Verzia z 20:57, 23. júl 2017 upraviť Pelex (diskusia \| príspevky) Správcovia 47 211 editací d →‎Februárová revolúcia: wl. ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 05:35, 24. júl 2017 upraviť vrátiť HPPA (diskusia \| príspevky) 4 290 editací dBez shrnutí editace Značka: vizuálny editor Ďalšia úprava →
Riadok 24: [[Vladimir Iľjič Lenin\|Vladimir Lenin]], významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a [[populizmus\|populistickými]] krokmi a [[agitácia (politika)\|agitáciou]] rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu. Nižší predstavitelia strany boľševikov sa [[7. júl]]a 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili [[Tauridský palác]] a požadovali, aby Soviet prevzal moc Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Kamenev a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na právo na samourčenie neruských národov. Splnením týchto téz by fakticky uspokojil túžby väčšiny nespokojných obyvateľov. V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke akú pozíciu v revolučných otázkach zaujať. Existovali 3 skupiny<ref name="Rabinowithch"/>. [[Vladimir Iľjič Lenin\|Lenin]] a [[Lev Davidovič Trockij\|Trockij]], predstavovali radikálnu skupinu, ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá rovnako veľmi silná skupina, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol [[Lev Borisovič Kamenev\|Kamenev]] a [[Grigorij Jevsejevič Zinoviev\|Zinoviev]], považovali revolúciu za možnosť ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a umožnila vznik ľavicového ~~Ústavodárneho~~Ústavodarného zhromaždenia. Tretiu skupinu predstavovali tí, ktorých názory na vyššie spomínané problémy sa menili vzhľadom na meniace sa podmienky revolúcie. == Vojenská a ekonomická situácia == Riadok 42: Podľa Leninovho výroku „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla.“ Boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v [[Petrohrad]]e – nástupište, poštu atď. Len okolo [[Zimný palác\|Zimného paláca]] sa rozpútali sporadické konflikty. Zimný palác bránili iba nepočetné a slabé oddiely žiakov vojenskej delostreleckej školy, kozákov a ženský prápor, ktoré sa čoskoro vzdali. Kadeti delostreleckej školy odišli zo Zimného paláca bez boja. Signálom na útok na palác bol výstrel z krížniku [[Avrora (loď Októbrovej revolúcie)\|Avrora]], kotviacom na brehu Nevy. Výstrel slepej munície pri tom rozbil okná na veľkej časti okien priľahlej k rieke. Boľševické sily následne vošli do Zimného paláca prakticky bez odporu. Došlo iba k sporadickej streľbe jednotlivcov. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta na Severnom fronte. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci. Neskoršia sovietska histografia zobrazovala útok na palác ako teatrálny a dramatický boj. Nasledujúceho dňa, 26. októbra, bol vytvorený pri Petrohradskom soviete Výbor ľudových komisárov (tzv. [[Sovnarkom]]), ktorého vedením bol poverený Lenin. Boľševici vydali manifest o zrušení Dočasnej vlády a prechodu jej ~~kompetencii~~kompetencií na Petrohradský vojensko-revolučný výbor (Petrohradský soviet). 25. októbra prebehli nové voľby do Petrohradského sovietu, v ktorom získali boľševici viac ako polovicu mandátov. 100 mandátov získali ľaví eseri. Hlavný protivník boľševikov, strana Kadetov bola postavená mimo zákon a jej hlavný predstavitelia boli zatknutí.