Karol I. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

Proti jeho dosadeniu na trón protestovali ďalší uchádzači. Aj keď bol ešte dieťa, keď ho jeho starý otec [[Karol II. (Neapol)|Karol II.]] v roku [[1300]] poslal do Uhorska, mohol sa Karol chopiť moci pred svojimi protivníkmi a nasledovalo dlhé obdobie vnútorných rozporov. Uhorskí magnáti mu odovzdali korunu v roku [[1301]], ale aj napriek tomu bol korunovaný mnohokrát, pretože [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskú korunu]] odobral [[Václav III.|Václavovi III.]] sedmohradský [[Ladislav Kán]] a nechcel ju vydať. V roku [[1309]] ho preto korunovali náhradnou korunou a v roku [[1310]] v [[Székesfehérvár|Stoličnom Belehrade]] [[uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]]. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť [[šľachta|šľachty]], tí najmocnejší oligarchovia ho nepodporovali. Vtedy nastalo rozhodnutie zlomiť ich moc a známe obdobie sporov s [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúšom Čákom Trenčianskym]] a [[Omodejovci|Omodejovcami]] sa mohlo začať. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska.

Na počiatku roku [[1300]] mocný magnátchorvátsky bán [[Pavol Šúbic]]<!-- (Croatian: Pavao I. Šubić Bribirski; Hungarian: bribiri I. Subics Pál) (c. 1245 – 1 May 1312) --> uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok pred [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondrejom III]]. Karol, vtedy ešte malé dieťa (12 ročný), sa vylodil v [[Split]]e v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do [[Záhreb]]u, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným [[veľmož|magnátom]] [[Ugrin Čák|Ugrinom Čákom]].

Keď [[14. januára]] nasledovného roku1301 [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondrej III.]] zomrel, Karolavymrela ním panovnícka dynastia [[Arpádovci|Arpádovcov]]. Karola v [[Ostrihom]]e 13.mája 1301 [[arcibiskup]] [[Gregor Bicskei]] korunoval náhradnou korunou, pretože [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanská koruna]] bola v rukách jeho protivníkov. Uhorský snem neuznal jeho vládu a na trón presadzoval [[Václav III.|Václava III.]], syna českého kráľa [[Václav II.|Václava II.]] z rodu [[Přemyslovci|Přemyslovcov]]. Mladý Václav súhlasil so zvolením a zásnubami s dcérou Ondreja III., a bol korunovaný svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade arcibiskupom [[Ján Kaločský|Jánom Kaločským]].

Po korunovácii jeho súpera sa Karol stiahol do [[Slavónsko|Slavónska]], kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri [[1302]] začal obliehať [[Budín]], ale nepodarilo sa mu obsadiť hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. [[31. mája]] [[1303]] [[pápež]] [[Bonifác VIII.]] potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany [[Albrecht I. (Svätá rímska ríša)|Albrecht I.]] mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete [[1304]] dorazil [[Václav II. (Čechy, kráľ)|Václav II]]. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Pri Senici sa odchádzajúci stretli s Matúšom Čákom a jeho prívržencami, ktorí sa im snažili zahradiť cestu a primäť ich na návrat do Uhorska.<ref>''Kroniky stredovekého Slovenska'', str. 299</ref> Keď sa Karol dopočul zvesti o Václavovom odchode, spojil sily s [[Rudolf I. (Česko)|Rudolfom I.]] a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť [[Kutná Hora|Kutnú Horu]] a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.

V júni [[1307]] Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. [[10. októbra]] 1307 Uhorský snem na zhromaždení učinilustanovil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]], [[Omodej Aba|Aba Omodej]] a Ladislav Kán ho neprestali ignorovať. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu. Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu, bez ktorej nemohol byť právoplatným uhorským kráľom. Po tomto zhromaždení bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a [[biskup]] vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol. Pápežský legát dal teda korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu [[15. júna]] [[1309]]. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol Róbert bol, už tretí raz, korunovaný [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]] za uhorského kráľa, a to [[27. augusta]] [[1310]] znova arcibiskupom z Ostrihomu.

Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol oponovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala svojvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia. Jeho pozíciu mierne upevnil pápež [[Klement V.]], keď vyslal svojho legáta (jún [[1308]]), aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť kráľa. Ich stretnutie sa odohralo v kláštore Kékes v [[Pilišské vrchy|Pilišskych vrchoch]] neďaleko [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]]. [[27. novembra]] [[1308]] bol Matúš Čák prítomný na zhromaždení v Pešti, kde bol Karol znova vyhlásený za uhorského kráľa.

V lete [[1311]] [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]] začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko nato obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom Trenčianskym. V máji [[1312]] sa Karol rozhodol obliehať [[Šarišský hrad]], ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na [[Košice]], ale tam v krvavej [[Bitka pri Rozhanovciach|bitke pri Rozhanovciach]] ([[12. jún]]) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch [[Abov (župa)|Abov]], [[Turnianska župa|Turňa]], [[Šarišská župa|Šariš]].

