Wikipédia

Adolf Dobriansky: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
úpravy a redukcia oslavnej vaty
Značka: editor wikitextu 2017
Dokončenie úprav, vyčistenie, učesanie mizerného neencyklopedického prekladu
Značka: editor wikitextu 2017
Riadok 1:
{{Bez zdroja}}
{{Infobox Osobnosť
| Meno = Adolf Ivanovič Dobriansky-Sačurov
Řádek 59 ⟶ 58:
Adolf Dobrianský zomrel 6. (19.) marca 1901 v [[Innsbruck]]u ([[Rakúsko-Uhorsko]]), po dlhodobej chorobe. Pochovali ho v [[Čertižné|Čertižnom]] (neďaleko [[Medzilaborce|Medzilaboriec]] na [[Východné Slovensko|východnom Slovensku]]) 13. (26.) marca za veľkého zhromaždenia; slávnostný pohrebný obrad slúžilo 12 kňazov. Adolf Dobrianský bol hlavou veľkej rodiny, prakticky všetky jeho deti a vnuci boli známymi osobnosťami ruského hnutia. Staršia dcéra Oľga sa vydala za politika Emanuela Ivanoviča Grabara a porodila dvoch synov – umelca a umenovedca Igora a právnika Vladimíra. Dcéra Olena sa vydala za lingvistu Antona Semionoviča Budilova; z tohoto manželstva sa narodili syn Boris, filológ, a dcéra Lídia, ktorá sa stala ženou karpato-ruského politika Juliana Michailoviča Gerovského; z ich detí sa preslávili ako ruský aktivisti filológ Georgij a politik Oleksej. Tiež za karpatoruské osobnosti sa vydali Irina (P. J. Gomičko) a Vira (za I. P. Prodana). Okrem toho mal synov – Volodimír, Miroslav a Boris. V roku [[2006]] bol zvolený za starostu [[Rudlov]]a príbuzný Adolfa Dobrianského – [[Milan Dobranský]].
 
{{Na úpravu}}
 
[[Súbor:Hrob AIDobrianskeho.JPG|thumb|right|Posledné miesto odpočínku Adolfa Dobrianskeho (v obci Čertižne)]]
 
== Hlavné diela Dobrianskeho-Sačurova ==
Добрянський* dokazuje''Projekt potrebupolitického autonómieprogramu pre celú Rakúsku Rus,'' pretvorenie jej na jeden subjekt Rakúskej federálnej ríše(1871 р.) Dobriansky- uvádza,poukazuje žena pripotrebu výkladeautonómie programupre treba vychádzať z úvah, že ruský národ čo žije vcelú Rakúsku, je «len čiastočne jednéhoRus a tohojej žepretvorenie ruského,na Malo-jeden Bielo-subjekt Veľkoruského,Rakúskej máfederálnej s ním jednu históriu, jedny legendy a jednu národnú tradíciu» (strríše. 9{{--}}10). Túto národnúNárodnú kultúrnu jednotu ruského národa nemôžu zlomiť ani separatistické aktivity ukrajinomanskej strany, ktorá by, podľa názoru autora, pri nemožnosti vzkriesenia Ukrajiny v rakúskej monarchii "by mala solidárne spolupracovať s «celou našou inteligenciou»."<ref>[Ф. Ф. Аристов. Карпаторусские письменники. М., 1916, стор. 164 – 165]</ref>▼
'''«[[Projekt politického programu pre Rakúsku Rus]]»''' (1871 р.)
V* ''Vlastenecké listy (1873 р.)'' - v rade publikácií zverejnených v haličsko-ruských novinách "[[Slovo (vydanie)|Slovo]]" Dobrianský kriticky skúma fenomén "ukrajinofilizmu. Ruský ukrajinofilizmus opisuje nie ako národné, ale sociálne hnutiahnutie generované nespokojnosťou maloruských Kozákov s nevoľníckym právom. So zrušením nevoľníctva bude podľa neho táto otázka bude vyčerpaná, a jednota ruského ľudu – obnovená. Historické, jazykové a najmä politické konštrukcie "ukrajinomanov" Dobrianský považoval za absurdné a škodlivé.▼
▲Добрянський dokazuje potrebu autonómie pre celú Rakúsku Rus, pretvorenie jej na jeden subjekt Rakúskej federálnej ríše. Dobriansky uvádza, že pri výklade programu treba vychádzať z úvah, že ruský národ čo žije v Rakúsku, je «len čiastočne jedného a toho že ruského, Malo- Bielo- Veľkoruského, má s ním jednu históriu, jedny legendy a jednu národnú tradíciu» (str. 9{{--}}10). Túto národnú kultúrnu jednotu ruského národa nemôžu zlomiť ani separatistické aktivity ukrajinomanskej strany, ktorá, podľa názoru autora pri nemožnosti vzkriesenia Ukrajiny v rakúskej monarchii "by mala solidárne spolupracovať s «celou našou inteligenciou».<ref>[Ф. Ф. Аристов. Карпаторусские письменники. М., 1916, стор. 164 – 165]</ref>
* ''Pre západné hranice Podkarpatskej Rusi, z čias sv. Vladimíra'' (1880 р.) - Dobrianský tvrdí s odkazom na Počiatočnú kroniku a etnografické údaje, že "[[Dejiny Ruska|Stará Rus]] sa tiahla až do [[Krakov]]a, ktorý bol postavený v na základoch pradávnej RusyRusi. Dobrianský sámSám zostávajúc gréckokatolíkom, dôsledne sleduje politiku zameranú na postupnémý návrat uniátov do lona pravoslávnej cirkvi. V rámci tejto stratégie hľadalpresadzoval autonómiu karpatoruských grékokatolíkov od diecéznych orgánov Maďarska a bránil cirkevnocirkevný slovanský jazyk a východnú kresťanskú tradíciu. Týmto otázkam venoval Dobriansky spisy ''"Odpoveď uhorsko-vzhľadruského duchovenstva [[Prešovská eparchia|Prešovskej eparchie]] svojmu [[Eparcha (biskup)|eparchovi]]"'' (1881) a právo''"Dovolanie kňazovpápežovi uzavrieťv manželstvo,mene maximálnyuhro-ruskeho odporduchovenstva romanizácii.Prešovskej eparchie s otázkou o nosení fúzov uniatskými kňazmi "''(1881).▼
 
'''«Vlastenecké listy» (1873 р.)'''
▲V rade publikácií zverejnených v haličsko-ruských novinách "[[Slovo (vydanie)|Slovo]]" Dobrianský kriticky skúma fenomén "ukrajinofilizmu. Ruský ukrajinofilizmus opisuje nie ako národné, ale sociálne hnutia generované nespokojnosťou maloruských Kozákov s nevoľníckym právom. So zrušením nevoľníctva táto otázka bude vyčerpaná, a jednota ruského ľudu – obnovená. Historické, jazykové a najmä politické konštrukcie "ukrajinomanov" Dobrianský považoval za absurdné a škodlivé.
 
'''«Pre západné hranice Podkarpatskej Rusi, z čias sv. Vladimíra» (1880 р.)'''
▲Dobrianský tvrdí s odkazom na Počiatočnú kroniku a etnografické údaje, že "[[Dejiny Ruska|Stará Rus]] sa tiahla až do [[Krakov]]a, ktorý bol postavený v na základoch pradávnej Rusy. Dobrianský sám zostávajúc gréckokatolíkom, dôsledne sleduje politiku zameranú na postupnémý návrat uniátov do lona pravoslávnej cirkvi. V rámci tejto stratégie hľadal autonómiu karpatoruských grékokatolíkov od diecéznych orgánov Maďarska a bránil cirkevno slovanský jazyk a východnú kresťanskú tradíciu-vzhľad a právo kňazov uzavrieť manželstvo, maximálny odpor romanizácii.
Týmto otázkam venoval Dobriansky spisy "Odpoveď uhorsko-ruského duchovenstva [[Prešovská eparchia|Prešovskej eparchie]] svojmu [[Eparcha (biskup)|eparchovi]]" (1881) a "Dovolanie pápežovi v mene uhro-ruskeho duchovenstva Prešovskej eparchie s otázkou o nosení fúzov uniatskými kňazmi "(1881).
 
V roku [[1981]] na žiadoť Moskvofilnej inteligencie odchádza zo svojho majetku do Kresljarskeho pri Ľvove, aby viedol moskvofilský tabor.
. Ako odozvu, úrady urobili protiopatrenia. Poľnohospodári v obci Hnilyčky, kde slúžil otec Joan Naumovyč – moskofilný filozof, títo prechádzajú na pravoslávie. Úrady zatkli 11 ľudí, vrátane Dobrianskeho a jeho dcéra Olgy Adolfovny (po manželovi Grabar), a to v januári 1882. Olga Adolfovna tiež prešla do [[Pravoslávie|Pravoslávia]]. Boli obvinení z vlastizrady a bolo im navrhované zrieknutie sa. Ale po výraznej reči Dobrianského, boli obžalovaní zbavení viny (všetkých 11 osôb). Potom, 17 (28) 07 1882 keď Dobrianský opustil súdnu budovu, vítal ho s výkrikmi " Hurá ! " mnohotisícový zástup ľudí. Ale on bol nútený odísť do Viedne.
Viedenská obdobie života Dobrianského je jedným z najproduktívnejších. On sa prejavuje ako ideológ pravoslávneho [[Panslavizmus|Panslavizmu]]: [[Rusi|Veľkorusi]], [[Malorusi]] a [[Bielorusi]] tvoria jednotný národ; v konečnej miere všetky slovanské národy tvoria jeden svet, spoločným jazykom pre všetkých Slovanov je cirkevná slovančina a ruština, všeobecné náboženstvo je výlučne pravoslávie. Jeho učeníci šli ešte ďalej a predniesli tézu o jedinom slovanskom národe. Táto myšlienka bola predložená viedenskou slovanskou mládežou 6 (18) decembera 1886:
 
" My, zástupcovia všetkých kmeňov slovanských, Rusi, Srbi a Chorváti, Česi a Slováci, Bulhari a Slovinci, my slovanská mládež, vyznávame s Vami a pre Vás : je iba jeden viac než 100 miliónový národ Slovanov, a on predstavuje samostatný a nezávislý slovanský svet. Prajeme si s Vami jeho zjednotenie a jednotu. Slovania žijú svoj ​​vlastný život a máju svoju nezávislú, viac ako tisícročnú kultúru. Znovu sa zjednotia všetci Slovania v ich Slovianskej ľudovej svätej pravoslávnej cirkvi, odkázanou im apoštolmi sv. [[Cyril a Metod|Cyrilom a Metodom]], filozofmi Slovanov. Slovania tiež zanechajú cudzie Rímsko – nemecké písmo a vrátia sa k svojej slovanskej abecede.
Všetci držíme zástavu našej najosvietenejšej staroslovienskej reči a považujeme ho za dedičstvo, zanechané nám našimi predkami, a my v tomto čase chceme mať jeden živý celoslovanský jazyk. (nasledujú podpisy: 40 Rusov, 7 Bulharov, 26 Srbov, 14 Slovákov, 22 Chorvátov, 24, Slovincov a 66 Čechov. Celkom 200 podpisov) <ref>[Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.175]</ref>. Svoje názory na spoločný celoslovanský jazyk Dobriansky formuloval vo svojej práci " Pohľad na otázku spoločného celoslovanského jazyka" (1888):
"Ukazuje sa, že všetci Slovania, mimo Poliakov, uznávajú potrebu duchovného zjednotenia všetkých vetiev Slovanov, a to cez spoločný slovanský jazyk, ktorý po vzájomnej dohode má byť ruský jazyk. "
 
"Na druhej strane bol Dobrianský horlivým zástancom zachovanie [[Staroslovienčina|cirkevného praslovanského]] jazyka v liturgii Slovanov, a čiastočne v ich duchovnej literatúre, z hľadiska historickej hodnoty a pre svoju blízkosť k etymologickým základom slovanského jazyka.
V postupnom šírení medzi latynkujúcimi Gréko Slovanmi, v Cyrilike videl jednu z dôležitých podmienok ich konvergencie s písmom Pravoslávnych Slovanov, a zároveň ako vonkajšiu bariéru proti splynutiu s národmi na západe, podobne ako [[Juliánsky kalendár]] v meraní času.
 
Niet divu, že Dobrianský bol nezmieriteľným nepriateľom jazykového delenia medzi vetvami ruského ľudu. Vznik a šírenie vzdelaneckej reči u [[Malorusi|Malorusov]] a špeciálne u [[Červonorus]]ov, ako by pleonastického kabátca pre jazyk Puškina a Gogoľa, on považoval zradcovskou zradou starých legiend ruského ľudu a životných záujmov národa, rovnako ako celého Greko-slovanského sveta".<ref>[Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр 215]</ref>
 
;Súčasne Dobrianský napísal nasledujúce diela:
 
* "''Apelácia I.G. Naumoviča"'' ([[1883]]) – pokus o ochranu exkomunikovaného z rímskokatolíckej cirkvi, otca I. Naumoviča, za snahu o "[[Schizma|schizmu]]", a. dávaDáva do protikladu úpadok haličsko – ruskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorého koreň vidí v romanizácii, s prosperujúcim stavom Pravoslávnej Cirkvi. "V takomto stave záležitosti by sa nikto nemal diviť, ak ruskí Uniáti, ktorí bezdôvodne pripisujú dogmatickej únii hroziace nebezpečenstvo stratenia gréckej cirkvi, okrem toho, svojej národnosti, aby sa zabránilo takej hrozbe ich mravnej smrti, opustili samú úniu, a už dávno sa vrátili do lona grécko-východnej cirkvi."<ref>[Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.178]</ref>
* "''O súčasných náboženskýchnábožensko-politických pozíciách Uhorskej Rusi"'' ([[1885]]) – V tejto práci Dobrianský priamo radí svojím rodákom nečakať na pomoc od Ríma, ktorý "často káral ruský národ ze to, že mu je verný, Hrdý, ale všeobecne od « hrdého, ale preto prežitého svojho vetchéhoZápadu ». Ďalej Dobrianský povedalTvrdil, že pri pokračovaní politiky latinizácie, bude návrat haličských a uhorských Rusov bude nevyhnutný a otvorene vyzývavyzýval k tomuto pohybu, čo z hľadiska katolíckeho Rakúsko – Uhorskeho cisárstva bolo neslýchanou drzosťou: «ukončenie opatrovníctva v záležitostiach cirkvi (ide o staranie sa moci cudzinca –. Do. F.), môže byť dosiahnutý iba zjednotením našej cirkevné s pravoslávnou, grécko – východnou». Ako navrhovaný Dobrianskym Sobor haličských a uhorsko ruských uniátov – ako protiklad rimanizácie, nebude zvolaný, "nebudeme obviňovať, ak celý národ bude nasledovať príklad dvanásť miliónov svojich bratov (to je zjednotenie bieloruských a holmskyh Uniatov -. Do. F.), aby zjednotenie s Pravoslávijím bolo večný a pevný krok k ich záchrane.» Táto kniha bola v Rakúsku zakázaná.<ref>[Ф. Ф. Аристов. цит. соч., стр.180]</ref>
