Hetzer: Rozdiel medzi revíziami

Odobrané 4 bajty ,  pred 4 rokmi
typo gram
(typo gram)
| motor = [[Zážihový motor|Benzínový]] 6-valcový motor [[Praga AE 2800]]
| sila motora = 160 hp
| odpruženie = torzné tyče -  – Christie
| max. rýchlosť = 39 km/h po kvalitnej ceste, 25 km/h v teréne
| vh_pomer =
 
== Vznik a vývoj ==
Na začiatku roku 1943 hlavný inšpektor nemeckých tankových vojsk [[Heinz Guderian]] požadoval vývoj nového ľahkého [[stíhač tankov|stíhača tankov]] s dostatočným pancierovaním a nízkou siluetou, ktorý by nahradil existujúce kolesové ťahané [[protitankové delo|protitankové zbrane]]<ref>Peter Chamerlain, Hilary L. Doyle: ''Encyclopedia of German Tanks of World War Two.'' Weidenfeld Military, 272 s.</ref> a zastarávajúce stroje [[Marder]]. Nový typ bol postavený na podvozku tanku [[LT-38|PzKpfw 38 (t)]], vyrábaného v [[Protektorát Čechy a Morava|Protektoráte]]. Jeho pancierové pláty boli uložené šikmo, čo zvyšovalo jeho balistickú odolnosť, aj napriek ich neveľkej hrúbke. V priebehu marca 1944 obdržaladostala nemecká armáda prvé tri prototypy, pričom stroje dostali označenie Jägdpanzer 38. Prezývka Hetzer bola neoficiálna, vytvorili ju nemeckí vojaci. Stíhač tankov si 20. apríla 1944 prezrel i samotný [[Adolf Hitler]], po čom bolo následne rozhodnuté o jeho sériovej výrobe. Výroba sa začala najprv v továrni BMM (bývalá [[ČKD]]) v Prahe, neskôr sa vyrábali aj v továrni [[Škoda]] v [[Plzeň|Plzni]], [[Hradec Králové|Hradci Králové]] a [[Vroclav]]i<ref name="Bischop, 1998">Chris Bischop: ''The Encyclopedia of Weapons of World War II.'' Barnes & Noble, Inc., London, 1998, s. 45</ref>.
 
Typ bol priebežne modernizovaný, verzia Ausf. D bola poháňaná motorom Tatra TD 103 s výkonom 207 koní. Ďalšie varianty boli Hetzer Starr, ktorých bolo vyrobených iba 10 ks, alebo plameňometný Flammpanzer 38 (t) či samohybné delo sIG auf Jägdpanzer 38 (t). Ostatné druhy nedospeli ďalej ako do štádia prototypu.
 
Do konca vojny bolo vyrobených asi 2800 kusov. Po skončení vojny Česko-Slovensko obnovilo výrobu pre vlastné potreby aj pre export. Po vojne boli rozpracované stíhače tankov v ČKD a v Škodovych závodoch dokončené. Časť ich bola predaná pod označením ST I [[Česko-slovenská ľudová armáda|Česko-slovenskej armáde]]. Medzi rokmi 1947 a 1952 bola časť produkcie exportovaná pod označením G-13 do [[Švajčiarsko|Švajčiarska]]. Ostatné rozpracované podvozky boli použité na výrobu cvičných tankov ST III. Jednalo saIšlo prakticky o podvozky, na ktoré boli namontované veže z plechu. Otvor pre kanón bol zaslepený a do čelnej časti boli inštalované sedačky pre vodiča a inštruktora. Tieto stroje boli tiež označované ako „CPV“ (cvičné pásové vozidlo). Vo Švajčiarsku sa vo výzbroji udržali do začiatku [[70. roky 20. storočia|70. rokov]]<ref name="Bischop, 1998"/>.
 
== Bojové nasadenie ==
75 709

úprav