Mária Ferenčuhová: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 1 389 bajtov ,  pred 5 rokmi
ref., wl., kat., fixy, typografia
(ref., wl., kat., fixy, typografia)
| Popis portrétu =
| Dátum narodenia = {{dnv|1975|12|7}}
| Miesto narodenia = [[Bratislava]], [[SlovenskoČeskoslovenská socialistická republika|ČSSR]]
| Dátum úmrtia =
| Miesto úmrtia =
| Zamestnanie =
| Známa vďaka =
| Alma mater = [[Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení|Filmová a televízna fakulta]] [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave|Vysokej školy múzických umení v Bratislave]]
| Alma mater =
| Profesia =
| Aktívne roky = <!-- [[1900]]{{--}}[[1900]] -->
| Manžel = Jaroslav Ridzoň
| Partner =
| Deti =
}}
 
'''Mária Ridzoňová-Ferenčuhová''' (* [[7. december]] [[1975]], [[Bratislava]]) je slovenská poetka, prekladateľka, filmová kritička a teoretička.<ref name="litcentrum-profil">{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| autor =
| odkaz na autora =
| titul = Mária Ferenčuhová
| url = http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/maria-ferencuhova
| vydavateľ = Literárne informačné centrum
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 2016-11-07
| miesto = Bratislava
| jazyk =
}}
</ref>
 
== Životopis ==
Ako sama uviedla v rozhovore pre časopis ''[[.týždeň]]'', písaniu sa venuje už od čias základnej školy, no k poézii sa dostala až na hranici dospelosti, teda v 18 - 19 rokoch. „Až keď som ich začala písať do počítača, získala som správny odstup od patetických výkrikov, ba čo viac, zrazu mal text kontinuitu, smer, nebolo to len také zapisovanie myšlienkových pochodov utrápenej adolescentky. Textový editor ma zachránil, lebo uložiť slová za sebou rukou a definitívne je pre mňa skoro nemožné“.<ref>http://www.tyzden.sk/casopis/12936/maria-ferencuhova-divo-preskakujem-obrubniky/</ref>{{Citácia periodika
| priezvisko = Akácsová
| meno = Elena
| autor =
| odkaz na autora =
| titul = Mária Ferenčuhová: Divo preskakujem obrubníky
| periodikum = .týždeň
| odkaz na periodikum = .týždeň
| url = http://www.tyzden.sk/casopis/12936/maria-ferencuhova-divo-preskakujem-obrubniky/
| issn = 1336-653X
| vydavateľ = W PRESS
| miesto = Bratislava
| dátum = 2013-02-17
| dátum prístupu = 2016-11-07
}}
</ref>
 
Na [[Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení|Filmovej a televíznej fakulte]] [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave|Vysokej školy múzických umení v Bratislave]], kde v súčasnosti prednáša dejiny a teóriu dokumentárneho filmu, vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu (1995 {{- -}}2000). Na École des hautes études en sciences sociales v Paríži (2000 {{- -}}2001) študovala sciences du langage (vedy o reči), kde získala Diplôme d'études approfondies (v rámci zjednocovania VŠ školstva po roku [[2004]] označený ako ekvivalent magisterského diplomu). Neskôr pokračovala v doktorandskom štúdiu dejín a teórie filmu, televízie a rozhlasu opäť na Vysokej škole múzických umení a štúdium ukončila docentúrou z filmového umenia v roku [[2011]].
 
Pôsobila ako členka odbornej poroty na filmových festivaloch ArtfilmFest, [[Fest Anča]], MFDF Jihlava, Áčko, Early Melons, Jeden svet či Igric. Je tiež porotkyňou literárnej súťaže Medziriadky. Venuje sa prekladu z francúzskeho jazyka a od roku [[2000]] píše do filmovo-teoretického časopisu ''[[Kino-Ikon]]'', pričom do roku [[2003]] sa vo svojich textoch venovala najmä hranému filmu a problémom narácie a zobrazenia nezobraziteľného, francúzskemu dokumentárnemu filmu a filmovým esejám. Od roku [[2003]] pravidelne prispieva prieskumom rétorických mantinelov slovenského dokumentárneho filmu po roku [[1945]], ktorý je súčasťou národného projektu Digitálna audiovízia, ktorý od roku [[2011]] realizuje [[Slovenský filmový ústav|Slovenský filmový ústav (SFÚ)]] v spolupráci s [[Rozhlas a televízia Slovenska|Rozhlasom a televíziou Slovenska (RTVS)]].
 
