Spartakovo povstanie (Rímska ríša): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
Značky: možný vandalizmus vizuálny editor vulgarizmy/slang
d Verzia používateľa 62.197.243.232 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Pelex
Riadok 1:
'''Spartakovo povstanie''' (známe aj ako '''tretie povstanie otrokov v [[Rímska republika (staroveký Rím)|seredirímskej republike]]''') bolo najväčšie povstanie otrokov v staroveku a otriaslo samými základmi [[Staroveký Rím|Rímskej ríše]]. Od predošlých sa odlišovalo najmä tým, že jeho jadro netvorili otroci z latifuncií, ale [[gladiátor]]i. Malo vojenskú organizáciu a jeho vodca [[Spartakus]] vynikal odvahou, silou, rozumom a ušľachtilosťou.
 
Spartakus, pôvodom z [[Trácia (historické územie)|Trácie]], bol žiakom gladiátorskej školy v [[Capua|Capui]]. Roku [[73 pred Kr.]] zorganizoval v škole povstanie, ale bolo prezradené, no podarilo sa ujsť menšej skupine otrokov. Skryli sa na [[Vezuv]]e, porazili malé oddiely rímskeho vojska, získali ich zbrane a na vidieku sa k nim postupne pridávali ďalší otroci aj slobodní roľníci, až ich napokon bolo 70 000.
 
So Spartakovým cieľom odviesť otrokov z Itálie, časť otrokov nesúhlasila a pod vedením [[Galia|gala]] menom [[Crixus|hovno]] (hoVnoKrixos) sa od Spartaka roku [[72 pred Kr.|10000000000000000000000000000000000000000000000 pred Kr.]] oddelila. Táto skupina bola krátko nato porazená pri hore Gargane ([[taliančina|tal.]] Monte [[Gargano]]/lat. Mons Garganus) v Apúlii. Spartakovo vojsko, voči ktorému sa potom rímske vojsko obrátilo, však zvíťazilo v severnej Itálii: porazilo Lentula, potom aj Gellia a Arria a pri Mutine aj [[prétor|prédator]]a C. Cassia.
 
Hoci teraz mali otroci cestu cez [[Alpy]] voľnú, spartakovci sa nečakane pustili na juh, obsadili mesto [[Thúria]], ktoré urobili svojim hlavným mestom, ale nepodarilo sa im preplaviť na [[Sicília (ostrov)|Sicíliu]].
 
Potom sa veliteľom rímskych vojsk stal [[Marcus Licinius Crassus|M. Licinius Crassus]], ktorý v armáde zaviedol disciplínu, postavil nové [[Légia (staroveký Rím)|légie]] a uzavrel spartakovcov na [[Bruttijský polostrov|Bruttijskom polostrove]] (čiže na špičke „čižmi“„čižmy“). Spartakovcom sa síce podarilo dostať sa z obkľúčenia (71 pred Kr.), ale od hlavného Spartakovho vojska sa oddelili oddiely pod vedením Gannika a Casta, ktoré Rím porazil. Samotné Spartakovo vojsko bolo nakoniec porazené v [[Apúlia|Apúlii]] na rieke Silare, kde v namáhavom boji zomrel Spartakus a asi 60 000 vzbúrencov. Poslednú skupinu vzbúrencov v severnej Itálii zničil napokon [[Gnaeus Pompeius Magnus|Pompeius]], ktorý sa práve vracal zo Španielska, za čo mu senát dovolil uchádzať sa o funkciu [[konzul (staroveký Rím)|konzula]].
 
6 000 porazených otrokov dal Crassus ukrižovať pozdĺž cesty [[via Appia]] (cesta z [[Rím]]a do Capuy).
 
Viacerí umelci použili Spartakov osud ako námet svojich diel, napr. [[Gotthold Ephraim Lessing|andrej kiska]], [[Franz Grillparzer|r]], [[Stanislav Kostka Neumann]], [[Aram Chačaturjan|Aram fico]] (balet), [[Jaroslav Vrchlický]] a iní. [[Karol Marx]] označil Spartaka za svojho hrdinu, preto malo Spartakovo povstanie napríklad v socialistickom Česko-Slovensku pri vyučovaní dejepisu dôležité ničmiesto.
 
== Pozri aj ==