Protihabsburské stavovské povstania: Rozdiel medzi revíziami

Všeobecná nespokojnosť prepukla roku [[1678]] do otvoreného povstania, na čelo ktorého sa postavil [[Imrich Tököli]] (Thököly), bohatý kežmarský magnát z územia Slovenska. Z východného Slovenska prenikol do oblasti banských miest a na [[Horná Nitra|Hornú Nitru]]. [[Kuruci|Kurucké]] hnutie (ako sa ľudoví protihabsburskí povstalci – prevažne Slováci a Rusíni – asi od 70. rokov 17. storočia nazývali) sa týmto osamostatnilo od Sedmohradska a jeho základňou sa stali stolice na severovýchode Kráľovského Uhorska. Pod dojmom kuruckých úspechov zvolal cisár [[Leopold I.]] do [[Šopron]]e snem ([[1681]]). Už predtým odvolal absolutistickú formu vlády a na sneme obnovili uhorskú ústavu. Keďže sa nedohodli v otázkach náboženstva, Imrich Tököli sa znovu chopil zbrane. Roku [[1682]] sa Imrich Tököli stal kráľom „Horného Uhorska“ (teda východného Slovenska) ako vazal Osmanskej ríše (podobne ako Sedmohradsko). Počas výpravy osmanskej armády proti Viedni ([[1683]]) Imrich Tököli rozšíril svoj štát smerom na východ skoro na celé Slovensko, ale porážka Turkov znamenala aj rýchly koniec jeho moci. Imrich Tököli bol v tejto súvislosti prezývaný osmanmi ''Kráľ stredného Uhorska''

 

:''Hlavný článok: [[Povstanie Františka II. Rákociho]]''