== Charakteristika tvorby ==
Jazyk a obrazotvornosť je u Márii Ferenčuhovej charakteristická triezvosťou a vecnosťou, pričom ide o organizujúce, kontrolné zákonitosti jej tvorby. Písanie pre ňu znamená prácu, vnímanie, záznam. V poézii dominuje opis a enumerácia - Ferenčuhovej básne vypočítavajú, vypovedajú o rôznych percepciách či výjavoch zoradených buď za sebou alebo vedľa seba. Využíva pritom spravidla metonymický princíp, úzko súvisiaci s jej vzťahom k vizuálnym médiám - predovšetkým k filmu, ale aj k fotografii. V poetike Márii Ferenčuhovej sa často objavuje motív dýchania, urbánnosť, vlastný pohľad na realitu či kritika konformity. Do slovenskej poézie vniesla svojskú citlivosť pre detail.
 
V rámci filmovej vedy je Ferenčuhovej doménou dokumentárny film. Sústavné hodnotenie non-fiction produkcie, aj tej pre kiná, ale aj televíznej, jej zaručuje výnimočné miesto v spektre kritickej obce. Pre jej prístup by sa dala použiť fráza „ako veci fungujú“, ale súčasne aj „čo je vo veci“. Ferenčuhová pátra po drobnosti, ktorá rozhoduje o podobe diela - u Ostrochovského ''Gardy'' je to komentár, u Vojtekovho ''Tak ďaleko, tak blízko'' strih, ale aj osobité využívanie hudby či komentára (prirovnáva ho k ''Slepým láskam''). V jej texte nenájdeme žiadne klišé či frázy. Ferenčuhová sa v kritikách cieľavedome vzpiera mnohoznačnosti poetického textu, je vecná, triezva, niekedy takmer technicistná, v zmysle obvyklej stratégie dieťaťa, ktoré dovtedy rozoberá hračku, dokiaľ nezistí, ako funguje. Vďaka jej analýze vieme pochopiť, prečo je zážitok z diela taký, aký ho máme.<ref>Mišíková, Katarína - Ferenčuhová, Mária. ''Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská.'' VŠMU, Bratislava 2015. <nowiki>ISBN 978-80-89439-89-8</nowiki></ref>
 
== Tvorba ==
 
=== Básnická tvorba ===
Prvú básnickú zbierku ''Skryté titulky'' vydala talentovaná Mária Ferenčuhová v roku [[2003]]. Charakterizuje ju odvrátená strana videnia vlastnej skúsenosti, neuzavreté kapitoly, vyjadrenia objavov, protirečení a sklamaní. Ferenčuhová pracuje s poeticko- epickou gradáciou, postmodernými prvkami, formálnymi znakmi, segmentáciou a dekompozíciou. V jednotlivých básňach je prítomné aj čosi ako “filmový„filmový strih”, ktorý však na seba nesie literárnu podobu a pôsobí tak ako sonda do priestoru autorkinej duše. Texty ''Skrytých titulkov'' údajne vznikli ako poznámky na okraj neexistujúceho denníka v čase, keď Ferenčuhová žila v Paríži a neskôr v Prahe. Podľa jej slov „v“v oboch mestách dosť dlho na to, aby som tam sa necítila ako turistka, no príliš krátko na to, aby som v nich prestala byť cudzinkou“.<ref>http://www. name="litcentrum.sk/slovenski-spisovateliaprofil" /maria-ferencuhova</ref>
 
V roku [[2008]] vydala Mária Ferenčuhová svoju druhú básnickú zbierku s názvom ''Princíp neistoty''. Tentoraz odhaľuje smer pohybu od mestských priestorov k introspekcii a k udomácneniu. Štruktúru zbierky tvoria dlhšie básnické celky, ktoré sú tematicky prepojené. Ferenčuhová zvolila lyricko-epický spôsob písania a prostredníctvom fragmentov jednotlivých príbehov popisuje vnútorný, intímny svet. Prítomné sú motívy odcudzenia, hľadania či plynutia času. Mária Ferenčuhová vydala v rámci filmovo-teoretického záujmu aj publikáciu odborného charakteru.
 
