného frontu, spáchal samovraždu pred začiatkom procesu.