* "''Pomenovanie rakúsko – uhorských Rusov"'' ([[1885]]) – V tejto práci Dobrianský na základe jazykovéjjazykovej, filologickej a historickej analýzy odhaľujepovažuje totožnosť pojmovpojmy "RusynRusín", "rusínsky", "Rus", "ruský" za totožné. Toto polemická prácepráca stála proti oficiálnej " rakúsko – ukrajinskej propagande", ktorá tvrdila, že názvy "ruský", "rutenský" sa vzťahujevzťahujú len na Halič a Podkarpatskú Rus (Malorusko), a "rusijský" iba pre Rusov (velkorusovveľkorusov). Ale DobrianskaDobrianský ukazuje na nedostatok vážnosti týchto obvinení, a znovu deklaruje etnickú, jazykovú a národno kultúrnu jednotu všetkých ruských národností.
* "''V deň sviatku sv. mučeníka Dimitria"'' ([[1886]]) – Dobrianský je tiež autoromautor tohoto dôležitého cirkevno-politického manifestu, článku, v ktorom tvrdí, že sv. Metod bol arciepiskopom autocephalnej autocefálnej slovanskej cirkvi, ale po jeho smrti nemecké duchovenstvo a moravská vláda, ktorá ho podporovala, zabránili vymenovaniu nástupcu Metoda, ktorým sa mal stať Ahapon Zdatný. Uhorská cirkev až do konca XII12. storočia, bola tiež pravoslávna, únia bola prijatá len na konci XII12. storočia, počas kraľovania Bélu Tretieho. To znamená, že pravoslávna cirkev je pôvodnou pre celý slovanský svet, pre celú východnú a dokonca aj strednú Európu, a katolicizmus –bol zavedený nemeckým panovaním. DobrianskaDobrianský navrhoval vytvorenie spoločnej slovanskej federácie v nasledujúcej podobe : Slovanské štáty sa pripoja k Rusku na federálnych zásadách.
;Teologické práce
Dobrianský bol respondentom slovanofilov v Rusku a tiež ľudí ako hlavný prokurátor P. Pobedonoscev. Na ich žiadosť, zaujal principiálne stanovisko proti ruským liberálnym [[Západníctvo|západníkom]] a prívržencom reformácie cirkvi. Sporil sa s nimi v Haliči. Ide o práce: ''Kalendárne otázky v Rusy a Západe'' ([[1894]]), ''Plody výučby grófa [[Lev Nikolajevič Tolstoj|Tolstého]]'' (1896) a ''Odsúdenie pravoslávnym Haličanom reformy ruskej cirkevnej správy, ktorá sa pripravuje ruskými liberálmi našej doby'', ''pravoslávnym Haličanom'' ([[1899]]).
V "Kalendárnych otázkach" Dobriansky nie len potvrdzujedeklaruje správnosť priaznivcov Julianského kalendára na základe detailného skúmania v kontexte cirkevnej histórie,. tvrdíTvrdí, že Juliánsky kalendár je "jednoduchý, ľahký a praktický, a stále zostáva neprekonaným",. alePodľa vyjadriljeho veľminázoru odvážny, ale hlboký pravoslávny úsudok, žesa rímska cirkev z pápežského jarma" sa môže oslobodiť iba návratom k zdravým tradičných základom Kristovej Cirkvi, čiže prostredníctvom zjednoteniezjednotenia s pravoslávnou cirkvou."<ref>[Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.200]</ref>
 
V „Odsúdení pravoslávneho halíčana“ Dobrianský rozoberá kritikov N. Durnova a činnosť Sv. Synody a ruských teologických seminárov. Dobrianský chrániChráni autoritu NajsvätéjšejNajsvätejšej Riadiacej Synody Pravoslávnej GrecoGrécko-ruskej cirkvi, stavia sa proti pokusom anti-cirkevnejanticirkevnej kampane a ukazuje na nebezpečenstvo, ako katolíckej tak aj protestantskej (shtundsts) propagandy,. osobitneOsobitne vykresľuje nebezpečenstvo šírenia v Rusy "z najľahostajnejšieho postoja k náboženstvu, ktorý je už dlho známy v západnej Európe spod názvom „bezkonfesijnosť alebo v neverstvo“ .<ref>[Ф. Ф. Аристов. цит. соч., стр.206]</ref>
 
== Referencie ==
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Adolf_Dobriansky“