Básnická tvorba Márie Ferenčuhovej sa v roku [[2010]] stala súčasťou tzv. koncertu poézie, teda multižánrového prepojenia poézie s hereckými interpretáciami (Lucia Rózsa Hurajová, Marek Majeský) a originálnymi hudobnými kompozíciami (Oskar Rózsa). Pod názvom ''Márnivé bubliny'' bolo vydané CD zostavené z básní viacerých súčasných slovenských autorov – okrem Ferenčuhovej išlo o poéziu Michala Habaja, Kataríny Kucbelovej, Valerija Kupku, Petra Macsovszkého, Nóry Ružičkovej, Martina Solotruka, Ľubice Somolayovej a Petra Šuleja. Polyfónne spojenie viacerých umeleckých disciplín a jeho dramaturgia tak tvorí nový kontext, významovú vrstvu, obrazy či metafory.
 
V roku [[2012]] vydala Ferenčuhová po niekoľkoročnej básnickej odmlke ďalšiu zbierku poézie ''Ohrozený druh''. Tá opäť čitateľsky zaujala svojou jednoduchosťou, silnou obrazotvornosťou, fragmentami konkrétnych príbehov, charakterom básnickej eseje a skromným postojom nasilu nevyčnievať. Kniha je rozdelená na štyri časti - ''Cesty'', ''Historky'', ''Fotografie'' a ''Ohrozený druh'', v ktorých sa opakovane striedajú motívy ako cestovanie na základe odpútať sa od jedného, stáleho miesta, pohyb, pohľad na seba samú, pozorovania či pocitu existenčného ohrozenia ľudského druhu smerujúce k znepokojivej apokalyptickej vízii.
 
Ferenčuhová sa v roku [[2012]] taktiež stala súčasťou diela ''Päť x päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie''. Ide o zbierku básní autorov na scéne po roku [[1989]] - okrem Ferenčuhovej Ivan Kolenič, Ján Litvák, Peter Milčák, Vladimír Puchala, Peter Macsovszky, Peter Šulej, Michal Habaj, Martin Solotruk, Andrej Hablák, Nóra Ružičková, Ľuboš Bendzák, Diana Tuyet-Lan Nguyen, Eva Lukáčová, Lucia Eggenhofferová, Marián Grupač, Peter Bilý, Ján Gavura, Katarína Kucbelová, Radoslav Tomáš, Marcela Veselková, Veronika Dianišková, Elena Hidvéghyová-Yung, Pavol Garan a Joe Palaščák. Cieľom antológie bolo predstaviť autorov mladšej strednej a najmladšej generácie (portréty autorov napísal Ján Gavura).
 
V roku [[2013]] prispela Mária Ferenčuhová svojou autorskou interpretáciou do publikácie ''Ako sa číta báseň (Dvadsaťsedem autorských interpretácií)'' zostavenou Petrom Milčákom a Mariánom Milčákom. Cieľom slovenských básnikov rôznych generácií (okrem Ferenčuhovej Ľuboš Bendzák, Jana Bodnárová, Miroslav Brück, Ľubomír Feldek, Mária Ferenčuhová, Róbert Gál, Ján Gavura, Andrej Hablák, Mila Haugová, Daniel Hevier, Igor Hochel, Karol Chmel, Rudolf Jurolek, Juraj Kuniak, Taťjana Lehenová, Marián Milčák, Peter Milčák, Anna Ondrejková, Joe Palaščák, Daniel Pastirčák, Dana Podracká, Stanislava Repar, Peter Repka, Nóra Ružičková, Ladislav Šimon a Ján Zambor) bolo prekonať interpretačnú krízu, neadekvátny rešpekt či odpor k básnickému textu. Problém sa pritom týka najmä stredoškolskej oblasti, ktorej sa autori takýmto spôsobom usilovali pomôcť a napísali dostatočne zrozumiteľné a inštruktívne úvahy nad vlastnými básňami.
 
=== Filmová veda ===
V knihe ''Odložený čas. Filmové pramene, históriografia, dokumentárny film'' (2009) sa venuje možnostiam zobrazovania vo filme, pričom kladie dôraz na dočasnosť filmových aktualít. Ferenčuhovej - ako filmovej bádateľke, je azda najviac blízky dokumentárny film, ktorý porovnáva s charakteristikami a aktuálnosťou historických textov. Pracuje predovšetkým s pojmami “dejiny”„dejiny” a “film”„film”, analyzuje vzťah filmovo-historický a naopak aj historicko-filmový. Publikácia je vlastne prepracovanou verziou jej doktorandskej práce ''Zobraziteľné a nezobraziteľné vo filme: fakt, udalosť, história''.
 