Smrť Matúša Čáka [[21. marca]] 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti zosnulého baróna. V januári [[1322]] sa vzbúrili mestá v [[Dalmácia|Dalmácii]]  [[Šibenik]] a [[Trogir]] proti vláde [[bán]]a [[Mladen II Šubić|Mladena SubičaŠubiča]], ktorého otec PaulPavol Šubić patril medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Viacero chorvátskych šľachticov (vrátane jeho brata Pavla II. Šubiča) sa tiež obrátilo proti Mladenovi a ich koalícia ho porazila v meste[[bitke pri Blisne]]<!-- Battle of Bliska --> (v súčasnosti [[Blizna Donja]], sídlo medzi [[Trogir|Trogirom]] a [[Klis]]). Karol túto situáciu plne využil, vtiahol do Dalmácie a bána Mladena Subič uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácii a Chorvátsku.

Už roku [[1324]] viedol svoje armády proti [[Basarab I.|Basarabovi I.]], zakladateľovi Valašského kniežatstva, ktorý obsadil Severinský[[Severin (župa)|Severinský]] [[Banát]], patriaci kráľovstvu, a porazil ho. ValasiBasarab samusel kotúľaliplatil dolu útesomkráľovi do kaňonu[[Tribút|tribúty]]. Karol(Neskôr dokázalvšak rýchlovyhratou obnovovaťbitkou svojev vojsko.roku [[1330]], si Basarab odterazzabezpečil platilnezávislosť od [[Uhorsko|Uhorska]] kráľovia tribútyzaložil tak [[Valašsko|Valašské kniežatstvo]] - pozri nižšie Úpadok južnej hranice.)

Jeho najväčšímNajväčším úspechom Karola Roberta bola spojená obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom. V [[Trenčín]]e sa v roku [[1335]] vopred dohodli na usporiadaní Vyšehradského kongresu – október, november. Na tomto veľkolepom kongrese všetky kniežatá strednej Európy nielen užili nádherné pohostenie, ale hlavne dosiahli značné diplomatické aj hospodárske riešenia týchto troch krajín. Poľsko a Česko ukončili spor o pohraničné oblasti a uzavreli mier. Po tomto kongrese nastalo najveľkolepejšie obdobie všetkých troch kráľovstiev a vnútorný hospodársky rozmach. Okrem toho sa dohodli na bezodkladnom kombinovanom útoku na rímskeho cisára [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovíta IV.]] a jeho spojenca Alberta[[Albrecht II. Rakúskeho(Svätá rímska ríša)|Albrechta II. rakúskeho]], ktoré vyústilo v prospech Karola v roku [[1337]].

Karol túžil po zjednotení Neapolského kráľovstva a Uhorska pod vládou svojho najstaršieho syna [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]], ale tieto plány boli zmarené Benátkami aj samotným pápežom, ktorí sa obávali, že Uhorsko sa stane dominantnou mocnosťou [[Jadranské more|Jadranského mora]]. Ako náhrada za jeho neúspech sa javila dohoda s jeho spojencom a švagrom [[Kazimír III. (Poľsko)|Kazimírom III. Poľským]]. Bezdetný Kazimír mal prenechať po svojej smrti poľský trón Ľudovítovi I. Nakoniec bola jeho mladšiemu synovi Ondrejovi, vojvodovi kalábrijskému, prisľúbená neapolská koruna.

V predchádzajúcom roku 1320 bolo Západné Valašsko považované za časť Severinského banátu. Keď Valašský vládca [[Basarab I.]] prejavil známky neposlušnosti, Karol pritiahol aj s vojskom, ale po dobytí zopár miest bol nútený k ústupu následkom nedostatku zásob. Počas jeho návratu 9. novembra 1330 sa maďarskáuhorská armáda stratila v horskom teréne tejto oblasti. [[Uhorsko]] a [[Valašsko]] podpísali mier a Basarab prisľúbil Karolovi, že mu ukáže cestu. Basarab ich však nalákal do pasce a v [[Bitka pri Posade|bitke pri Posade]] (45°17′13″ s. š., 25°37′6″ v. d.) ich prepadol zo zálohy. Po katastrofálnej porážke, Karol z bojiska unikol len vďaka lestiľsti. Vymenil si s Deziderom z Héderváru zbroj. Toho Valasi v domnienke, že ide o kráľa, chladnokrvne dorúbali. Tento incident znamenal počiatok Valašska ako nezávislého vojvodstva.

Karol Róbert zomrel 16. júla 1342 a bol pochovaný vedľa vysokého oltáru v [[Stoličný Belehrad|Székesfehérváre]] na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie.