|
'''Helenizmus''' (z {{vjz|grc|Έλλην|Hellen}} - Grék) je dejinná a kultúrna epocha, obdobie starovekých dejín východného Stredomoria a Prednej Ázie od výbojov, započatých [[338 pred Kr.]] macedónskymi panovníkmi [[Filip II. (Macedónia)|Filipom II.]] a jeho synom [[Alexander Veľký|Alexandrom Veľkým]] (v rokoch 334-324). Pokračovala v nástupníckych štátoch ([[Macedónia]] s Gréckom, ríša Seleukovcov, Ptolemaiovcov, Baktrijské kráľovstvo, Pergamská ríša a i.) až do roku [[30 pred Kr.]], čiže do začiatku samovlády prvého rímskeho cisára [[Octavianus Augustus|Octaviana]] a do obdobia, keď stratil svoju samostatnosť posledný helenistický štát, ptolemaiovský Egypt. Vzdelanosť, umenie, hodnoty a životný štýl starých Grékov prijímal rad národov a súčasne ho obohacoval o domáce tradície.
'''Helenizmus''' sa pokladá za významné obdobie antickej kultúry. V období helenizmu sa grécky živel rozšíril ďaleko na východ, kde existovali v Ázii a v Egypte veľké štáty s gréckou vládnucou vrstvou a s mnohými gréckymi mestami a keď sa v ekonomike, v sociálnom a politickom zriadení i v kultúre prelínali civilizačné prvky grécke s orientálnymi. Helenizmus prenikal aj do západného Stredomoria a pôsobil nielen na Grékov sicílskych a juhoitalských, ale aj na [[Kartágo]] a [[Rím]].
- 4.stor.pr.Kr. - 4.stor.po Kr.
Gréci sa dostavajú pod nadvládu Alexandra Macedónskeho, to znamená, že Gréci strácajú štátnu samostatnosť, preto sú nešťastní, strácajú svoju hrdosť a to sa odráža vo filozofii, kde sa objavuje zúfalstvo, beznádej, smútok, bezradnosť, Gréci nevidia perspektívy svojho bytia, zameriavajú sa preto vo filozofii na etické otázky, svojou filozofiou poskytujú návody, ako zvládnuť život v tejto neutešenej situácii, ide o istý úpadok filozofie, nič originálne táto filozofia nepriniesla. Do popredia sa dostavajú Rimania a latinčina. Filozofi sa vracajú spať k antickej filozofii v helenistických štátoch: Egypt, Syria, Macedónia. Filozofia sa vyznačuje synkretizmom spájanie rozličných prúdov, jednak filozofických, náboženských. Stierajú sa hranice medzi nimi, do popredia sa dostáva človek, avšak '''nie je antropologická.'''
- predmet filozofie: '''etika''' - ako má byť človek šťastný, ako lepšie žiť
== '''Smery Helenizmu''' ==
=== '''''STOICIZMUS''''' ===
- škola stoikov dostala názov podľa bohato zdobeného stĺporadia = stoa poikle
- zakladateľ: '''ZENÓN z KITIA'''
- filozofiu prirovnávajú k záhrade: pôda = fyzika, plot = logika, najlepšie zo záhrady sú plody = etika
- človek, aby bol šťastný, musí dosiahnuť pokoj, duševnu rovnováhu = '''ataraxia''' – stoicky pokoj, heslo: „''Nič a nikto ma za žiadnych okolností nerozhádže''” – treba si zachovať kamennú tvar, nedávať najavo city, zamerať sa na svoje vnútro
- prevláda u nich '''introverzia''' – len vo svojom vnútri sa človek môže cítiť slobodný
- zachádzajú až do flegmatizmu, egoizmu, ľahostajnosti