Ferenčuhová zostavila v 2014 publikáciu ''Dokumentárny film v krajinách V4''. Kolektív autorov (okrem Ferenčuhovej Lucie Česálková, Teréz Vincze, Anna Misiak, Balázs Varga, Martin Palúch, Mikolaj Jazdon a Žofia Bosáková) sa v nej venujú non-fiction produkciíi v krajinách dnešnej Vyšehradskej štvorky od roku [[1945]] až po súčasnosť, pričom ponúkajú štúdie o konkrétnych filmoch, žánroch a trendoch určujúcich podobu stredoeurópskej dokumentárnej kinematografie v danom období. Kniha je primárne určená študentom rovnomenného predmetu, ktorý na Mária Ferenčuhová vedie na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
 
Zborník ''Dokumentárny film v krajinách Vyšehradskej štvorky'' tvoria texty venujúce sa obdobiu od prelomu 40. a [[50. roky 20. storočia|50. rokov 20. storočia]] až po najaktuálnejšiu súčasnosť. Ich poradie je určované predovšetkým chro- nológiouchronológiou udalostí, ktorými autorky a autori rámcujú svoje uvažovanie o rôznych filmových fenoménoch. Od skúmania českého (a československého) kultúrneho prostredia na začiatku 50. rokov (Lucie Česálková, Jednej správně socialisticky!) tak prechádzame k prehľadu štýlov, tém a poetík slovenského dokumentárneho filmu 60. rokov (Mária Ferenčuhová, Formálne inovácie a tematické posuny alebo „Zlaté šesťdesiate“ v slovenskom dokumentárnom filme), a tento výrez zo slovenského filmu vzápätí porovnáme s dokumentárnymi filmami vznikajúcimi v Maďar- skuMaďarsku v období, ktoré vyvrcholilo vznikom progresívneho Štúdia Bélu Balázsa (Teréz Vincze, Pokusy o realitu). Pohľad na 60. až 80. roky dopĺňa štúdia o poľskom prostredí a o pomerne málo známej tvorbe doku- mentaristiekdokumentaristiek-žien (Anna Misiak, Pohľad na „svet bez žien“). Druhá časť textov sa už vzťahuje k obdobiu tesne pred rozrušením totalitných režimov a po ich páde. Od transformácie maďarského filmového priemyslu, ktorá sa začala už v roku [[1987]] a umožnila vznik množstva zaujímavých dokumentárnych filmov (Balázs Varga, Kolek- tívneKolektívne sebapoznanie. Maďarský film po páde železnej opony) prejdeme k transformácii slovenského filmového prostredia a jej dopadu na práce dokumentaristov v rokoch [[1990]][[1998]] (Martin Palúch, Reflexia spoločenských a politických premien v slovenskom dokumentárnom filme 90. rokov). Vzápätí sa presunieme k poprevratovému reflektovaniu minulosti i súčasnosti v mimoriadne rôznorodej a bohatej poľskej dokumentárnej tvorbe (Mikołaj Jazdon, Poľský dokumentárny film posledného štvrťstoročia) a napokon k súčasnému českému autorskému filmu a niektorým jeho najvýraznejším predstaviteľkám a predstaviteľom (Žofia Bosáková, Od observácie po performativitu: súčasný český dokument a jeho reflexia), aby ho opäť uzatvoril pohľad na slovenské audiovizuálne prostredie pred a po významnej systémovej zmene v oblasti podpo- rypodpory a financovania audiovizuálnych diel, ktorou bolo založenie Audiovi-[[Audiovizuálny zuálnehofond|Audiovizuálneho fondu]] (Žofia Bosáková, Súčasný slovenský dokumentárny film). Z metodologického hľadiska je súbor textov v zborníku dosť rôznorodý. Nájdeme v ňom prípadové štúdie venované jednému fenoménu, štúdie venujúce sa konkrétnym autorom a ich dielam, niektoré sa zameriavajú na premeny konkrétneho žánru, prípadne na variácie autorských štýlov v jednom období. Viacerí autori si volia širšiu prehľadovú perspektívu, pri ktorej hĺbkové analýzy a interpretácie ustupujú hľadaniu klasifikačného kľúča, či už sú ním spracúvané témy alebo spôsoby ich spracovania (voľba autorskej stratégie, metóda, poetika). Zborník nie je vyčerpávajúcim pohľadom na minulosť a súčasnosť vyšehradskej dokumentárnej produkcie. Viaceré estetické i produkčné aspekty jednotlivých kinematografií nechávajú texty v úzadí, prípadne sa odvolávajú na už existujúcu literatúru. Tá je dostupná predovšetkým v jazykovo blízkom prostredí susedného Česka, ktorého kinematografia je práve z tohto dôvodu zastúpená menej známymi i menej často spracúvanými 50. rokmi, či slovenským pohľadom na autorské stratégie a poetiku súčasných významných tvorcov. Napriek istej tematickej reduktívnosti a sústredeniu na menej známe aspekty poľskej, maďarskej, českej, ale aj slovenskej tvorby zborník poskytuje čitateľom možnosť vidieť svoju vlastnú kinematografiu v perspektíve spoločného stredoeurópskeho priestoru - s prienikmi v podobe podobnej historickej skúsenosti i s odchýlkami, na ktorých stojí jej jedinečnosť.<ref>Ferenčuhová, Mária: ''Dokumentárny film v krajinách V4.'' Vysoká škola múzických umení, Bratislava 2014. <nowiki>ISBN 978-80-89439-65-2</nowiki></ref>
 
