Kupónová privatizácia: Rozdiel medzi revíziami

}}</ref> Z očakávaných viacerých privatizačných vĺn sa do zániku Česko-Slovenska realizovala len jedna (t. j. prvá) vlna kupónovej privatizácie, ktorá sa začala v novembri 1991 a ktorej jednotlivé kolá prebehli od februára do decembra 1992. Druhá vlna prebehla len v [[Česko|Česku]] (v roku 1994). Na [[Slovensko|Slovensku]] bola druhá vlna síce spustená v roku 1994 (ľudia si už kúpili a zaregistrovali kupónové knižky), ale následne bola koncom roka novou vládou zrušená a v roku 1995 pretransformovaná na tzv. [[dlhopisová privatizácia|dlhopisovú privatizáciu]].<ref name=W>{{Citácia periodika

Prvá vlna kupónovej privatizácie prebiehala nasledovne: Pre určité podniky vlastnené štátom alebo pre ich časti vypracovali samotné tieto podniky alebo niekto iný privatizačné projekty. Tieto projekty muselo potom schváliť Ministerstvo privatizácie a následne boli zaradené do kupónovej privatizácie. Týchto schválených podnikov nakoniec bolo 988 v Česku a 503 na Slovensku. Príslušný podnik, ktorý sa mal privatizovať, následne musel najprv (ak už tak neurobil predtým) zmeniť svoju právnu formu na akciovú spoločnosť vlastnenú [[Fond národného majetku|Fondom národného majetku]], teda štátom. Ktorýkoľvek dospelý občan Česko-Slovenska si mohol zakúpiť kupónovú knižku s kupónovou známkou (za 1035 korún - pozri vyššie), ktorá obsahovala 1000 tzv. investičných bodov (teda "meny"„meny“ utvorenej špeciálne len na účely kupónovej privatizácie). Majiteľ kupónovej knižky sa (v prvej vlne) bežne nazýval "držiteľ„držiteľ investičného kupónu"kupónu“ (DIK), hoci príslušný právny predpis (383/1991 Zb.) používal termín "majiteľ„majiteľ investičného kupónu"kupónu“ (MIK). Po nákupe a registrácii kupónových knižiek občanmi nasledovalo najprv tzv. predkolo, v ktorom mali občania možnosť vymeniť svoje investičné body (investičné kupóny) za účasti (akcie) v investičných privatizačných fondoch (IPF; boli to špeciálne súkromné akciové spoločnosti založené špecificky na tento účel), ktoré potom nakupovali akcie v privatizovaných podnikoch namiesto občanov. V celom Česko-Slovensku až vyše 70 % DIK-ov využilo toto predkolo, čiže použili IPF namiesto toho, aby obchodovali sami; na Slovensku však bol tento podiel výrazne nižší než v Česku. Po predkole nasledovala séria vlastných privatizačných kôl. V prvej vlne kupónovej privatizácie bolo týchto vlastných kôl konkrétne 5, pričom ale ich počet nebol vopred oznámený, čiže bol celý čas neistý. V každom kole mohol občan (a od druhého kola aj IPF) ponúknuť, že kúpi akcie konkrétnych privatizovaných podnikov za cenu (vyjadrenú v investičných bodoch), ktorá bola pre tieto akcie stanovená pre dané kolo a v každom kole sa menila. Na konci kola sa postupovalo takto: