Ludvík Svoboda (prezident): Rozdiel medzi revíziami

V priebehu „očisty“ na jar a v lete 1948 dochádza k podstatným zmenám aj na najvyšších miestach v armáde. Na jeseň 1948 Slánský presadil vytvorenie funkcie námestníka ministra obrany pre veci osobné a zriadenie kádrového odboru MNO. Slánský zároveň navrhol gen. Svobodovi, aby túto funkciu vykonával plk. Bedřich Reicin. S tým Svoboda nesúhlasil. "Vzniesol som námietky proti Reicinovi a žiadal som, aby mi strana dala na túto funkciu niekoho iného, že Reicin je zapracovaný v obrannom spravodajstve, aby mu toto bolo ponechané. Poznal som ho a Slánského som upozornil, že nemá dobrý pomer k ľuďom, že ľudia sa ho boja, nemajú ho radi, že je to diktátor a zlý a pomstychtivý človek. Slánský mi to vyhováral, že Reicina pozná, že sa mýlim, že taký nie je, ale že o tom bude ešte uvažovať a že to oznámi vedeniu strany. Asi za dva dni prišiel Slánský a oznámil mi, že Reicin bude mojím námestníkom, aby som nemal obavu, že bude všetko v poriadku. "<ref>(Hanzlík, 2011, s.220)</ref> Reicin bol ustanovený do funkcie námestníka ministra NO pre veci osobné dňa 15. novembra 1948. Reicin, s vedomím a podporou Gottwalda a Slánského, tak vo svojich rukách sústredil obrovskú, fakticky ničím a nikým nekontrolovateľnú moc.<ref>(Hanzlík, 2011, s.220,265)</ref> V čase pôsobenia Reicina navo funkcii námestníka rozhodovali o personálnom obsadení významnejších miest v armáde iba Bedřich Reicin, Rudolf Slánský, Jaroslav Procházka a Karel Šváb. Gen. Ludvík Svoboda napriek tomu, že zastával funkciu ministra národnej obrany, musel akceptovať ich návrhy.<ref>(Hanzlík, 2011, s.218,263)</ref> "V prípadoch, keď Ludvík Svoboda vznášal námietky voči niektorým návrhom Reicina, odpovedal Reicin, že strana o tom vie, prípadne, že návrhy už prerokoval s prezidentom republiky. Vo výnimočných prípadoch telefonoval Svoboda Gottwaldovi, ktorý mu vždy potvrdil, že je o návrhu informovaný a že s ním súhlasí." <ref name="rfr4">(Hanzlík, 2011, s.265)</ref>

Úmrtia Stalina a Gottwalda v roku 1953, odhalenie BeriiBeriju a 20. zjazd KSSZ predznamenali koniec politiky päťdesiatych rokov. Ludvík Svoboda bol rehabilitovaný v roku 1954, vďaka ChruščevoviChruščovovi. Do politiky sa nevrátil, hoci mu to bolo ponúknuté. Prijal funkciu odbornú, náčelníka Vojenskej akadémie Klementa Gottwalda, veliteľského zamerania, ktorú vykonával v rokoch 1955 – 1958.

Od mája 1948 až do zvolenia za prezidenta v roku 1968 bol poslancom Národného zhromaždenia<ref group="p">Funkce poslance nebyla placená.</ref> postupne na Žďársku, Velkomeziříčsku a Trebíčsku. Bol podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Venoval sa práci na pamätiach v priestoroch Vojenského historického ústavu. Tu napísal svoje spomienkové knihy Z Buzuluku do Prahy a Cestami života. Venoval sa intervenciám v prospech rehabilitáciou neprávom perzekvovaných vojakov (generálov K. Klapálka, B. Bočka a jeho syna Zdeňka, F. Nosála, Z. Nováka, Š. Drgáča, V. Drnku, R. Bulandra, A. Ressla, plk. J. Knopa, pplk. Bohumila Pelikána, plk. Ing. A. Holbu, plk. F. Hieke-Stoja, revízia rozsudku pplk. F. Skokana, študenta J. Procházku z Kroměříže).<ref>(Klusáková-Svobodová, 2005b, s.160-161)</ref> Absolvoval mnoho prejavov a prednášok v Čechách i na Slovensku, besedoval so školskou mládežou a vojakmi o druhej svetovej vojne. Bol ochrancom záujmov podduklianskéhopodduklianskeho kraja, ktorý dlho niesol mimoriadne dôsledky vojny.<ref>Rodák, Jozef, Pozabudnuti hrdinovia, Adin, Prešov, 2012</ref> Zastával mierové riešenie medzinárodných konfliktov a zúčastňoval sa medzinárodného mierového hnutia. V rokoch 1954 až 1964 bol členom predsedníctva Národného zhromaždenia.