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu \| priezvisko = \| meno = Riadok 59: == Boľševická vláda a občianska vojna == [[File:19180118-lenin sitzung konstituante taurisches palais petrograd.jpg\|náhľad\|Zjazd ~~Ústavodárneho~~Ústavodarného zhromaždenia 5. januára 1918.]] Boľševici prevzali moc v mene Sovietu, prezentovali ju ako nutnosť na obranu revolúcie a spôsob ako Soviet získa moc od nepopulárnej Dočasnej vlády.<ref name="Strayer"/> Októbrovou revolúciou však ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo. Len malá časť spoločnosti skutočne verila, že sa boľševici udržia pri moci. Riadok 67: # Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou, ktorá mala jasný „program“ (hoci [[utópia\|utopický]]). Chceli budovať nový svet, vystúpiť z vojny, zrušiť [[peniaze]], vyvlastniť továrne a dúfali, že položia základy spravodlivej spoločnosti. Po tom, čo krajiny Dohody odmietli boľševický návrh jednania o všeobecnom mieri, bez ~~anexii~~anexií, ~~reparácii~~reparácií a s právom samourčenia pre národnostné menšiny, boli prinútení vyjednávať s Centrálnymi mocnosťami o [[separátny mier\|separátnom mieri]]. Boľševickú delegáciu viedol Trockij, ktorého po dlhom naťahovaní nakoniec prinútil útok 700 000 nemeckých vojakov podpísať tzv. [[Brestlitovský mier]] 3. marca 1918. [[Súbor:Kornilovzy.jpg\|náhľad\|Vojská s vlajkou gen. Kornilova.]] Boľševici tiež umožnili voľby do ~~Ústavodárneho~~Ústavodarného zhromaždenia, ktorých sa zúčastnilo 48,4 milióna oprávnených voličov. Najviac 39,5 % hlasov získali eseri, ktorí zvíťazili hlavne vďaka podpore na vidieku. 22,5 % hlasov získali boľševici, 4,5 % kadeti a 3,2 % menševici. Veľké množstvo hlasov získali iné neruské socialistické strany.<ref name="Smith"/> Boľševici však fungovanie tejto ustanovizne ďalej nepotrebovali. Keď 5. januára 1918 zvolili delegáti ~~Ústavodárneho~~Ústavodarného zhromaždenia za jeho predsedu esera [[Viktor Michajlovič Černov\|Viktora Černova]] a začali diskutovať o ďalšej činnosti, veliteľ jednotky, ktorá mala držať stráž námorník Železňakov oznámil, že ochranka je unavená a prerušil zasadanie.<ref name="Smith"/> ~~Ústavodárne~~Ústavodarné zhromaždenie už nikdy viac nezasadalo. Cesta Ruska k demokracii bola na viac ako 70 rokov zahataná. Boľševická revolúcia tak postupne prerástla do krvavej [[ruská občianska vojna\|občianskej vojny]]. Proti jednaniu boľševikov sa postupne postavilo viacero skupín obyvateľstva. Opozícia však zostávala roztrieštená. Menševici po boľševickom prevrate v októbri okamžite vytvorili v Gruzínsku vlastnú vládu. Podobne sa zachovali Donskí [[kozáci]] na juhu Ruska. Monarchisti využili nespokojnosť s boľševikmi najmä medzi stále vplyvnou vyššou vrstvou a statkármi. Začali organizovať ozbrojené sily, ktorými chceli zvrhnúť ich vládu (tzv. [[biele hnutie]]). Medzi prvými vodcami bieleho hnutia boli bývali cárski generáli [[Lavr Georgijevič Kornilov\|Kornilov]] a [[Michail Vasilievič Alexejev\|Alexejev]]. Vznikla tiež silná kozácka [[Donská armáda]], ktorá spolu s tzv. Dobrovoľníckou armádou vedenou cárskymi generálmi vytvorila [[Ozbrojené sily južného Ruska]], vážnym spôsobom ohrozujúce boľševikov v južnej časti európskeho Ruska až do roku 1920. Okrem nich existovali silné národné sily v Poľsku, Pobaltí, Fínsku, na Ukrajine, v Strednej Ázii a na Kaukaze. Do bojov významne zasiahli sily anarchistov (napr. [[Nestor Ivanovyč Machno\|Machno]]).

Októbrová revolúcia: Rozdiel medzi revíziami