- boli '''kozmopoliti''' - uznávali akési svetoobčianstvo, mnohí z nich boli štátnici, najvýznamnejší bol '''MARCUS AURELIUS''' (filozof na tróne) a jeho dielo „'''''Myšlienky k sebe samému''“''' („'''''Rozhovory so sebou samým'''''“) - vzniklo na území dnešného Slovenska, kde sa ako veliteľ légii ocitol počas vojen Markomanov s Kvádmi
- učili ľudí aby sa nebalí chorôb, chudoby, nešťastia, lebo všetko je riadene zákonmi prírody, osudom = fatalizmus - každý sa s tým musí vyrovnať, nemá zmysel sa priečiť
- predstavitelia: '''PANAITIOS''', '''POSEIDONIOS, KLEANTES, CHRYSIPPOS, SENECA, EPIKTETOS'''
=== '''''EPIKUREIZMUS''''' ===
- predstaviteľ: '''EPIKUROS zo SAMU''' - založil školu - '''Epikurova záhrada'''
- pokračovateľ Demokritovho učenia atomizmu, na rozdiel od neho však nepovažuje prázdno za podmienku, ale za príčinu pohybu, atómy sa pohybujú nerovnomerným kmitavým pohybom
- zdôrazňovali '''hedonizmus =''' pôžitkárstvo, užívanie si svetských radosti
- s mierou hlásali umiernenosť, striedmosť
- debatovali o eutanázii, mnohí z nich vrátané Epikura spáchali samovraždu – verili, že všetko je len preskupením atómov
- užívali si život a rozkoš
- vyhýbali sa nepríjemným situáciám a veciam
- hľadali pokoj, ataraxiu a rovnováhu duše
- hlásali, že je treba zbaviť dušu bolesti, strachu, hnevu, žiadostivosti
=== '''''SKEPTICIZMUS''''' ===
-zakladateľ: '''PYRRHÓN z ELIDY'''
- '''epoché''' = zdržať sa vyjadrení o vonkajšej realite, zdržať sa súdenia
- zachovať ataraxiu, pokoj
- mali sa straniť ľudí, rozprávať sa sami so sebou, nedbať na mienku iných
- pochybovali o možnostiach poznať svet
- predstavitelia: '''SEXTUS EMPIRICUS, M.T.CICERO'''
=== '''''NOVOPLATONIZMUS''''' ===
-predstaviteľ: '''PLOTINOS''' (nie je to jeho pravé meno, prispôsobil si ho podľa Platóna), dozvedáme sa o ňom od jeho žiaka '''PORFÝRIA''' - napísal šesť kníh, z ktorých každá ma 9 rozpráv - odtiaľ ich názov „'''''Eneady''“''' (deviatky)
- svet vznikol z Boha, základom sveta je Jedno (Boh), z toho jedna vyžarujú jednotlivé súcna, od najvyšších až po najnižšie
=== '''''EKLEKTICIZMUS''''' ===
- z gr. ''eklegein'' – vyberať
- je to postup vytvárania filozofického výkladu sveta na základe preberania riešení jednotlivých problémov a tém z rozmanitých filozofických systémov
- ako škola antickej filozofie sa eklekticizmus začal šíriť v období helenistickej filozofie v 2.st.pr.Kr.
- najväčšie rozšírenie dosiahol v 1-2.st.pr.Kr. v období, keď nevznikali nijaké filozofické systémy
- v 3.st.pr.Kr. boli všetky staré smery a s nimi aj eklekticizmus zatlačene novoplatonizmom
- veľmi silno prispel k rozšíreniu eklekticizmu '''KARNEADOV''' skepticizmus, z ktorého vyplývalo, že každý si môže vyberať to, čo považuje za teoreticky pravdepodobné a prakticky užitočné.
- v 1.st.pr.Kr. sa prejavovala tendencia zdôrazňovať skôr zhody ako rozdiely medzi filozofickými školami.
- predstavitelia: '''ANTIOCHOS z ASKALÓNU''' (podľa antického svedectva previedol stou do Akadémie), '''PLUTARCHOS.'''
== Externé odkazy ==
| 