Najnovšou Ferenčuhovej publikáciou, na ktorej sa opäť podieľala nielen ako zostavovateľka, ale aj ako spoluautorka, je ''Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská'' (2015). Jednotlivé kapitoly monografie sú koncipované ako samostatné autorské štúdie, no zároveň sú postavené tak, aby poskytli komplexný pohľad na hrané, dokumentárne a animované filmy vyprodukované za posledných päť rokov v profesionálnom prostredí, na študentskú tvorbu, na aktuálne formy distribúcie i na povahu kritickej recepcie, ktorá súčasný stav kinematografie reflektuje. Katarína Mišíková sa v kapitole venovanej hranej tvorbe zaoberá jej žánrovým rozvrstvením, spôsobmi atribúcie žánrového označenia konkrétnym filmom, ale aj tým, ako je žáner vo filmoch konštituovaný, prípadne ako sa formuje či usádza, a demonštruje to na príklade súčasne najbohatšie zastúpeného žánru sociálnej drámy. Mária Ferenčuhová ponúka základnú klasifikáciu dokumentárnych foriem, štýlov a tém súčasných dokumentárnych diel, no viac sa sústreďuje na špecifickú skupinu filmov - na sociálne ladené portréty znevýhodnených alebo marginalizovaných - a analyzuje spôsoby, akými ich tvorcovia zobrazujú hlavných protagonistov. Eva Šošková animovaný film sleduje v kontexte profesionálnej krátkometrážnej tvorby, kde sa okrem iného zameriava na tvorbu ženských autoriek a na experimentálnu tvorbu, ďalej v kontexte študentskej tvorby, produkcie dlhometrážnych animovaných diel, a napokon aj tvorby pre detského diváka. Žofia Bosáková mapuje produkčné prostredie Vysokej školy múzických umení a tvorbu najmladšej generácie jej študentov, a zároveň pomenúva spôsoby uvádzania študentských filmov na festivaloch alebo prostredníctvom rôznych distribučných kanálov. Na jej kapitolu nadväzuje Eva Križková, ktorá sleduje premeny filmovej distribúcie na Slovensku, ponúka prehľad aktuálne existujúcich distribučných spoločností a ich zamerania, no venuje sa aj novým distribučným platformám a okrajovo zachytáva problematiku návštevnosti slovenských filmov. V poslednej kapitole sa napokon Václav Macek usiluje vniesť poriadok do kritickej reflexie filmu. Charakterizuje štýl i inklinácie jednotlivých autorov a cielene načrtáva prienik odbornej kritiky do filmovej teórie a histórie. Naša publikácia sa tak v závere vracia k svojmu zdroju. Poukazuje nielen na rôzne kontexty súčasnej slovenskej filmovej tvorby, ale aj na rôznorodosť pohľadov, ktorými jej autori na nový slovenský film nazerajú, a na pestrosť štýlov, ktorými o ňom píšu.<ref>Mišíková, Katarína - Ferenčuhová, Mária. ''Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská''. VŠMU, Bratislava 2015. <nowiki>ISBN 978-80-89439-89-8</nowiki></ref>
 
== Dielo ==
== Referencie ==
{{referencie}}
 
== Externé odkazy ==
* [http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/maria-ferencuhova Mária Ferenčuhová] – Literárne informačné centrum
 
== Zdroje ==
[[Kategória:Slovenskí prekladatelia]]
[[Kategória:Slovenskí filmoví kritici]]
[[Kategória:Absolventi Vysokej školy múzických umení]]
[[Kategória:Ženy v slovenskej literatúre]]
[[Kategória:Ženy v poézii]]
31 988

úprav