Jozef Miloslav Hurban: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 53:
Inou a nemenej boľavou stránkou distribúcie slovanskej literatúry a novín bol nedostatok kníhkupcov, ktorí sa tým zaoberali. Už spôsob predaja kníh a časopisov bol zaostalý. Pred rokom [[1848]] významnejší kníhkupci, aký bol napr. bratislavský [[Karol Fridrich Wigand]], debrecínsky [[Juraj Gsáthy]] a veľkosibiňský Martin Hochmeister, boli nútení s vozmi kočovať po okolitých stoliciach a tak predávať svoj tovar. Podľa zákonného článku VIII. z roku [[1872]] sa umožňovalo aj zakladanie kníhkupectiev, z ktorých mnohé sa zaoberali vydávaním kníh a časopisov. Slovenskí kníhkupci mali však len malé obchody, v ktorých nemohli čakať na zákazníkov, ale museli tiež za nimi chodiť na výročné trhy, púte a pod. Mohli sa pritom spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných a časopiseckých noviniek. Aby neprerobili, počínali si opatrne. Preto sa aj málokedy počet vydaných exemplárov líšil od počtu dopredu prihlásených predplatiteľov, no ani tak sa nedali vylúčiť finančné straty. Ani J. M. Hurban, ktorý si subskripciou zabezpečoval odbyt svojich časopisov a kníh, sa za dlhé roky nevedel zbaviť dlžôb.
Zarážajúce je, že práve roku [[1863]], keď sa zakladá [[Matica slovenská]] a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. [[Pešťbudínske vedomosti]] mali vtedy 404, [[Černokňažník (časopis)|Černokňažník]] 290, [[Sokol (slovenský časopis, 1862 – 1869)|Sokol]] 211 predplatiteľov. Roku [[1865]] oznámil [[Viliam Pauliny-Tóth]], že jeho ''Sokol'' má už len 171 predplatiteľov a to vtedy, keď sa očakávala veľká kampaň [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] za rozšírenie počtu odberateľov a čitateľov slovenskej tlače.
Redaktori slovenských novín a časopisov pred prvou svetovou vojnou, medzi ktorými J. M. Hurban vyvodil, museli vtedy bojovať nielen s chudobou, nedostatkom spolupracovníkov, s odtrhnutosťou od významnejších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s tlačovými pravotami, s cenzúrou a konfiškáciou novín – i s chladným prijatím vo vlastných radoch. Preto sa aj [[Ján Francisci]] nad hrobom [[Mikuláš Štefan Ferienčík|Mikuláša Š. Ferienčíka]] takto vyslovil o životnom osude vtedajších slovenských novinárov: „Čože je to za postať, tá postať časopisnej činnosti slovenskej? Je to boj proti presile iných a proti slabosti vlastných; je to boj, v ktorom keď i víťazíš, predsa často podliehaš, je to boj, v ktorom keď krvácaš, keď podliehaš, nepríde Ťa podporiť ten, za koho podliehaš a keď omdlievaš, nejde Ťa obživiť ten, za koho omdlievaš“.
| |||